"Tlieskajte, komédia sa skončila," vyhlásil pred smrťou

Ludwig van Beethoven bol pôvodom Flám. Narodil sa 16. alebo 17. decembra 1770 v Bonne a nemal šťastné detstvo. Otec bol podpriemerný tenorista a pijan, matka slúžka. Otec, aby zlepšil rozpočet, využíval synovo hudobné nadanie a vystavoval ho na obdiv ako zázračné dieťa. Keď Ludwig stratil zbožňovanú matku, stal sa ako sedemnásťročný hlavou rodiny a mal na starosti výchovu svojich dvoch bratov. S hanbou musel žiadať, aby pre pijanstvo penzionovali otca a jemu vyplácali otcov plat. Tieto smutné zážitky zanechali v Beethovenovi hlboké stopy.
Beethoven bol malý, zavalitý, so širokou, tehlovočervenou tvárou, ktorá na konci života nadobudla chorobne žltú farbu. Mal mohutné a vypuklé čelo, na ktoré mu padali neposlušné a neobyčajne husté vlasy. Vyzerali, ako by sa ich hrebeň nikdy nedotkol. Oči mu horeli a upútali každého, kto ho stretol. Smial sa nepríjemne a neprirodzene. Bol to smiech človeka, ktorý nie je zvyknutý byť šťastný (hovorili o ňom priatelia). Jeho najčastejším výrazom bola zádumčivosť, ba až nevyliečiteľný smútok. Iste preto, že ohluchol ako 26-ročný, na začiatku kariéry. Choroba ho držala vo svojich pazúroch tridsať rokov, oslabovala ho, trápila a nakoniec nad ním zvíťazila. Nielen historici, ale aj lekári sa snažili zistiť, čo bolo príčinou tohto ochorenia.

Boj s hluchotou
Niektorí lekári sa domnievali, že hluchota vznikla po prekonaní brušného týfusu (často trpel bolesťami čriev, sprevádzali ho až do smrti). Predpokladali, že išlo o chronický črevný katar zapríčinený ochorením brušnej slinnej žľazy a pečene. Beethoven navyše trpel chronickou hnačkou. Ďalší tvrdili, že stvrdnutá pečeň a vodnatieľka, často spájaná s alkoholizmom, mohla byť nielen sprievodným javom luesu, ale aj príčinou smrti.
Slávny skladateľ bol veľmi nepokojný a nestály človek. Tak, ako za tridsať rokov najmenej tridsaťkrát menil byt, menil aj svojich lekárov. Veľkú dôveru nemal ani k jednému. Jediné, čo od nich chcel, bolo, aby mu vyliečili ustavične sa zhoršujúci sluch. Hluchota prichádzala pomaly, nevypukla naraz. Začala hučaním v ľavom uchu. Tóny akoby prichádzali zďaleka, zneli tupo, navyše vysoké tóny jeho uši nedokázali vôbec zachytiť. Bolo to v čase, keď celá Viedeň začala rojčiť o nadanom klaviristovi a skladateľovi a salóny kniežat sa dokorán otvárali pre geniálneho umelca. Žiaľ, do stúpajúcej slávy sa vklinil narastajúci strach. O sláve vedelo veľa ľudí, o strachu iba niektorí.
Beethoven bol zúfalý, búril sa proti prichádzajúcej hluchote a radil sa so známymi lekármi odborníkmi. Spočiatku veril, že mu pomôžu. Svoje položenie opísal priateľovi takto: "Doktor Frank mi chcel pomáhať mandľovým olejom, z toho však nič nebolo. Potom mi radil vlažné kúpele. Urobil zázrak. Prestali ma trápiť žalúdočné ťažkosti, ale sluch sa mi zhoršil. Tak som sa obrátil na zázračného bylinára Veringa. Podarilo sa mu síce zastaviť dlhotrvajúce koliky a hnačky, ale čaj, ktorý mi predpísal, neodstránil hučanie a šumenie v ušiach... Cítim sa hrozne. Už dva roky sa vyhýbam každej spoločnosti, lebo nemôžem povedal ľuďom: Som hluchý!"
Keď mu nevedeli pomôcť lekári vo Viedni, ba ani najslávnejší lekár Johann Malfatti (mal ho liečiť zázračným magnetizmom), hľadal pomoc a radu u priateľa z mladosti Dr. Wegelera, profesora súdneho lekárstva v Bonne. Bonnský lekár Mälzer skonštruoval preňho v roku 1814 štyri prístroje na počúvanie. Istý čas mu slúžili, no nie dlho. Skladateľ si pomáhal tak, že jeden koniec drevenej paličky vložil medzi zuby a druhý položil na rezonančné teleso klavíra, a tak, aj keď nie dostačujúco, predsa len pri komponovaní počul.

