Bol pri viacerých zlomových momentoch československej a slovenskej ekonomiky -- pri vzniku prvej obchodnej banky v polovici 60. rokov, pri koncipovaní reformy bankovníctva na začiatku 90. rokov a pri vstupe Slovenska do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Prinášame rozhovor s bankárom a diplomatom Vladimírom Valachom.
Doc. Dr. Ing. Vladimír Valach, narodený v roku 1937 v Tekovských Nemciach. Gymnázium absolvoval v Zlatých Moravciach, Vysokú školu ekonomickú v Prahe. V roku 1960 nastúpil do pobočky Štátnej banky československej v Banskej Bystrici. V roku 1968 bol pri vzniku pobočky Československej obchodnej banky, ktorá sa špecializovala na zahraničný obchod. V rokoch 1976 -- 1981 vybudoval a viedol prvú reprezentáciu ČSOB v Paríži. V rokoch 1981 -- 1985 bol riaditeľom pobočky ČSOB v Bratislave. V roku 1985 bol vymenovaný za námestníka generálneho riaditeľa Hlavného ústavu ŠBČS v Bratislave. Od 1. januára 1990 bol prvým námestníkom guvernéra ŠBČS. V roku 1991 zakladal Slovenskú záručnú banku a bol jej prvým generálnym riaditeľom. V rokoch 1992 -- 1995 bol generálnym riaditeľom Credit Lyonnais v SR, potom dva roky predseda jej dozornej rady. V rokoch 1997 -- 2001 bol veľvyslancom SR vo Francúzsku. Po návrate bol dva roky výkonným riaditeľom Asociácie bánk SR. Je čestným prezidentom Slovensko-francúzskej obchodnej komory. Je rytierom Čestnej légie Francúzskej republiky (1996), dôstojníkom Národného radu za zásluhy (2001), čestným občanom mesta Medon, kde žil M. R. Štefánik, a rytierom viacerých francúzskych bratstiev.
Čo vás priviedlo k bankovníctvu?
-- Možno to bola banálna náhoda, ale zrejme bol za tým osud. Keď som končil gymnázium, mal som umiestenku na VŠE do Prahy. Poriadne som nevedel, čo je to ekonómia, ani môj profesor mi príliš neporadil: "Vieš, potom môžeš robiť účtovníka na JRD alebo riaditeľa banky." To sa mi však zapáčilo, lebo vtedy mali banky ešte dobré meno. Ich postavenie sa zhoršilo až potom. Neskôr som prišiel na to, že vo svete bánk sa dôraz kladie na presnosť, dochvíľnosť, znalosť čísel, kombinácie, že je nutná i tvorivosť, fantázia, koncepcia, poznanie súvislostí. Vydal som sa týmto smerom.
Dokázala vás táto práca zaujať aj v podmienkach bývalého režimu, keď bola koruna skôr evidenčnou jednotkou ako riadnym peniazom?
-- V starom systéme vládli tí, ktorí určovali limity, a tí, ktorí niečo dodávali. Mali prevahu nad tými, ktorí niečo potrebovali, bola veľká nerovnováha medzi ponukou a dopytom. Banke ostávala úloha sledovať, či sú dodržané limity na investície, na mzdy, počet pracovníkov, plán a pod. Ale ja som si aj v tomto svete našiel určité miesto, lebo som sa usiloval mať so svojimi klientmi partnerské vzťahy. Na krajskej pobočke ŠBČS som mal spotrebné družstvá, moje vzťahy s nimi boli založené na dôvere. Vtedy boli družstvá ďalej ako štátny obchod, dokonca tam boli prvky podnikania. Po prechode do ČSOB som našiel voľný priestor -- boli tam devízové operácie, styk so zahraničnými bankami a nebola tam taká zošnurovanosť ako v štátnej banke. V 70. rokoch pri práci na reprezentácii v Paríži som si uvedomil, ako ďaleko máme k hodnotám a mechanizmom vyspelej Európy.
Nie je príliš známe, že o demonopolizácii bankového systému -- vznik Komerčnej banky, VÚB a Investičnej banky k 1. januáru 1990 -- sa nerozhodlo po spoločenských zmenách v novembri 1989, ale skôr. Predvídali bankári politické a ekonomické zmeny?
