Marián Varga: Dnes mi na Slovensku chýba kultúrny rozmer českého národa

Ikona slovenskej i československej hudby, člen legendárnych Prúdov a Collegium musicum, klavirista i organista európskeho formátu, hudobný skladateľ. Pre mnohých kontroverzná osoba. Aj preto, že sa na Slovensku jeho meno viac spájalo s jeho búrlivou povahou a alkoholickými problémami než s hudobnou genialitou a tvorbou...

Pochádzate zo vzdelanej rodiny. Váš otec bol stavebný inžinier, mama matematička, strýko onkológ i absolvent konzervatória. Čím si vysvetľujete vašu nespútanosť v mladosti? Išlo len o búrlivú povahu alebo...?
- Ja som sa snažil pripojiť sa k revolte práve preto, že som pochádzal z takej rodiny! Deti, ktoré mi dávali rodičia za príklad, ma nudili. Grázli z ulice, to boli samé originály, ktorým som sa snažil vyrovnať. Príliš sa mi to nedarilo, ale získal som si ich sympatie a vzali ma pod svoje ochranné krídla. Neskôr, keď som dospieval, hľadal som si priateľov, ktorí boli múdrejší, vzdelanejší, sčítanejší odo mňa. Boli to priateľstvá, ktoré pretrvali dodnes. Ale časť tej nespútanosti mám aj v génoch. Moja mama bola bohémsky a nekonvenčný typ a chápala moju náklonnosť k inakosti.

Na jednej strane ste boli žiakom známeho slovenského skladateľa Jána Cikkera, na druhej strane ste mali na konzervatóriu z hudobnej náuky trojku...
- Trojku som mal asi z "usilovnosti", aj keď tomu dodnes nerozumiem, pretože z klavíra som mal jednotku. Ale to je jedno. Teóriu som ovládal od Cikkera a keď som pochopil, že vyučujúci toho vie menej ako ja, prestal som chodiť na hodiny. Považoval som to za stratený čas. Na konzervatóriu si to však nemysleli, a tak ma vyhodili...

A do školy ste sa už nevrátili?
- Nie.

Mnohí vám dnes môžu typ učiteľov, akým bol aj Ján Cikker, len ticho závidieť. Ako si spomínate na jeho hodiny?
- Nebolo to ako v nejakej hudobnej škole. Zvolil si ku mne skvelý prístup, taký sprisahanecko-kamarátsky. Sám síce deti nemal, ale vedel, ako na to, vďaka čomu som získal základ, to, čomu sa hovorí hudobné myslenie, a tie hodiny mi ho priblížili aj ľudsky, čo bolo tiež fajn. Zažil som s ním rôzne neštandardné situácie, pretože bol dosť roztržitý, čo je napríklad dosť veľký hendikep, keď človek sedí za volantom. Spomínal som už raz jednu jeho tlačovku v rozhlase, kde informoval novinárov o svojom novom opuse Nad starým zákopom. Niekto z prítomných mu položil takú novinársky duchaplnú otázku: "Čo vás viedlo, majstre, k napísaniu tohto diela?" Samozrejme, že nemohol ísť s pravdou von, keďže tú vec písal viac-menej ako štátnu zákazku, tuším k 10. výročiu oslobodenia republiky Sovietskou armádou, tak okolo toho krúžil a kľučkoval a keď už toho mal dosť, ozvala sa jeho manželka a zvýšeným hlasom naňho vyskočila: " No tak, Jano, povedz už konečne, prečo si to zložil!" A Cikker jej to nedaroval a oboril sa na ňu: "Ty čuš, Kity, tak ja im teda poviem pravdu, napísal som to preto, aby si ma už konečne prestala buzerovať, že nič nerobím..."

Na ľudí, ktorí vás nepoznajú osobne, pôsobíte skôr ako "zachmúrený hudobný mág". V rozhovore s publicistom Petrom Uličným však čitateľa prekvapujete neuveriteľným zmyslom pre humor... Mali ste ho vždy alebo prišiel s vekom?
- Skôr sa mi zdá, že ho mám čím ďalej, tým menej. Možno som len tak pôsobil. Možno to bolo mojou zlou artikuláciou a ľudia mi jednoducho nerozumeli. Ale vždy som mal tendencie dívať sa na veci inak, opačne, ako je to zaužívané, a odhaľovať v nich paradoxy a humor. Chápem však, že čo môže byť v umení čarovné a originálne, nemusí byť v praktickom živote dosť pohodlné.

