V rámci ostatného sčítania ľudu sa ku kresťanstvu prihlásilo 84 % obyvateľov, ku katolíckej cirkvi 69 % všetkých obyvateľov.
Čo však tieto čísla znamenajú? Slovensko sa na ich základe začleňuje medzi krajiny ako Poľsko, Litva a Chorvátsko s väčšinovým zastúpením katolíckeho náboženstva a s menšinou ateistov, resp. protestantov. Druhú skupinu stredo- a východoeurópskych štátov tvoria pravoslávne krajiny, napr. Rumunsko. Ku krajinám s väčšinovým zastúpením ateistov patrí bývalá NDR a Česká republika.
Dejinný vývoj
Na utváranie tzv. národnej religiozity v našej oblasti mali zásadný vplyv najmä dve dejinné obdobia - obdobie formovania moderných národov a komunistického režimu. Podstatou náboženstva je síce vzťah ľudí k transcendentnosti či svätosti, nie je však jeho jedinou funkciou.
V stredo- a vo východoeurópskych krajinách plnilo náboženstvo osobitnú úlohu aj pri formovaní a udržiavaní národnej identity. Rôzne etnické skupiny si osvojili rozličnú náboženskú vieru. Poľský katolicizmus bol vymedzením voči ruskému pravosláviu, maďarský kalvinizmus sa dištancoval od habsburského katolicizmu.
Dôležitú úlohu pri formovaní národného náboženstva zohrala cirkevná politika jednotlivých komunistických režimov. Kým pred druhou svetovou vojnou boli tradičné stredoeurópske cirkvi významným aktérom modernizácie spoločnosti (vzdelávanie, sociálna a zdravotná starostlivosť a všeobecná osveta), v čase budovania socializmu boli zatlačené do polohy sociálnej bezvýznamnosti a bolo prerušené povedomie medzi cirkvou na jednej strane a modernizačným napredovaním na druhej strane.
Zásadné obmedzenie možnosti aktívne zasahovať do verejného života dostalo stredoeurópske cirkvi do postavenia ochrancov tradičného ľudového náboženstva a elementárneho cirkevného učenia.
Oživenie - predstierané či skutočné?
Napriek zložitému postaveniu možno v osemdesiatych rokoch badať zjavné náboženské oživenie, protirečiace všetkým teóriám založeným na teórii sekularizácie, podľa ktorých má v modernej spoločnosti aktivita osvedčených cirkví sklon k trvalému miernemu poklesu.
Podobný vývoj prebiehal aj na Slovensku - spomeňme len aktivizáciu menších cirkevných spoločenstiev, sviečkovú demonštráciu či stúpajúci význam náboženských pútí. Po páde komunistického režimu možno deklarované postoje k náboženstvu merať aj prostredníctvom výskumov a sčítania ľudu.
Podľa Jána Bunčáka z Katedry sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, po roku 1989 pozorujeme na Slovensku obrat klímy z protináboženskej na pronáboženskú. Viera sa stáva akceptovanou sociálnou normou aj vďaka deklarovanej náboženskej orientácii novej politickej elity. I keď rast počtu veriacich nemožno ignorovať, podľa Bunčáka je zmena náboženskej orientácie ľudí, ktorí sa predtým označovali ako nerozhodnutí a ľahostajní, predovšetkým prejavom sociálnej konformnosti.
Od presvedčených k ateistom
Z toho však vyplýva, že ani samotní veriaci na Slovensku nie sú homogénnou skupinou. Medzi deklarovanou náboženskou príslušnosťou a vnútornou religiozitou či spätosťou s cirkvou sú výrazné rozdiely.
Podľa spôsobu prežívania náboženskej viery a miery integrácie so svojou cirkvou je podľa Bunčáka možné vytvoriť nábožensko-sociologickú typológiu, na základe ktorej možno vyčleniť päť typov veriacich.
Prvým z nich je cirkevne založený typ, ktorý predstavujú veriaci a cirkevne založení ľudia. Tí svoju vieru prežívajú v zhode s učením cirkvi, ktorej sú členmi. Takýchto ľudí je na Slovensku približne jedna pätina. Veria a vždy verili v Boha bez pochybností, navštevujú pravidelne bohoslužby a Bibliu považujú za živé Božie slovo.
Ďalších 30 % obyvateľov možno podľa Bunčáka zaradiť medzi tradične náboženský typ. Členovia cirkví sú v nich integrovaní prostredníctvom tradičných motívov. Takisto ako pri predchádzajúcom type, aj títo ľudia veria v Boha bez pochybností, navštevujú pravidelne bohoslužby, avšak Bibliu považujú len za slovo inšpirované Bohom.
Tretí typ, kam možno zaradiť každého šiesteho Slováka, predstavujú málo nábožensky založení a vo svojej cirkvi slabo integrovaní ľudia, ktorí sú často otvorení iným svetonázorovým orientáciám. Veria v Boha, ale v minulosti to tak vždy nebolo. Ich viera nie je hlboká a Bibliu považujú len za starodávnu knihu príbehov a legiend. Štvrtý typ predstavujú nábožensky ľahostajní (okolo 20 %). Sú to ľudia bez náboženskej viery, ktorí však v minulosti často verili. Na bohoslužby chodievajú len zriedka.
Nenáboženský typ predstavujú ľudia, ktorí sa otvorene dištancujú od náboženskej viery, svetonázorovo sú presvedčení ateisti. Týchto 16 % Slovákov neverí v Boha a nezúčastňuje sa na bohoslužbách. Biblia je podľa nich len starodávna kniha príbehov a morálnych ponaučení.
Budúci vývoj
Sociológ Michal Vašečka v publikácii Vízia vývoja Slovenskej republiky do roku 2020 tvrdí, že vývoj na Slovensku v 90. rokoch ukazuje, že sa zvyšoval najmä podiel nábožensky ľahostajných a liberálne náboženských ľudí. Tento rast deklarovanej náboženskej príslušnosti je najmä výsledkom pôsobenia sociálnej konformnosti. Náboženská viera sa v niektorých aspektoch posilnila, zvýšila sa tiež návštevnosť kostolov a všeobecná dôvera v cirkev. Na druhej strane sa však tiež posilnili materialistické orientácie obyvateľstva a relativita morálnych noriem.
Táto situácia môže v budúcnosti prerásť do konfliktu medzi tradičnou religiozitou a sociálnou modernizáciou, ktorá bude ešte prehĺbená procesom európskej integrácie.
Vývoj, ktorý možno podľa Vašečku považovať za najpravdepodobnejší, môže byť zároveň prekvapujúcim vývojom. V horizonte dvadsiatich rokov sa očakávajú najmä presuny medzi kategóriami tradične a liberálne veriacich v prospech druhej skupiny. Za pomerne pravdepodobné možno označiť zmeny v prístupe k viacerým tabuizovaným témam. Dnes toľko diskutovaný variant skĺzavania katolíckej cirkvi do klerikálneho modelu je veľmi nepravdepodobný. I keď sa cirkev s bremenom klérofašistického slovenského štátu vyrovnala len formálne a v neoficiálnej rovine, tento proces ešte nie je zavŕšený, ostáva skôr problémom generačným než štrukturálnym.