-- Osemdesiate roky boli tehotné, zrelé na zmeny. Ekonomické myslenie šlo veľmi rýchlo vpred, ekonomické konanie zaostávalo. Aj v dôsledku Gorbačovovej perestrojky, ale najmä pre narastajúce nerovnováhy, sa proces nedal zastaviť. Na pôde štátnej banky sa navrhli významné zákony, ktoré mali oddeliť emisnú a podnikateľskú činnosť bánk. V devízovom hospodárstve sa prechádzalo na vnútornú konvertibilitu a na devízové aukcie. Zákony boli nedokonalé, boli šité narýchlo a nastavili zrkadlo obrovskej nerovnováhe medzi dopytom a ponukou, napríklad pri devízach. Potvrdilo sa, že bez konkurencie sa nedá podnikať ani v bankovníctve.
Ak sa spätne pozeráte na transformáciu bankového sektora, čo sa malo robiť inak?
-- Hovorí sa, že po bitke je každý generálom. Bola to doba, keď sa ťažko dalo zorientovať. Málo sa vraciame k transformačnému procesu, málo o ňom hovoríme. Akoby to bolo tabu, lebo ešte stále prevláda politikum.
Aj vo filozofii riadenia ekonomiky nebolo vždy všetko jasné. Prebiehali vášnivé diskusie od naivného povrchného stanoviska "všetko vyrieši trh", cez liberálne vzťahy uvoľniť "riečisko ekonomickej reformy" naplno až po snahy o silný štátny intervencionizmus. Často chýbal precedens z praxe, ako tranzitovať a transformovať ekonomiku a celú spoločnosť. Bolo treba chodiť po nevychodených chodníčkoch, neraz chýbali kvantifikácie a analýzy.
Prvá fáza transformácie v rokoch 1990 -- 1993 bola fázou eufórie. Naraz tu bola konkurencia, mohli sa zakladať nové banky, nové segmenty podnikania. V rokoch 1993 -- 1998 sa tempo zakladania bánk prehrialo, spúšťali činnosť aj keď nemali všetky veci pripravené a prišli prvé bankroty. Ukazovalo sa, že prejavy raného kapitalizmu boli brutálne. Mnohí podnikatelia chceli rýchlo zbohatnúť. Vlnu názorov verejnosti na banky odrážal dosť verne Vladimír Mináč, keď zosielal na ne hromy-blesky -- hovoril o úžerníctve bánk, o nemravnej a nekorektnej bankovej praxi, o posvätnej trhovej krave, ktorá žerie a nedojí. Vtedy som reagoval článkom Kritizovať áno, ale urážať nie. Pripustil som takéto javy, ale v mene serióznych bankárov som sa ohradil proti globálnym tvrdeniam.
V rokoch 1999 -- 2000 došlo k reklasifikácii zlých úverov. Nebolo to len u nás, ale niečo podobné museli podstúpiť všetky transformujúce sa ekonomiky. Maďarsko malo podiel stratových úverov 37 percent, Česko 38 percent, Poľsko 24, Turecko 35. My sme mali 42 percent. Problém bol, že sme k tomu pristúpili neskôr, po Čechoch (1994 -- 1996) i Maďaroch (1993 -- 1994).
Reštrukturalizácia bánk je predmetom kritiky nielen laikov (na banky sú peniaze, ale na zdravotníctvo a školstvo nie! a pod.), ale i podnikateľov (malo sa to robiť inak). Čo si o nej myslíte vy?
-- Je to daň transformačnému procesu. Explózia nových podnikateľov bola obrovská. Keď sme zakladali Slovenskú záručnú banku, tak sme študovali rakúske a francúzske materiály. Tam z desiatich nových firiem do dvoch rokov štyri zbankrotujú. A to sú stabilizované ekonomiky. U nás stabilizovaná nebola a tých skrachovaných firiem muselo byť podstatne viac. Keď som bol riaditeľom záručnej banky, prichádzali k nám podnikatelia s nedozretými nápadmi, šli do vecí strmhlav a nedali si povedať. Podaktorí podnikatelia si brali úvery s vedomím, že ich nesplatia.
Na vine boli svojou úverovou politikou aj banky.
-- Samozrejme, niektoré banky, kde nebol zahraničný kapitál a navyše tam bolo politické prepojenie, takéto úvery poskytovali. Niektorí predstavitelia bánk sa nevyhli pokušeniu uprednostniť osobné záujmy pred záujmami banky. Netreba zabúdať ani na nestabilné a deformované podnikateľské a právne prostredie so zhoršenou vymáhateľnosťou práva, častými zmenami a vákuami, v ktorom banky pracovali.
Na Slovensku sa pri privatizácii výraznejšie nepresadili francúzske banky. Neprospelo by viac francúzskeho kapitálu a bankovej kultúry?