Zúfalstvo, depresie, predtuchy
V divadle počul hercov iba vtedy, keď sedel v prvom rade. Na koncertoch mu unikali tóny fláut, hoboja a violy. V spoločnosti dochádzalo k nepríjemným situáciám, keď neodpovedal na otázky. Spočiatku ho pokladali za nezdvorilého a namysleného a on sám predstieral roztržitosť, aby nemusel priznať, že nepočuje. "V mojom odbore je to hrozný stav," priznal sa priateľovi. Pri dirigovaní vznikali trápne situácie, keď očividne inak dirigoval, ako orchester hral. Aby ho neurazili, za jeho chrbát sa postavil iný dirigent, podľa ktorého hudobníci hrali. Keď roku 1822 chcel dirigovať operu Fidelio, speváci prestali spievať a orchester sa odmlčal. Vtedy mu priateľ Schindler poslal lístok: "Prestaňte! Poďte so mnou domov!" Po prečítaní zbledol a bez slova odišiel z divadla.
V zúfalstve sa Beethoven obrátil na ďalšieho lekára Dr. Johanna Adama Schmidta, ktorý ho mal liečiť elektrickým prúdom (galvanizmom). Očakávanie sa opäť nesplnilo. Tento "zázračný lekár" mu radil, aby sa na nejaký čas presťahoval na vidiek. Tam v krásnej prírode medzi sedliakmi strávil celé leto. Blížila sa jeseň a nádej, že sa mu sluch zlepší, sa ani tu nesplnila.
Onedlho nepočul nijaký zvuk vonkajšieho sveta. Zachvátilo ho zúfalstvo, depresie a predtucha blížiacej sa smrti. V tom čase napísal známy Heiligenstadtský testament - otrasný obraz muža, ktorý mal hoci len 32 rokov, bol na pokraji zúfalstva. "Som nešťastný bedár. Aké je to ponižujúce, keď niekto stojí vedľa mňa a z diaľky počuje flautu a ja nie. Privádza ma to do takého zúfalstva, že by som si siahol na život."

