| Túto dejinnú udalosť nám pripomínajú po krajine roztrúsené, až na výnimky umelecky skôr chudobnejšie, pomníky a pamätníky SNP. Z kameňa či kovu, majestátne či skôr megalomanské, vážiace stovky kilogramov - napriek tomu ideologizácia dejín hýbe v prenesenom i v pravom zmysle aj s nimi. Mohutným príkladom je Pamätník SNP v Banskej Bystrici, čo by bašte Povstania. Nielen obrovitosťou dvoch spojených hemisfér, ale aj pohnutým osudom. Dve pologule Pamätníka si iba ťažko spomenú na sochu Obete varujú, ktorá bola medzi ne pôvodne nainštalovaná. Ich pamäť sa rozpustila v žiare večného ohňa, šľahajúceho z päťcípej hviezdy, pamäť národa pomohli ubíjať aj kosák a kladivo. Autorom tohto diela je prof. arch. Dušan Kuzma, na architektonickom sa riešení podieľal aj Jozef Jankovič, autor sochy Obete varujú, a statik prof. Lamprecht. Obaja posledne menovaní sa v silnejúcom socializme nesprávali, ako sa patrí na vzorného občana republiky s takýmto usporiadaním - statik si dokonca dovolil emigrovať a ich mená sa prestali na verejnosti uvádzať. Dokonca aj v súčasnosti na webovej stránke Pamätníka SNP, je po Kuzmovi ešte stále napísané iba "a kolektív autorov". Socha s dvoma životmi Pamätník sa otváral pri príležitosti 25. výročia SNP v roku 1969 - v čase politického odmäku. Socha Obete varujú je nesmierne silná po myšlienkovej a formotvornej stránke, ale až potom čo jedni mocipáni vystriedali iných, niekomu údajne začalo vadiť, že vertikálne a horizontálne usporiadanie mŕtvych tiel sochy pripomína kríž. To určite nebol dôvod, prečo prišlo rozhodnutie sochu s veľkou kultúrnou a fyzickou hodnotou odstrániť. Jej autor, J. Jankovič k tomu dodáva: "Už pri tvorbe pamätníka boli ideologické problémy. V roku 1967 pri predkladaní tretinového modelu diela ho Slovenská národná rada neschválila a všetky práce boli na niekoľko mesiacov zastavené. Obnovili sa až o rok neskôr, k čomu prispel aj politický a ideologický chaos. Určitá časť povstalcov, protifašistických bojovníkov a komunistov nebola spokojná s myšlienkou sochy, ktorú vyjadruje aj názov Obete varujú. Mali predstavu, že Povstanie bolo oveľa úspešnejšie a veselšie ako moje dielo a že táto forma prezentácie nie je na mieste." Rozhodnutie bolo jasné - socha musí byť odstránená. Šokujúce, ale nie v kontexte vtedajšieho zmýšľania, keď sa všetko revidovalo tak vehementne, že na smetiskách končili desiatky "nevhodných" umeleckých diel vrátane sôch. Napríklad z bratislavského sídliska Ostredky bolo odstránených 24 sôch. Napriek svojej krutosti bol osud k soche Obete varujú predsa len zhovievavý. Nebola zničená, ale odborne rozobraná a depozitovaná v sklade so stavebninami. Po dvoch rokoch zaznel návrh znova ju postaviť, tentoraz na Kaliští, kde dovtedy žiadny pamätník nebol. "S tým som súhlasil," spomína autor. "Stojí tam síce vo vyhnanstve, desať kilometrov od poslednej dediny, ale aspoň spĺňa svoj účel. Kým ju ľudia po kúskoch nerozoberú." Už teraz jej chýba niekoľko končatín, ktoré niekomu priniesli úžitok zo zberných surovín. Existujú snahy, aby sa socha vrátila na pôvodné miesto, čo nebude zadarmo. A dovtedy, kým niekto nebude schopný garantovať financie, nič sa neudeje. Autor odhaduje opravu sochy na 400-tisíc a jej prevoz a inštaláciu v Banskej Bystrici na štyri milióny korún. Pár stovák za milióny Všetci sme boli prednedávnom šokovaní barbarským prístupom Talibanu k svetovému kultúrnemu dedičstvu, ktoré padlo pod spŕškou guliek a granátov. Slováci zas vedia, že existujú píly na baterky a keď majú na nejakú sochu skutočne chuť, nie je problém zaobstarať si aj ťažkú techniku. Ako pred rokom v Nemeckej, na rovnakom mieste, kde po potlačení SNP príslušníci Einsatzkomanda 14 z Banskej Bystrice a