Na prelome 19. a 20. storočia sa podarilo preniesť tvorbu anonymných ľudových umelcov Slovenska hlbšie do povedomia medzinárodnej verejnosti. Spomedzi predstaviteľov slovenskej kultúry a národného hnutia sa o to najväčším dielom zaslúžil mladý začínajúci architekt Dušan Jurkovič.
Sklon k secesii
D. Jurkovič pochádzal z národne uvedomelej rodiny Jurkovičovcov v Brezovej pod Bradlom, kde sa narodil v roku 1868. Keďže prejavoval výtvarný talent a sklon k technickým predmetom, rodina mu umožnila študovať staviteľstvo na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni s odbornou úrovňou vysokej školy. Na štúdiách sa oboznámil s myšlienkovým svetom a postupmi nového smeru architektúry a umenia, ktorým bola secesia. Medzi hlavné ideovo-estetické zdroje secesie patrilo ľudové umenie. Súdobí architekti hľadali všeobsiahly základný architektonický typ. Nachádzali ho v najstarších prvkoch ľudovej architektúry. Zároveň študovali a preberali postupy jednotlivých oblastí ľudového remesla.
D. Jurkovič sa jednoznačne prihlásil k uvedeným ideovo-estetickým názorom. Na tvorivé hľadanie podnetov v ľudovom umení a v postupoch ľudového remesla motivovali D. Jurkoviča okrem štúdií aj niektoré veľmi silné zážitky z mladosti. Jedným z nich bola návšteva ľudovo-umeleckej výstavy v Martine počas školských prázdnin v roku 1887. Doslova na celý život ho ovplyvnila krása vystavených ľudových výšiviek, ale najmä drevená veža v štýle ľudovej architektúry. Dal ju postaviť slovenský architekt Blažej Bulla podľa typických prvkov miestneho ľudového staviteľstva. Na stavbu veže si pozval remeselníkov, tesárov a rezbárov z okolitých dedín.
Úspech v Prahe
Ďalším určujúcich zážitkom pre vývoj umeleckej tvorby bola pre D. Jurkoviča účasť na česko-slovanskej národopisnej výstave v Prahe v roku 1895. Tu však už vystupoval ako jeden z významných spolutvorcov expozícií. Pri tvorbe exponátov využil niekoľkoročný terénny výskum ľudovej architektúry a umenia, najmä na severozápadnom Slovensku a moravsko-slovenskom pomedzí. Osobitne ho zaujala architektúra rázovitej obce Čičmany. Viac ráz vykonal podrobný výskum obce, vyzbrojený skicárom a ako jeden z priekopníkov už aj fotografickým aparátom. Pri výskume Jurkovičovi pravidelne asistovalo všadeprítomné uhorské žandárstvo, ktoré kládlo najrôznejšie administratívne prekážky. Organizátori národopisnej výstavy v Prahe prejavili záujem o ukážku čičmianskej architektúry. D. Jurkovič sa napriek tuhej zime v roku 1895 vydal do Čičmian, kde niekoľko týždňov podrobne študoval všetky staviteľské a ozdobné prvky typického veľkorodinného domu, tzv. zádruhy. Počas dlhých zimných večerov sa od miestnych tesárov a rezbárov učil všetky podrobnosti remeselných postupov pri stavbe čičmianskych domov. Po príchode D. Jurkoviča do Prahy bola v areáli národopisnej výstavy pod jeho vedením postavená presná replika čičmianskej zádruhy. Ďalšou ukážkou slovenskej ľudovej architektúry na pražskej výstave bola kópia oravskej drevenice. Napriek malému počtu slovenských exponátov bol ohlas ukážok ľudovej architektúry medzi odborníkmi, ako aj u obyčajných návštevníkov výstavy, obrovský.
Práca v lone prírody
V nasledujúcich rokoch pokračoval D. Jurkovič vo výskume a propagácii slovenskej ľudovej architektúry a umeleckého remesla s ešte väčším oduševnením. Keďže svojimi úspechmi na pražskej výstave vošiel do povedomia verejnosti, dostal roku v 1898 objednávku na prestavbu turistických objektov, tzv. pustovní, na hore Radhošť na Morave. V projektoch objednaných stavieb opäť využil výsledky bohatého výskumu ľudovej tvorby zo Slovenska a z moravsko-slovenského pomedzia, ktoré geniálnym spôsobom skombinoval a pretavil do jednotného umeleckého obrazu. Na stavbách, považovaných dnes za národné kultúrne pamiatky, nachádzame desiatky architektonických prvkov slovenských dreveníc, najmä tzv. lomeníc, čiže lomených striech oravských zrubových domov, ako aj ľudových kostolov, zvoníc a iných stavieb. Na výzdobu interiéru Jurkovič využil nepreberné množstvo najrôznejších ozdobných prvkov ľudového staviteľstva z rôznych slovenských regiónov. Na stavbu pustovní Jurkovič najal celú veľkú skupinu ľudových remeselníkov a umelcov. Strávil s nimi priamo uprostred divokej prírody na Radhošti celé dva roky. Znalci umenia, ako aj turisti prechádzajúci Radhošťom, boli krásou pustovní doslova unesení. D. Jurkovič si za svoje prvé veľké dielo vyslúžil označenie básnik dreva.
Po roku 1900 sa ľudové motívy v tvorbe D. Jurkoviča rozvinuli do zložitejších, umelecky náročnejších foriem. K pôvodným ľudovoumeleckým prvkom a originálnym remeselným postupom sa však pravidelne vracal. Napríklad vo svojom prvom významom diele na Slovensku, ktorým bol spolkový a kultúrny dom v Skalici z roku 1904. Využíval aj pôvodnú tvorbu ľudových umelcov. Na výzdobu stavieb si pozýval ľudové výtvarníčky ornamentov z Čataja a z Vajnor pri Bratislave. D. Jurkovič zároveň oboznamoval domácu aj zahraničnú verejnosť so slovenským umeleckým remeslom prostredníctvom článkov a väčších prác v odborných časopisoch. Najväčší prínos v uvedenom smere mala Jurkovičova 14-zväzková práca encyklopedického charakteru z rokov 1905 -- 1913 Die slowakische Volksarbeit, vychádzajúca trojjazyčne vo Viedni.