V spomínanom rozhovore sa okrem iného vyjadrujete aj k veľmi citlivým otázkam - k problému s alkoholom, k obdobiu na protialkoholickom liečení. Búrate aj tabu okolo vašej údajnej narkománie...
- Keď som sa už podujal na rozhovory, vedel som, že túto tému nebude možné obísť. Nemalo zmysel tieto veci popierať alebo hovoriť nepravdu. Snažiť sa, aby som z toho vyšiel v čo najlepšom svetle. O to predsa nešlo! Faktom je, že čím viac sa zahmlieva, tým viac sa veci zveličujú. Aspoň som zobral vietor z plachiet tým médiám, ktoré nikdy neprejavili záujem o moju robotu, len donekonečna recyklujú moje ľudské zlyhania.

Nedostávali ste sa však vďaka najrôznejším historkám do izolácie?
- Možno chvíľu. Ale jedného dňa prídete na to, že proti tomu, čo si o vás myslia druhí, nemá zmysel bojovať. Fámy sú totiž folklórom a ľuďom nemôžete brať ich obľúbenú zábavu.

Je paradoxné, že ste boli pre mnohých známejší skôr "ľudsky" ako hudobne. Ale k hudbe. Skutočne ste museli odísť z Prúdov, napriek tomu, že ste za sebou zanechali niekoľko z najlepších slovenských skladieb vôbec?
- Problémom Prúdov bolo, že na koncerte vtedy nebolo možné predviesť skladby v takej podobe, v akej boli zaznamenané na platni. Tie piesne boli pôvabné aj vďaka aranžmánom a koncertovať spolu s dychovou sekciou alebo so sláčikovým kvartetom, to bolo nepredstaviteľné. Mňa vtedy začali zaujímať nové veci. Inšpiráciu som hľadal inde a našiel som ju v odvahe Emersona a skupiny Nice pustiť sa smerom ku klasike.

Prečo vás prestal lákať "cirkus" populárnej hudby?
- Kedysi lákal aj mňa. Vtedy sa ešte hudbe hovorilo bigbít. Keď sa z nej stala komercia, prestalo ma to zaujímať. Začal som mať silný pocit, že hudba je inde. Tak som sa vybral iným smerom.

K náročnejšej hudbe Collegium musicum?
- Áno.

Ste jedným z mála hudobníkov, ktorí vedeli práve v Collegiu zatraktívniť vážnu hudbu, napríklad aj tým, že ste zotreli hranice medzi ňou a bigbítom...
- Mnoho ľudí tvrdí, že sa dostali k vážnej hudbe okľukou, cez tvorbu Collegium musicum. Najskôr počuli našu Šeherezádu a potom si išli kúpiť Korsakova... Ale vážna hudba je všade - nielen u nás - tak trocha elitná záležitosť, nedá sa očakávať, že filharmónia bude permanentne vypredaná. Aj keď napríklad na koncert Arva Parta alebo predtým Góreckého prišlo do Dómu sv. Martina viac ako tisíc ľudí. Hoci... možno sa len išli prevetrať všetci bratislavskí snobi.
Na rozdiel od iných žánrov vysiela vážnu hudbu jediná rozhlasová stanica, aj to sa mi zdá, že v čoraz menšom rozsahu. Ľudia možno nemajú ani príležitosť zistiť, čo je pekné a čo nie. Dnes je celkom možné aj to, že väčšina ľudí ani netuší, že nejaká vážna hudba vôbec existuje.

Zaujímavé však je, že s Paľom Hammelom ste spolupracovali aj pri niektorých z ďalších veľmi úspešných platní. Napríklad Zelená pošta...
- Mal som pocit, že by bolo škoda nevydať hotové veci, ktoré sa nezmestili na Zvonky zvoňte. S Kamilom Peterajom sme premýšľali, komu dáme platňu naspievať. Padali všelijaké mená, ale vylučovacou metódou sme napokon dospeli k tomu, že si ju naspievame sami! Ale keď sme to skúsili... Kamil spieval ešte horšie ako ja... No a potom sme išli do Véčka a pri vstupe sme uvideli Paľa Hammela hrať stolný tenis. Pozreli sme sa s Kamilom na seba a bolo rozhodnuté...