členovia považkobystrických Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy usmrtili viac než tisícku ľudí. Takmer tri metre vysoká bronzová socha ženy s roztiahnutými rukami (autorka akad. sochárka Klára Pataky) z Pomníka umučeným tak lákala dvoch mužov, až jej neodolali. Zrejme im nič nehovorilo Povstanie, mŕtvi, pieta, či spomienka, bez mihnutia oka ukuli plán, ako by vo výkupe zberných surovín dostali pár stoviek - a okrem nevyčísliteľnej morálnej škody napáchali aj niekoľko stotisícovú ujmu. Našťastie sa im ju traktorom podarilo odtiahnuť iba 30 metrov od podstavca... Akademický sochár Ján Filo ju opravil a dnes je opäť na svojom mieste. Podľa súdneho znalca napílením niektorých častí sochy a jej prasknutím pri páde vznikla škoda takmer tristotisíc korún. Hodnotu sochy znalci stanovili na minimálne 1,8 milióna. Jej skutočná hodnota sa však odhaduje na tri až päť miliónov. V prípade, že by sa ju zlodejom podarilo ukradnúť a predať v zberných surovinách, za bronz by boli utŕžili 50- až 80-tisíc. Cyklus nevhodného Revidovanie a posudzovanie vhodného a nevhodného nepatrilo výhradne k rozšafnostiam minulého režimu. Pokračuje aj dnes. Umelecké diela húfne likvidujú jednotlivci - investori, ktorí si kúpia nehnuteľnosť, súčasťou ktorej je nejaké dielo. To sa im nepáči, tak ho jednoducho zlikvidujú, zničia. Ani ľudia od "fachu" nie sú miernejší: architekti a investori pri plánovaní rekonštrukcie bratislavského Námestia SNP navrhovali odstrániť pamätník na Povstanie. Odstraňovanie pripomienok na SNP z centra na perifériu sa už stalo skutočnosťou v Martine i Žiline. Pri obnovovaní centra mesta Martin nebolo získanie finančných prostriedkov jediným problémom. Veľkou prekážkou bol spor s odbojármi, ktorí sa búrili proti tomu, že sa v projekte vôbec nepočítalo so zachovaním pamätníka Pušky na jeho pôvodnom mieste. K protestu sa pripojili aj občania, podpisovala sa petícia, listy sa nevyhli ani prezidentskému palácu. Martinský primátor Stanislav Bernát vtedy v žilinských novinách Smer - Cieľ vyjadril svoj postoj takto: "Na čo sú v strede mesta pamätníky, ktoré pripomínajú vojnu?" Po odpoveď by mohol zájsť do hociktorej európskej metropoly (nielen západnej), ktoré si len ťažko predstaviť bez pamätníkov obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Pušky z libereckej žuly, ktoré slávnostne odhalili 29. augusta 1969, nahradil na Radničnom námestí radničný stĺp. Pamätník musel ustúpiť nejakému kvázi obelisku a premiestniť sa do parčíka pred kasárňami na sídlisku Sever. Za potupu považuje Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (ZSPB) premiestnenie reliéfu SNP z Námestia Andreja Hlinku v Žiline na vojenský cintorín na Bôriku. Za prijateľné by považovali premiestnenie do Sadu SNP. Podľa Emila Kováčika, tajomníka Okresného výboru SZPB v Žiline je presunutie reliéfu z centra spojené s premenovaním 106 žilinských ulíc, keď aj Námestie SNP získalo nové meno - Andreja Hlinku. Akoby činy tohto dejateľa neboli spojené s rovnakými pochybnosťami ako SNP. Pochybovať však možno aj o principiálnosti argumentov ZSPB, ktorí sa v minulom režime veľkou mierou zaslúžili o to, že sa pútnické a iné pamätné miesta súvisiace s cirkvou nahrádzali pamätníkmi na slovenských partizánov. Oblečte bohyňu! Kuriózny je prípad z Prievidze, kde na jednom z prvých pamätníkov SNP obliekli bohyňu Niké ako partizánku! Pôvodne plánovanú dominantnú sochu nahej bohyne Niké na 14,5 metrov vysokom pylóne musel jej autor Rudolf Pribiš na základe protestov veriacich a cirkevných hodnostárov "obliecť". S tvorbou pamätníka sa začalo ešte v septembri 1945. Keď bol o dva roky takmer hotový, spolu s tribúnou vyzdobenou reliéfom s desiatimi nadživotnými