-- To by som opravil. Nie je tu taký vplyv a podiel francúzskych bánk, ako by sme čakali, ale je tu. V Slovenskej záručnej banke sme okrem rakúskej banky Bürgerförderungsbank využívali aj skúsenosti francúzskej banky Sofaris. Je tu Credit Lyonnais Bank Slovakia, ktorej zakladacia listina bola podpísaná tri dni po menovej odluke, čo je dôkaz, že táto veľkobanka samostatnému Slovensku verila. Je tu Komerční banka, ktorá je vo vlastníctve Societe Generale, a je tu Dexia banka, francúzska banka pre komunálne financovanie.
Je už slovenský bankový sektor štandardný?
-- Mojich 44 rokov bankovej praxe mi umožňuje vidieť dlhodobejšie tendencie vývoja bankovníctva. Prvá otázka je, či je už v bankových službách dosiahnutá rovnováha medzi dopytom a ponukou nielen v globále, ale aj podľa jednotlivých produktov a v kvalite. Táto nerovnováha bola do roku 1998, ale po reštrukturalizácii, privatizácii a stabilizácii bankového sektoru môžem povedať, že teraz je porovnateľná s európskym štandardom. Nepadlo to z neba, museli sme prejsť očistcom.
Druhá tendencia je vyvedenie bankovníctva zo slepej koľaje, na ktorej sme boli od roku 1945, na koľaj rýchlych adaptačných zmien. Prvým medzníkom, keď sme sa trochu začali hýbať, bol vznik banky pre zahraničný obchod. Vďaka tomu vznikla nová filozofia a nová generácie stovák špecialistov. Dôležitý medzník bol vznik bankovej konkurencie a banková reforma v rokoch 1989 -- 1990. Tretí medzník bol vznik Národnej banky Slovenska v roku 1993 a národnej meny. Dokázali sme, že vieme riadiť ekonomiku a menovú politiku. Potom to bola privatizácia bánk, keď sem vstúpili štandardné, stabilizované banky s novou kultúrou a novými technológiami. Naši mladí bankári dokazujú schopnosť osvojiť si najmodernejšie technológie. Na druhej strane je tu výzva pre zahraničných akcionárov bánk, aby sa adaptovali. Máme tu aj prípady, že sa pri cross-culture nedokážu adaptovať, že k nám pristupujú asi tak, že o tri roky budem v Singapure, o šesť rokov Atlante a pod.
Ak sem prichádzajú s podceňovaním tohto trhu, nerešpektovaním jeho špecifík, keď sem akcionári neposielajú najlepších, ale druhú či tretiu ligu, tak sa sami penalizujú a nemôžu na tomto trhu dlhodobo obstáť.
To by som na základe mojich skromných skúseností rád tlmočil ako posolstvo zahraničným kolegom. To však nijako neznižuje mimoriadny prínos zahraničných bánk k stabilizácii bankového sektora na Slovensku. Poznám desiatky zahraničných expertov, ktorí si zamilovali Slovensko a sú nadšenými šíriteľmi jeho dobrého mena vo svete.
Vstúpili sme do EÚ. Ale ešte predtým, v roku 2000, sme sa stali členom OECD. Bolo to v období, keď ste boli veľvyslancom vo Francúzsku.
-- Som hrdý, že som bol pri tom. To bol tiež krok, ktorým sme sa otvorili svetu a adaptujeme sa mu. Ako tridsiaty člen OECD, t. j. klubu najbohatších, sme pri prameni analýz a formulácií súčasných i budúcich tendencií globalizácie.
Dva roky ste boli výkonným riaditeľom Asociácie bánk SR. Akú úlohu zohráva pri rozvoji podnikateľského prostredia v bankovníctve?
-- Dôležitý v histórii asociácie bol rok 1993, keď sme dobudovali personálnu a materiálno-technickú infraštruktúru. Nadviazali sme tesné kontakty s Federation Bancaire Europeene v Bruseli. Mal som česť byť predsedom asociácií nečlenských krajín. Asociácia už môže naplno zachytávať podnety, ktoré prichádzajú z EÚ, pokiaľ ide o štandardy účtovnej evidencie, platobný styk, eurozónu. Toto všetko asociácia prenáša na komerčné banky a do legislatívnych návrhov.