Vo svete ticha
V roku 1822 už nebol schopný dirigovať. Dorozumievať sa mohol iba písomne pomocou konverzačného zošita. Do neho mu ľudia písali otázky i odpovede. Ako úplne hluchý vytvoril svoje najväčšie diela. Keď 7. mája 1824 predviedli jeho 9. symfóniu, Beethoven z nej nepočul ani jediný tón. Nepočul ani burácajúci potlesk publika. Žil už vo svete ticha.
Na jeseň roku 1827 si odišiel oddýchnuť k bratovi na vidiek (do Kremsu). Keďže sa nepohodli, začiatkom decembra odcestoval domov v ľahkom oblečení v otvorenom rebrináku, hoci bola mimoriadna zima. V nevykúrenom hostinci, v ktorom prenocoval, dostal zimnicu, potom vysokú horúčku. Napriek tomu sa vydal celkom vyčerpaný na cestu do Viedne, kde lekár skonštatoval ťažký zápal pľúc. Ochorenie síce ustúpilo, ale opuchli mu nohy a celý zožltol. V zúfalstve jeden z priateľov znovu zavolal doktora Malfattiho, ktorý mu naordinoval ľadové obklady a parný kúpeľ. Liečba ho, pochopiteľne, ešte viac oslabila. Na posilnenie mu dokonca poradil piť punč, ktorý mu "zaručene pomôže nadobudnúť stratenú silu", hoci dobre vedel, že má cirhózu pečene a alkohol mu mohol ešte viac poškodiť.
Beethoven však túto radu prijal s nadšením a svojmu meissenskému nakladateľovi napísal, aby mu poslal niekoľko fliaš moselského a rýnskeho vína. "Môj lekár mi predpísal kvalitné rýnske víno, ale také nefalšované víno vo Viedni nedostať ani za najdrahšie peniaze." Ďalej píše, že ho čaká už štvrtá operácia, preto čím skôr víno dostane, tým lepšie mu poslúži. Nakladateľ mu obratom odpovedal: "...zo vzácneho zámockého vína ročník 1806 sme stiahli dvanásť fliaš a v debničke vám ho posielame cez Frankfurt." Súčasne mu poštovým vozom poslali štyri fľaše bylinkového vína, ktoré mu malo vyliečiť vodnatieľku.

Škoda, škoda...
Jeho zdravotný stav sa medzitým zo dňa na deň zhoršoval, napokon zlyhali všetky životné funkcie organizmu. "Budem sa na vás čoskoro pozerať zhora," povedal priateľom, potom ešte dodal: "Tlieskajte, komédia sa skončila."
Zásielka vína došla dva dni pred smrťou. Podľa priateľa Schindlera však na fľaše s exkluzívnym vínom iba pozrel a povedal: "Škoda, škoda." To boli jeho posledné slová. Predsa však z neho ochutnal dve lyžičky, ktoré mu naliali do úst. Krátko nato upadol do agónie, z ktorej sa už neprebral. K večeru stratil vedomie. Nasledujúci deň Beethoven dodýchal.
Jeho celé dedičstvo bolo 9 885 guldenov. Z toho museli zaplatiť honorár lekárom a 404 guldenov stál pohreb. Pitvu urobil Dr. Johan Wagner, asistent v patologickom ústave viedenskej lekárskej fakulty. Do protokolu okrem iného napísal: "...ušný bubienok veľmi zhustený, jeho sliznica opuchnutá, sluchové nervy scvrknuté dovedna, ľavé ucho oveľa tenšie, pečeň scvrknutá, jej povrch hrboľatý, cievy silno zúžené, slezina dvojnásobne zväčšená a veľmi tuhá, brušná slinná žľaza väčšia a pevnejšia."
Dieter Kerner, ktorý sa zaoberal Beethovenovou chorobou, zastával názor, že chorobné symptómy a pitevný nález predsa len poukazujú na vrodený lues, aj keď nie sú pre toto tvrdenie stopercentné dôkazy. Žiaľ, veľká časť konverzačných zošitov po Beethovenovej smrti záhadne zmizla. Ošetrujúci lekár Dr. Bertolini pred svojou smrťou zničil všetku korešpondenciu s Beethovenom, takže skutočnú pravdu o príčine jeho smrti sa už ťažko dozvieme.
Dva dni po Beethovenovej smrti urobil mladý maliar Danhauser posmrtnú masku skladateľa. Časti spánkových kostí boli predošlého dňa odobraté na pitvu - hlava je preto zvláštne deformovaná.
Nielen Beethovenova choroba zostane záhadou. Kde nabral tento trpkosťou nasiaknutý človek toľko síl, aby na sklonku života vytvoril slávnu Deviatu, svoje najväčšie dielo? Ako dokázal človek, ktorý žil so zaťatou päsťou, nepochopený, osamelý a málo milovaný skomponovať Ódu na radosť? Práve na radosť, ktorej mal tak málo...