Britská verejnosť panovníčke po Dianinej smrti vyčítala, že kráľovská rodina neurobila dosť na zachovanie princezninej pamiatky. Dosť však urobili médiá, a v neposlednom rade aj umelci, ktorí sa na tomto populárnom fenoméne radi priživili.
Ani takmer sedem rokov po tragickej smrti neupadlo meno princeznej do zabudnutia a je spomínané pri rozmanitých príležitostiach. V apríli vyvolali pobúrenie zverejnené paparazzovské fotografie z nehody, koncom toho istého mesiaca zomrel nevlastný brat princeznej Diany v Kambodži po užití barbiturátov, na začiatku júna zomrela Dianina matka, koncom júna sa v Paríži začal odvolací proces s troma fotografmi autonehody obžalovanými z porušenia súkromia...
Fontány, známky, bábiky
Novootvorená londýnska fontána má tvar veľkého oválu s ustavične prúdiacou vodou. Podľa autorky Kathryn Gustafsonovej zosobňuje ducha zosnulej princeznej. Ako sa vyjadrili niektorí drsnejší kritici, je to najdrahší odkvap na svete - náklady presiahli tri a pol milióna libier. Niektorým ľuďom sa fontána nepáči, pretože vraj nie je taká veľkolepá ako bola Diana a každý, kto tam príde, si v nej máča nohy. Nie je to podľa niektorých také dôstojné ako iné pamätníky, ale na druhej strane je to niečo, z čoho sa môžu ľudia priamo tešiť.
V rozprávkových príbehoch mnohých národov zosobňuje princezná najvyššie dobro, aké môže hrdina po zdolaní rôznych prekážok dosiahnuť, ale je to skôr pasívny symbol. Zaujímavejší je psychoanalytický výklad, podľa ktorého princezná stelesňuje individuálne nevedomie - tu by si celá britská spoločnosť mohla ľahnúť na pohovku a rozjímať, čo si do Diany každý z nich naprojektuje.
Princezná sa stala predmetom čulého obchodného záujmu, vznikla celá séria gýčovitých, ale pomerne drahých známok s jej portrétmi, pre záujemcov sú k dispozícii porcelánové aj plastové bábiky, šperky, ale aj súprava tanierov či limitovaná séria portrétov spomínaných bábik.
Výtvarné umenie aj hudba
Na internete nájdete celú hŕbu príšerných Dianiných portrétov, ktorých hlavným cieľom je, aby sa čo najviac podobali fotografii. Témy sa však zhostili aj o niečo serióznejší umelci, napríklad torontský sochár Yuri Firstov v marci predstavil Dianinu bronzovú sochu so striebornou korunkou vo vlasoch. Medzi najznámejšie portréty Diany patrí Warholov z roku 1982, celý ladený do zelenej a čiernej, kde ešte princezná neoslňuje svetlými, ale tmavými vlasmi.
Hneď po pohrebe sa rozprúdil živý obchod, Elton John predal desiatky miliónov singlov s pietnou piesňou Candle in the wind, pred tromi rokmi sa objavil politicky korektný muzikál z dielne nemeckých tvorcov. Tí po úspechu s muzikálom Sissi siahli aj po ostrovnej princeznej Diane. Slávnostná premiéra muzikálu Diana - úsmev, ktorý očaril svet, zachytávajúceho jej život od rozprávkovej svadby až po tragickú smrť, sa konala v nemeckom Saarbruckene. Celé predstavenie bolo výsledkom konzultácií s právnikmi, takže sa v ňom neobjavil prakticky nik z kráľovskej rodiny a samotný Charles sa objavil na scéne iba niekoľkokrát, aj to otočený chrbtom. Hneď po uvedení o muzikál prejavilo záujem niekoľko krajín, z pochopiteľných príčin váhala jedine Veľká Británia.
Literárne reálie
Hneď niekoľko britských autorov zakomponovalo smrť princeznej do svojich románov, väčšinou táto udalosť tvorila iba kulisu príbehu niekoho úplne iného. Z týchto kníh spomeňme aspoň novelu Davida Lodgea Pravda niekedy bolí, kde smrť princeznej priamo ovplyvní dej, či román Sue Townsendovej Roky s cappuccinom, kde sa táto udalosť spomína spolu s inými dobovými reáliami, ako je nástup labouristov či viagry. Aj takéto zmienky dobre ilustrujú silu, akou táto správa zasiahla britskú spoločnosť. Tak, ako si väčšina z nás pamätá, čo robila pri poslednom zatmení slnka, tak si aj väčšina Britov spomína, ako sa dozvedeli o tejto udalosti.
Smrť Diany sa objavila aj v esejistickej knihe Ivana Klímu Jak přežít blahobyt - tentoraz v inom ako literárnom kontexte. Podľa autora sa masová extáza, ktorá sprevádzala pohreb a trúchlenie po mŕtvej, nedá vysvetliť vplyvom masmédií ani tragikou a zbytočnosťou smrti mladej princeznej. Na svete umierajú podobne tragickou smrťou stovky žien, ich skon však zaznamená sotva niekoľko blízkych ľudí. Diana sa podľa neho stala akousi zástupnou obeťou symbolizujúcou v podvedomí ľudí zbytočnú, a teda nespravodlivú smrť všetkých obetí tragických nehôd, ktoré sa vo svete stávajú, alebo ešte viac: symbolizujúcu zúfalstvo a smútok nad prchavosťou ľudského, teda i vlastného života každého z nás.
Zároveň táto žena dokonale zapadla do dobovej atmosféry a predstáv o úspechu: bola mladá, pekná, úspešná a emancipovaná so všetkým dobrým aj zlým, čo toto slovo znamená. Bolo by zázrakom, aby sa na túto ikonu konca minulého storočia nevrhli aj rozmanití umelci. Na začiatku ďalšieho storočia ju vystriedali farebné figúrky Usámu bin Ládina a Saddáma Husajna. V porovnaní s nimi je to predsa len pozitívnejší symbol.