Stanovili sme si priority vytvoriť štandardné, stabilné a transparentné právne a podnikateľské prostredie. Žiaľ, takéto prostredie tu ešte nie je -- vymožiteľnosť práva, postavenie veriteľa, riešenie konkurzov a bankrotov a veľa ďalších legislatívnych dier. Sú tu možnosti na nekalé metódy a obohacovanie. Je tu ešte čo robiť.
Potom je tu úloha reagovať na výzvy globalizácie -- Bazilej II a nový systém analýzy a minimalizácie rizík, bezpečnosť proti terorizmu, praniu špinavých peňazí a pod.
Aký je váš názor na ďalší vývoj bankovníctva u nás a vo svete?
-- Bankovníctvo vo svete prechádzalo obrovským vývojom. Šesťdesiate roky boli rokmi koncentrácie a univerzalizácie bánk. Dovtedy špeciálne banky sa univerzalizovali a zlučovali. Bolo to vo Francúzsku, v Nemecku, Rakúsku, USA. Sedemdesiate roky prinášajú menovú krízu, prvý a druhý ropný šok a nutnosť adaptácie. Nastáva nápor na informatizáciu, koncom desaťročia na home banking. Dochádza k internacionalizácii, čiže banky zakladajú reprezentácie a pobočky v zahraničí. Finančný kapitál sleduje prúdenie priemyselného kapitálu. Spomínam si, že zástupcovia Credit Lyonnais, Societe Generale, Banque de Paris et des Pay-Bas chodili do zahraničia zisťovať nové investičné zámery a našepkávali svojim klientom -- dodávateľom investičných celkov. Banky takto zohrávali obrovskú úlohu pri prieskume trhu.
V osemdesiatych rokoch nastupujú adaptačné mechanizmy. Bankové produkty sa sofistikujú, rozsiahly je nástup derivátov -- opcií, financial futures -- dovtedy nevídaných. V rokoch 1975 -- 1985 bankové úvery prestali byť hlavným zdrojom financovania firiem, stali sa nimi cenné papiere na kapitálovom trhu. Finančný trh nadobudol vďaka internacionalizácii, informatizácii a novým produktom obrovský rozmach.
V deväťdesiatych rokoch a v tomto desaťročí naplno nastúpila globalizácia. Za internacionalizácie banky vytvárali pobočky s príslušným výkonným aparátom. Za globalizácie sa segmenty aktivít koncentrujú do centra veľkého regiónu -- napríklad ING Bank v strednej Európe riadi treasury z Prahy.
Veľké zmeny sú a budú vo vnútornej štruktúre bánk. Bude sa znižovať počet pracovníkov. Veľké požiadavky sa budú klásť na špecialistov, ktorí tvoria fasádu a imidž banky. Potom budú špecialisti, ktorí budú analyzovať a sledovať dlhodobé tendencie, šľachtici -- jemní ľudia s fajnovými spôsobmi, a špecialisti, ktorí sa musia rozhodovať ihneď -- draví vlci.
Urýchlia sa fúzie a akvizície. Ešte nedávno bola v Rakúsku Länderbank, Kreditinstitut, už nie sú. Ten istý proces je vo Francúzsku, kde sa Credit Agricole zlúčila s Credit Lyonnais, BNP s Paribas. Vznikne niekoľko veľkobánk, ktoré sa budú usilovať o najväčšie korporácie.
Ako sa to dotkne nás?
-- Isté je, že strategické rozhodnutia pri výbere audítora, poisťovne, dodávkach IT, sa nebudú robiť na Slovensku, ale v centrálach akcionárov v zahraničí pre celú skupinu bánk.
Zmeny sa zrýchlia, sofistikácia sa prehĺbi. Bude pokračovať koncentrácia. Výsadou bánk bolo, že boli niekoľko konských dĺžok pred firmami, najmä informačne. Lenže dnes ich korporácie dobiehajú, svedčia o tom aj aktivity Slovenskej asociácie finančníkov. Nechodia do bánk konzultovať, ale sú ich partnermi. Ak banky zmeny nezachytia, neprežijú.
Banky sú špecifické podľa krajín i podľa doby. Ale sú dve nadčasové charakteristiky.
Základnou vlastnosťou bankára je nielen dôveru vyvolať, ale aj ju udržať. Toto platí večne. Druhá je, že banky sa vždy pohybujú v bermudskom trojuholníku zisk -- riziko -- etika. Ak na to niekto zabudne, je zle.
Bankári v peniazoch nesmú vidieť cieľ, ale prostriedok. Je to zvláštna profesia, zvláštne náboženstvo. Ak niekto tie veci nectí, nech radšej od toho ide preč.