Holandská vláda v júli oznámila, že podporuje plány na zavedenie pečate kvality pre nevestince. Prostitútky by podľa nej mali pracovať na zmluvy, aby mohli profesiu kedykoľvek opustiť. Popri legalizácii homosexuálnych partnerstiev a eutanázie a dekriminalizácii marihuany ide o ďalší prvok, pre ktorý krajina získala nálepku šialeného liberálneho experimentu. Na Slovensku, kde sa v pravidelných intervaloch otvárajú témy ako legálnosť interrupcií či tvrdostná klauzula pri rozvodoch, by takéto diskusie vyzneli asi ako futuristický vtip.
Generácia dnešných stredoškolákov sa však od svojich predchodcov z deväťdesiatych rokov radikálne líši. O sexuálnej orientácii hovoria otvorene a marihuanu nepovažujú za bránu do sveta tvrdých drog. Neznamená to však, že by šlo o akýsi návrat do šesťdesiatych rokov a krédo "zakazovať je zakázané". Čo sa zmenilo, je vnímanie tabu. Počuť hlasy volajúce po legalizácii marihuany, ako napríklad združenie Slobodná voľba. Organizácie, ktoré sa venujú prevencii HIV/aids a iných sexuálne prenosných ochorení, ako občianske združenie Odyseus, zas informujú o legislatívnom riešení prostitúcie v zahraničí. Hoci prostitúcia zďaleka nepatrí do kategórie "solídnych povolaní", už sa nevyhnutne nespája so stokou spoločnosti. Francúzsky filozof Gilles Lipovetsky poznamenáva, že sa prostitútky v súčasnosti vyjadrujú v médiách a vznášajú nárok na spoločenské uznanie. "Spoločnosť je dnes podstatne tolerantnejšia, čo sa prejavuje okrem iného aj v neexistencii zákonodarstva, ktoré by je dalo určité mantinely. Zmenili sa hranice toho, čo je ešte spoločensky prijateľné a čo už nie. Spoločnosť je nasmerovaná k "slasti", a k tej obchod so sexom patrí. Zmenila sa aj klientela. Kedysi to bol študent, ktorého dievča zasvätilo do tajov lásky, dnes - vzhľadom na rovnoprávne postavenie ženy aj v sexuálnom živote - ho medzi klientmi sotva nájdeme," hovorí historička Milena Lenderorová z Fakulty humanitných štúdií Univerzity v Pardubiciach.
Tvrdosť zákonov
Ľudia -- kdekoľvek na svete -- nemajú radi prostitútky postávajúce neďaleko ich domovov. Dôvodom je zakorenená predstava, že so sebou prinášajú zločin, drogy a úpadok. Výskumy však túto súvislosť nepotvrdili. Pouličné prostitútky skutočne často pracujú v štvrtiach s vyššou mierou kriminality. Nie však preto, že by ju tam priniesli, ale preto, že ich do týchto štvrtí vykázali úrady. Podľa týždenníka The Economist v súčasnosti dochádza vo väčšine európskych krajín k vyostrovaniu postojov voči prostitúcii. Ak pred desiatimi rokmi išlo o to, dostať ju do istých medzí, dnes je cieľom jej "likvidácia". Niežeby sa stúpencom tohto prístupu podarilo dokázať, že tvrdšie zákony zlepšia situáciu ľudí, ktorí v tejto oblasti pracujú. Podarilo sa im však presvedčiť viacero vlád, že prostitúciu ako takú je nutné a najmä možné odstrániť.
"Dôsledkom kriminalizácie prostitúcie v súčasnosti aj v minulosti bol nárast stigmatizácie ľudí, ktorí toto remeslo vykonávajú. Stali sa vydierateľnými a bolo jednoduchšie s nimi obchodovať. Postavenie prostitúcie mimo zákona však nikdy neviedlo k jej eliminácii," hovorí Katarína Jirešová z OZ Odyseus. Niektoré krajiny tvrdia, že prostitúciu nemajú. Znamená to však, že o nej nemajú záznamy, nie to, že ju odstránili, dodáva Jirešová.
Čaro a zrada zákazov
V krajinách, kde je prostitúcia trestným činom, sú ľudia, ktorí ju vykonávajú, vystavení dvojnásobnému riziku. Hrozí im násilie zo strany zákazníkov, musia sa ukrývať pred štátnymi úradmi a nájsť si ochranu, čo je však vždy platená služba. Najhoršia je situácia prostitútok na ulici, ktoré sú viditeľné, stretávajú sa s posmeškami, nadávkami, útokmi.
Pri diskusiách o zákaze prostitúcie, prípadne ľahkých drog, má zmysel pozrieť sa na príklad z dvadsiatych rokov minulého storočia. V USA vtedy prijali osemnásty dodatok k ústave, ktorý zaviedol prohibíciu predaja alkoholu. Rozmohla sa domáca výroba whisky a ginu a ceny alkoholu na čiernom trhu dosiahli astronomické výšky. Spotreba alkoholu neklesla. Čo však kleslo, bol príjem do štátneho rozpočtu zo spotrebných daní. Vláda okrem toho stratila kontrolu nad načierno predávaným alkoholom. Vytvorila Úrad pre prohibíciu, ktorý ročne minul 13,4 miliardy USD. Po tom, čo bola v roku 1933 prohibícia zrušená, došlo podľa profesora ekonómie na Auburnskej univerzite v USA Marka Thorntona k poklesu kriminality aj korupcie. Vznikli nové pracovné miesta aj iniciatívy ako Anonymní alkoholici. Táto skúsenosť však dáva súčasnosti dobrú lekciu. "Prohibícia nesplnila ciele, ktoré do nej tvorcovia vkladali. Naopak, problém ešte zväčšila. Jediný, kto zo situácie vyťažil, boli nelegálni výrobcovia alkoholu, zločineckí bossovia a úradníci, ktorí sa rozmohli ako huby po daždi," poznamenáva Thornton v časopise Cato Policy Analysis.