postavami partizánov a vojakov, prišla výhrada voči nahej Niké. Protest sa dostal až na Úrad Predsedníctva Slovenskej národnej rady. A tak R. Pribiš radšej obliekol symbolickú bohyňu víťazstva do klasického rúcha: dal jej do ruky pušku a v druhej ponechal olivovú ratolesť. Bohyňa sa jednoducho zmenila na partizánku. Tieto už pozabudnuté fakty vyšli opäť najavo pri prieskume histórie pamätníka pred dvoma rokmi. S partizánkou Niké sa už nič robiť nedá a svoje zvody nám nikdy neodhalí. Tešiť sa však ako prvá na Slovensku môže zo špeciálneho náteru, ktorý ju chráni proti prípadnému poškodeniu sprejermi. Nastriekané neprístojnosti sa z ošetreného kameňa dajú odstrániť prúdom vody. Nové meno, starý šat Húfne premenovávanie ulíc, námestí nábreží a mostov si pred desiatimi rokmi doba jednoznačne vyžadovala. Ale to by sme neboli Slováci, keby sme aj tu neuchyľovali k extrémnosti. Bratislavský most postavený bez jediného podporného piliera sa stal raritou pre domácich aj zahraničných návštevníkov. Bratislavčania ho celé roky volali nový most, pretože po Moste Červenej armády, resp. starom moste, bol druhou spojnicou medzi Petržalkou a centrom hlavného mesta. Jeho skutočné pomenovanie - Most SNP - nedal spávať napríklad KDH a aj za jej pomoci sa nakoniec dosiahla zmena názvu na už ustálený Nový most. Úplne opačne je na tom námestie pred prezidentským palácom - ľudia ho odjakživa volali "Mierko", teda Mierové námestie, ale keď dnes niekomu poviete, že sa stretnete na Hodžovom námestí, s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť dlhšie porozmýšľať, kým sa mu rozjasní, že to je tam, kde tá fontána - zemeguľa. V prípade niektorých inštitúcií je pochopiteľné, že sa chcú zbaviť názvu Slovenské národné povstanie. Ako napríklad momentálna snaha martinského Divadla SNP, ktoré by sa chcelo premenovať na Slovenské komorné divadlo. Názov získalo po druhej svetovej vojne, robí im však problémy najmä pri zahraničných cestách, kde ľudia názvu nerozumejú, nechápu ho. Však ako by mohli, keď máme problém pochopiť ho sami a tvrdý politický boj sa viedol za uznanie 29. augusta ako štátneho sviatku. Dôvodov, prečo sa takto krátkozrako správame k nášmu kultúrnemu dedičstvu - hmotnému aj nehmotnému - je niekoľko. Prvým z nich je desaťročia pretrvávajúca tendencia prispôsobovať tlmočenie histórie ideologicky. Ďalší dôvod zhrnul J. Jankovič: "Slovensko je viac než na vzťahu k hmotným kultúrnym statkom, či už je to architektúra, výtvarné umenie alebo sochárstvo, založené na slove a literatúre. Okrem ľudového umenia, ku ktorému máme prirodzený vzťah." Z histórie sa dá učiť, aplikovať skúsenosti, ale určite sa nedá zmeniť to, čo už bolo. Možno, keby sme mali stroj času... "Najvzácnejšie a trvalé pamätníky nie sú v kameni či v inom výtvarnom diele. Zachovávajú sa predovšetkým v srdciach ľudí, no výtvarné diela ich pripomínajú. Nabádajú, aby sme sa rozpomenuli na to, čo svet prežil a aké ho to stálo obete. Mladších nútia vrátiť sa myšlienkami k činom zrodu slobody. Neraz naši populisti hovoria o tom, ako by sme sa mali učiť demokracii či iným vzťahom od Západu. Tak sa učme najmä úcte k obetiam vojen a pripomínajme si aj pamätníkmi, aké sú vojny neľudské a nezmyselné," napísal pred pár rokmi tlačový tajomník ZSPB Martin Kučera. Koľkí sme s touto myšlienkou stotožnení? |
StoryEditor
Povstalecké prechyľovanie a vandalizmus
Slovenské národné povstanie - súčasť našich dejín, ktorá stále vyvoláva rozpaky a polemniku. Voľakedy bolo pýchou socializmu, potom prišli roky vajatania, ktorému sa nevyhlo zatracovanie a prechyľovanie historického skúmania. Teraz opäť nadobúda kontúry jasného odkazu histórie o politickom mieste Slovenska v Európe. Aj keď len pozvoľne.