Málo ľudí vie, že obaly na niektoré vaše platne robil Juraj Jakubisko. Patrí k nim aj spomínaná Zelená pošta s koňom, sadom a biliardovým stolom na obálke...
- To fotenie nebola maličkosť. Nájsť ten sad nebol až taký problém, ale bolo tam treba dopraviť biliardový stôl a nakoniec sme to museli robiť sami, teda Jakubisko, fotograf Tibor Borský, Paľo Hammel a ja. A vliekli sme ho asi tristo metrov, takže po chvíli som už nebol taký presvedčený, že ten Jurov nápad je až taký geniálny... A svoje sme si užili aj pri fotení, najmä s kobylou. Bola zrejme hladná, pretože najskôr zožrala Borskému pomaranč, ktorý si doniesol namiesto biliardovej gule, a potom si normálne trúfla na moju hlavu, zrazu som cítil, že ju mám v papuli... Ale nepohrýzla ma, mám pocit, že kone ani nemajú bohvieaké zuby, pripadalo mi to ako protéza, ale bez chrupu a ja som kričal na Borského, nech to fotí, že by to bol dobrý obal na dosku, ale Hammel, keď to videl, strašne sa zľakol, prepadol panike a začal ma zachraňovať. Aj tak je to celkom dobrý obal, skoro ako z Jakubiskovho filmu...

Podľa vášho názoru hudba 60. rokov bola aj preto taká "zlatá", pretože v nej bolo cítiť revolúciu ducha. Platilo to však aj pre slovenskú scénu? Mnohí si z toho obdobia pamätajú len Prúdy...
- A čo kapely Deža Ursínyho - Soulmeni a Beatmeni, Joža Barinu - Meditating Four, Blues Five Petra Lipu. Len v Bratislave fungovalo asi tristo kapiel. A čo filmová vlna 60. rokov - Havetta, Hanák, Jakubisko, Trančík? Divadelné štúdio a Lasica so Satinským. Alebo poviedky Dušana Mitanu, Jána Johanidesa, Petra Karvaša, Ruda Slobodu...? Všetko navzájom súviselo, medzi umeleckými komunitami prebiehala interakcia, neboli uzavreté do seba ako dnes. Bolo v tom veľa eufórie, ale aj poctivosti, pravdivosti a nevypočítavosti. Oneskorovali sme sa možno o štyri roky za anglickou alebo americkou scénou, ale nebolo to vyprahnuté epigónstvo, varenie z tretej vody.

Nemala som na mysli celé umelecké prostredie, skôr hudobné. Samozrejme, šesťdesiate roky vám budú v dobrom závidieť aj mnohé ďalšie generácie, nielen my...
- Nepoviem asi nič nové, pretože v poslednom období sa z fenoménu 60. rokov stala až takmer móda, akékoľvek retro je dnes vlastne v móde, akoby sa ľudia začali zmierňovať s tým, že nič nové sa už nedá vymyslieť. Pokiaľ ide o hudbu, mnohým sa tá éra navždy spojila s Beatles, ale to by bolo nespravodlivé, lebo ako som už spomenul, aj na Slovensku existovalo vedľa seba obrovské množstvo kapiel a každá sa snažila o vlastný hudobný jazyk. Bol to čas úžasnej plurality. Odvtedy sa začala vlastne aj populárna hudba vnímať ako umenie. Vtedy sa nekalkulovalo, že ak má vyjsť platňa, tak na nej musí byť jeden, dva zaručené hity a zvyšok môže byť vata.

Počas normalizácie spoločnosť "bigbiťáckej" hudbe veľmi nepriala. Mali ste dokonca väčšie problémy vycestovať ako ktorýkoľvek iný hudobník. Pomohla vám až intervencia u vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka...
- Neviem, z čoho pramenila jeho nepochopiteľná sympatia ku mne. Možno to bolo preto, že bol pijan ako ja. Možno som mu pripomenul niečo z neho, čo už v sebe udusil ako komunistický aparátnik. Ale chcel by som pripomenúť, že všetko bolo odtiaľ - potiaľ, tých návštev uňho bolo málo. Ja som si ho ctil ako básnika, možno on ma tiež trochu rešpektoval. Nekomunikoval so mnou ako úradník. Neviem však, ako to mal vyrovnané vo vzťahu k režimu, ktorý prezentoval. Ja som mal pocit, akoby ním opovrhoval, ale viezol sa v tom.