Dekriminalizácia nemusí byť šialenstvom
Hoci sa západné spoločnosti stále hlásia k partnerskej monogamii, už zbežný pohľad na okolie naznačuje, že si dnes ľudia volia z viacerých možností. Vidíme takzvané otvorené manželstvá, skrytú neveru, voľné zväzky. Z času na čas na verejnosť preniknú informácie o celebritách "prichytených" s prostitútkou či prostitútom. Každá krajina problém reguluje inak -- s ohľadom na náboženské vplyvy, politickú situáciu či kultúrne zvyklosti. V Grécku je prostitúcia legálna, no pravidlá, podľa ktorých má fungovať, sú veľmi prísne. "Prostitútky napríklad nesmú byť vydaté, hoci je to v rozpore so základnými ústavnými právami," konštatuje Jirešová. Dôsledkom je, že neregistrovaných prostitútok je oveľa viac ako tých, ktoré fungujú legálne.Vo Švédsku sú od roku 1999 stíhateľní zákazníci využívajúci sexuálne služby. Príklady, kedy bol trestaný klient i prostitútka nájdeme podľa profesorky Lendererovej aj v histórii. V stredoveku takéto nariadenie zaviedol napríklad Karol Veľký a v 18. storočí Mária Terézia.
V Singapure je sex za peniaze povolený a takmer bežný. Prostitúciu povoľujú aj Kanada, Holandsko, Francúzsko či Mexiko. Skutočnosť, že ide o najstaršie povolanie, ktoré nezlikvidovali ani najprísnejšie zákony, naznačuje, že riešením zrejme nebude represia. Dekriminalizácia marihuany, homosexuality, eutanázie či prostitúcie nemusí byť známkou šialenstva či do neba volajúcej nezodpovednosti, skôr naopak. Ide o pragmatizmus. Príkladom je Švajčiarsko, ktoré by sotvakto spájal s bezbrehým liberalizmom, a jeho programy pomoci závislým od heroínu. V špeciálnych priestoroch môžu závislí dostať aj použiť dávku. Minimalizujú tak kriminalitu a zdravotné riziká. Predpokladom takéhoto prístupu je však pomenovanie reality a nepopieranie existencie problému. Na Slovensku zatiaľ podľa Jirešovej prevláda moralizovanie a presvedčenie, že problém s drogami či prostitúciou dokážeme eliminovať. Podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie sa počet prostitútok a prostitútov na Slovensku pohybuje od 6 - až po 12- tisíc.
Ľahko zarobené peniaze?
Administratíva prezidenta G. W. Busha vytvorila stratégiu boja proti prostitúcii. Zastavila financovanie projektov, v rámci ktorých boli pre prostitútky distribuované prezervatívy. Stratégia stotožňuje prostitúciu s obchodom s ľuďmi. Každá žena či muž, ktorí v tejto oblasti pracujú, sú teda považovaní za obete obchodovania, čo nie je vždy pravda. Úradom pre toto stotožnenie uniká obchod s ľuďmi s iným cieľom -- povedzme námezdná práca bez sociálnych práv.
Kanaďanky Sylvia Davisová a Martha Shafferová v prieskume prostitúcie z roku 1994 dospeli k záveru, že prísna regulácia nepomáha prostitútkam ani verejnosti, pretože len posilňuje dvojitý štandard. Prijateľné správanie žien je veľmi úzko vymedzené -- promiskuita sa považuje za vážny neduh. Ani u mužov sa síce nepokladá za cnosť, je však tolerovaná.
Zo zahraničných výskumov vyplýva, že zákazníkmi v oblasti sexuálnych služieb sú ľudia zo všetkých sociálnych vrstiev. Práca prostitútok má však stále veľmi nízky status. Ak s ňou prichytia známu osobu, napríklad politika, znamená to zhoršenie reputácie, poznamenáva Jirešová. Prevláda predstava, že peniaze z prostitúcie sú ľahko zarobené. "Vzhľadom na mieru zdravotného rizika, rizika násilia zo strany klientov a sociálnej dehonestácie však ide o pomerne slabo zaplatenú prácu," dodáva Jirešová. Stigmu nesie žena -- prostitútka -- a jej najbližšie okolie. Ak v škole, ktorú navštevuje jej dieťa, zistia, čím sa živí, je, samozrejme, postihnuté aj dieťa.
"Domy slušnosti"
O zavedení štátom schválených "domov slušnosti" v roku 2002 uvažovali aj Iráne, kde vládnu šíitskí ultrakonzervatívci. Šítský islam totiž umožňuje dočasný sobáš. Systém mal fungovať tak, že sa prostitútka, prichytená na ulici náboženskou políciou, bude musieť vzdať svojej profesie alebo vstúpi do "domu slušnosti", kde bude uzatvárať dočasné manželstvá so zákazníkmi. Zákazníci -- krátkodobí manželia -- teda nebudú platiť "prostitútku", ale vyplácať veno za "manželku". Domy však nemali byť otvorené ktorémukoľvek mužovi. Prístup mali mať len slobodní mládenci, vdovci či ženatí muži, ktorí preukázali, že ich manželka nie je spôsobilá na sexuálny život.
Lipovetsky tvrdí, že prostitúcia neprekvitá v krajinách s liberálnou kultúrou, ale, naopak, veľmi sa jej darí v štátoch, ktoré o západnom modeli len snívajú. Z jedného prieskumu z roku 1990 medzi moskovskými gymnazistami vyplynulo, že ju študenti radia na deviatu priečku rebríčka najatraktívnejších povolaní.