Teplárenstvo vzniklo ako vedľajšia činnosť elektrární

Teplárenstvo vzniklo v prvej polovici 20. storočia ako vedľajšia činnosť elektrárenstva s cieľom zvýšenia rentability výroby. Od začiatku 50. rokov sa však na Slovensku postupne rozvinulo a dosiahlo úroveň samostatného výrobného odvetvia. Začiatky slovenského teplárenstva pred rokom 1945 boli veľmi skromné a obmedzili sa na územie Bratislavy. Myšlienka cieľavedomej výstavby zdroja a rozvodu tepla sa v našich podmienkach po prvý raz objavila na sklonku 20. rokov na pôde Západoslovenských elektrární.

Vedenie podniku plánovalo teplofikáciu Bratislavy podľa vzoru budovania teplárenstva v Brne juhomoravským energetickým podnikom. Firma Škoda vypracovala v roku 1930 pre Bratislavu projekt samostatnej teplárne. Keďže projekt sa nepodarilo realizovať, vedenie Západoslovenských elektrární v roku 1931 prenajalo a neskôr odkúpilo elektráreň bratislavského textilného podniku Klinger, ktorá sa mala stať centrálnym zdrojom tepla. Odtiaľ plánovali rozvádzať teplo do viacerých častí centra mesta. Výstavba teplovodov sa však musela odložiť v dôsledku veľkej hospodárskej krízy. Nové pokusy o rozvoj teplárenstva prebehli v období vojnovej Slovenskej republiky. Západoslovenské elektrárne zamýšľali využiť pre teplofikáciu Bratislavy novú tepláreň rafinérie Apollo. Zničenie rafinérie pri náletoch v júni 1944 zmarilo aj tento posledný teplárenský projekt spred roka 1945.

Priekopnícke 50. roky
Po stroskotaní prvých pokusov začali moderné systémy výroby a rozvodu tepla reálne vznikať až na prelome 40. a 50. rokov. Priekopníckym obdobím vývoja teplárenstva boli práve 50. roky, keď sa konečne pristúpilo k teplofikácii Bratislavy, ako aj niektorých ďalších mestských centier Slovenska. Veľký význam v sledovanom období mali staršie tepelné elektrárne z počiatočných fáz elektrifikácie, postupne prebudované na účely teplárenstva. Predstih v teplofikácii získali mestá, kde podobné elektrárne boli k dispozícii. Napríklad Bratislava prevzala vo funkcii teplárne veľkú závodnú elektráreň chemického podniku Vistra, staré prevádzky mestskej elektrárne a po rekonštrukcii aj tepelnú elektráreň rafinérie Apollo. Trnava začala teplofikáciu prostredníctvom elektrárne firmy Coburg, Komárno prostredníctvom starej mestskej elektrárne a na strednom Slovensku už od roku 1949 dodávala teplo závodná elektráreň Handlovských baní, založená roku 1913. V ďalších mestách využívali výstavbu nových veľkých závodov, ako napríklad Bučina vo Zvolene alebo strojárne v Martine, ktoré cieľavedome budovali vlastné elektrárne so zvýšenou kapacitou na dodávky tepla. Prvé praktické skúsenosti s výrobou a rozvodom tepla napomohli príprave výhľadových projektov rozvoja teplárenstva v jednotlivých mestách a regiónoch. Prvý dlhodobý plán teplofikácie dostala Bratislava už v roku 1956. V pláne bolo územie Bratislavy rozdelené na oblasti zásobované jednotlivými teplárňami. Od týchto závodov sa postupne rozširovali siete na rozvod tepelnej energie vo forme pary alebo horúcej vody.

Pol storočia za elektrinou
Teplárenstvo v porovnaní s elektrifikáciou výrazne zaostávalo. V 50. rokoch prechádzalo začiatočnou lokálnou fázou, ktorou elektrárenstvo prešlo už na začiatku 20. storočia. V nasledujúcich desaťročiach teplofikácia dospela do regionálnej fázy, charakteristickej budovaním oblastných teplovodných systémov. Teplárenstvu už dlho chýbala vlastná legislatíva. Na konci 50. rokov sa preto urýchlene pristúpilo k rozšíreniu platnosti niektorých ustanovení tzv. druhého elektrifikačného zákona č. 79/1957 na teplárenstvo. Od roku 1960 potom vychádzali jednotlivé smernice, vyhlášky a vládne nariadenia upravujúce problematiku výroby a rozvodu tepla, technických parametrov, cenotvorby a iných otázok teplofikácie. Spomenúť treba vyhlášku Ústrednej správy energetiky č. 38 z roku 1963, podľa ktorej mali teplárenské zariadenia prevziať energetické podniky. Vyhláška vošla do praxe len čiastočne, respektíve iba v niektorých mestách. Napríklad v Bratislave prevzali všetky výmenníkové stanice Západoslovenské elektrárne, kým v iných mestách, konkrétne v Košiciach, ostali teplárenské zariadenia v správe národných výborov alebo bytových podnikov. V riadení teplárenstva teda pretrvávala rozdrobenosť a nejednotnosť. Problematiku centrálneho zásobovania teplom riešili až legislatívne opatrenia zo 70. a 80. rokov. Prínosom boli napríklad smernice ministerstva energetiky č. 3, 4 a 30 z roku 1981 o prevzatí gescie nad centrálnym zásobovaním rezortom energetiky a o tvorbe plánov rozvoja teplárenstva.

Centrálne zásobovanie
V období 60. až 80. rokov zaznamenalo teplárenstvo pozoruhodný rozmach. Skúsenosti z miest, ktoré začali s teplofikáciou už v 50. rokoch sa využili pri koncipovaní projektov výstavby centrálnych systémov v ďalších mestách. Napríklad skúsenosti z Bratislavy, zo Zvolena a z Martina poslúžili na vypracovanie dlhodobých plánov teplofikácie Žiliny a Košíc. V sledovanom období bola charakteristická úzka súčinnosť výstavby teplárenstva s budovaním nových obytných celkov. Plány každého veľkého sídliska riešili aj otázku zásobovania teplom z centrálnych zdrojov. Hlavným dodávateľom tepla sa stali moderné špecializované teplárne s výkonom nad 100 MW, ako teplárne Bratislava - juh a západ alebo centrálne teplárne v Trnave, Žiline, Martine, vo Zvolene, v Novákoch, Košiciach a v iných mestách. Úlohu kľúčového dodávateľa tepla mali prevziať aj novobudované atómové elektrárne. Podarilo sa však uskutočniť len teplovodné spojenie z elektrárne Jaslovské Bohunice do Trnavy. Teplofikácia postupne prenikla aj do menších miest. Regionálne systémy centrálneho zásobovania sa podarilo vybudovať v oblastiach Bratislava - Trnava, Nitra - Levice, Topoľčany - Prievidza, Žilina - Martin, Banská Bystrica - Zvolen a Košice - Prešov - Humenné - Trebišov. Samostatné rozvodné teplárenské podniky vznikli v Bratislave a Košiciach. V rokoch 1969 - 1991 vzrástla celková spotreba tepla o 245 percent a odber v bytoch takmer štvornásobne. Najrozsiahlejší systém centrálneho zásobovania vytvoril Závod rozvodu tepla v Bratislave. Ten v roku 1994 odoberal výkon teplární 850 MW a prevádzkoval teplovody v dĺžke 121 kilometrov. Zásoboval 60 710 bytov. Ďalší vývoj teplárenstva však už smeroval k intenzifikácii, racionalizácii a odbúravaniu štátnych dotácií na teplo.