Aj vám sa stalo - podobne ako mnohým iným slovenským umelcom - že ste boli váženejší a známejší v zahraničí ako doma. Čím to podľa vás bude?
- Úprimne - neviem. Tá naša popularita v Česku a najmä v NDR bola obrovská a podobne to bolo aj v Poľsku a v Maďarsku. Možno ten náš dojem, že doma je to akosi inak, bol skreslený nechuťou Slovkoncertu ako monopolnej agentúry pre nás niečo urobiť. Naopak, skôr nám robili podrazy. Keď sme si uvedomili, ako sa správa maďarský Interkoncert k svojim kapelám... Omegu nazývali "naši zlatí chlapci". Tu nám dávali najavo, že majú s nami iba problémy a najradšej by nás zakázali.

Raz ste sa vyjadrili, že za bývalého režimu ste nikdy nestratili rozmer vnútornej slobody. Paradoxne dnes vidíte veľa vecí znásilňujúcich ľudskú slobodu ešte viac ako za komunizmu. Čo ste mali konkrétne na mysli?
- Peniaze. Hovorím proti dobe, ale je to tak. Fungujú ako zaklínadlo. Všetko je limitované peniazmi. Určujú úplne všetko. Aj ich nedostatok, aj ich prebytok.

Len málo ľudí o vás vie, že ste vynikajúcim znalcom literatúry. O hudobných vedomostiach nehovoriac. Aj preto sa možno dosť kriticky staviate k dnešnej generácii hudobníkov "profesionálov", ktorým hudobné vzdelanie chýba..
- Celkom tak to nie je. Tá kritickosť je možno neopodstatnená. Keď sa rozprávam s Oskarom Rózsom alebo s Andrejom Šebanom, nie som až taký skeptický. Ale skutočne neviem, či sa im niekto z mladších vyrovná.

Ste aj známy čechoslovakista. Rozdelenie Česko-Slovenska ste prirovnali k situácii, "keď sa hudobníkovi odpojí jeden z reproduktorov".
- Keď tak uvažujem o tom z dnešného hľadiska, aspoň si už nemáme čo vyčítať. Keď sme v srabe, vieme, že si za to môžeme sami, nemusíme vykrikovať, že nás okrádajú Česi. Keď sa nám, naopak, niečo podarí, môžeme byť na seba hrdí. Hranice, bariéry, colnice, ktoré sme si medzi seba postavili, sa dnes už vďaka vstupu do EÚ znova odstraňujú, takže som rád.

V čom, naopak, pociťujete absenciu českého národa?
- Je to istý kultúrny rozmer českého národa, ktorý mi chýba. Bolo a je mi ľúto, že už nemôžem s hrdosťou povedať: "Bohuslav Martinů je "náš" skladateľ alebo Milan Kundera je "náš" spisovateľ. Ale dnes to už vlastne nemôžu povedať ani Česi - odkedy prestal Kundera písať po česky. Je mi ľúto, že nás už dnes Česi vnímajú ako cudzí národ, ako napríklad Poliakov, že české deti už vôbec nerozumejú po slovensky. Že české správy sú správy zo zahraničia.

V päťdesiatke ste sa o sebe vyjadrili ako o "funebrákovi". Nemyslíte si, že ste na seba priveľmi prísny? V západných krajinách Mick Jagger sebavedome koncertuje aj dnes...
- Nechcel by som sa vôbec prirovnávať k Mickovi Jaggerovi, ale keby som bol existenčne tak zabezpečený ako on, iste by som mal aj viac sebadôvery a sebavedomia.

Ste známy perfekcionista, náročný nielen na seba, ale aj na druhých... Nemáte dojem, že sa dnes nároky znižujú?
- Dnešný svet je plný paradoxov. Vo sfére umenia, napríklad, je dnes na rozdiel od minulosti otvorný priestor na konfrontáciu. To je dobrý predpoklad na osobný rast, na zvyšovanie nárokov voči sebe. Na druhej strane, pravda je taká, že v šoubiznise je žiadaná zábava stráviteľná pre čo najširšiu masu, teda nenáročná, priemerná, lebo taká je najlepšie predajná. Máme na výber.

Daniel Hevier vás v jednom článku označil za typickú anticelebritu. Beriete to v časoch, keď slovo celebrita vyvoláva skôr negatívne konotácie, za poctu?
- Jednoznačne! (smiech)