Už pred storočím jeden cynický britský vydavateľ vyhlásil, že články v novinách sú iba výplňou medzi reklamou. Tento pocit posledných štrnásť rokov u nás nemusia mať iba čitatelia niektorých novín a časopisov, ale aj televízni diváci. Je to prirodzené pri komerčných médiách, tlaku inzerentov však v poslednom čase čoraz ťažšie odolávajú aj verejnoprávne televízie a porušujú dohodu o tom, že reklamou nebudú prerušovať jednotlivé filmy či relácie. Keďže ani Česká televízia nesmie vkladať reklamu do programov, nedávno to pri odovzdávaní hudobných cien Anděl vyriešila po svojom -- jednu reláciu formálne rozdelila na dve, prvú časť bez predchádzajúceho upozornenia ukončili práve uprostred ďakovnej reči Jaromíra Nohavicu, ktorý sa dostal do Siene slávy. Slovenskej televízii zase hrozili pokuty za porušenie podobného nariadenia, keď prenosy z hokejových majstrovstiev sveta prestrihávala reklamnými prestávkami. Vedenie to malo spočítané celkom dobre, príjmy z reklamy v takomto čase výrazne presahovali výšku možnej pokuty, tá nakoniec ani neprišla. Kritike reklamy sa s radosťou venuje mnoho osobností verejného života, v skutočnosti je až na pár patologických prejavov normálnym prejavom fungujúcej ekonomiky, podľa niektorých názorov dokonca jej motorom. Strach, že by dané médium všetko podriaďovalo iba prianiu inzerentov a nebralo ohľady na čitateľov či divákov, nemá žiadne väčšie opodstatnenie, takéto médium by asi nenašlo príliš veľa záujemcov. Veľkou poistkou sú v tomto prípade samotní novinári, väčšinou narcistické bytosti s pocitom vlastnej nenahraditeľnosti, spoločenskej dôležitosti a často aj mesiášskymi ambíciami. Sú to oni, kto nedovolí, aby ich produkty boli iba výplňou medzi reklamou. Toto presvedčenie im môže chcieť zobrať iba veľmi krutý a zlomyseľný človek.