Bol raz jeden dobrý film, zaujímavý rovnako z technickej aj obsahovej stránky. Po niekoľkých rokoch sa tvorcovia rozhodli nakrútiť pokračovanie, ktoré rozdelili na dve časti, takže na rok 2003 naplánovali návrat vo veľkom štýle. Prvé sklamanie sme vďaka tomu mohli zažiť na jar, druhé prišlo tento týždeň, keď trilógiu uzavrela časť s názvom Matrix Revolutions. Treba povedať, že bolo menšie ako pri druhej časti, pretože sa dalo predvídať, že vstúpiť do tej istej rieky síce možno aj opakovane, nikdy viac to však nebude prvé kúpanie. Matrix Revolutions má dve veľmi odlišné polovice: prvá je nudná a urozprávaná, druhá je akčná, plná trikov a hluku. Hluku prehlušujúceho myšlienky, ktorých už aj tak veľa nezostalo. Film nesie všetky príznaky megalomanstva, od velikášskych rečí tvorcov cez obrovský rozpočet až po spasiteľskú atmosféru, ktorá vrcholí scénami so slepým mesiášom (čosi veľmi podobné len nedávno predvádzal Ben Affleck ako slepý superman navlečený do bordovej koženky v komiksovom filme Daredevil). Matrixu zúfalo chýba nadhľad, opäť vidíme samé kamenné a odhodlané tváre, takže aj smutná scéna, v ktorej umiera jedna z hlavných postáv, má emočnú úroveň blízku nule. Za natretým chlebom spadnutým na zem budete smútiť viac. Matrix vo svojom pátose prekonáva sovietske vojnové filmy, čo je méta, ktorá sa zdala byť neprekonateľnou. Jeho záver, ktorý má v súlade s očakávaniami podobu mohutného happy endu, nahradí veriacim túžbu vidieť božské svetlo -- scény sú prežiarené teplými žltými farbami natoľko, že už ani netreba čakať na posmrtný život a stačí investovať do návštevy kina. Alebo radšej nie?