Elektrifikácia predstavovala jeden z kľúčových fenoménov rozvoja hospodárstva a techniky v 20. storočí. Rozhodujúcim obdobím pre nástup systematickej veľkoplošnej elektrifikácie na Slovensku sa stali roky 1918 - 1938. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa elektrifikácia v podmienkach Slovenska nachádzala v začiatočnej tzv. lokálnej fáze vývoja. Využitie elektrickej energie bolo obmedzené na väčšie sídla a najbližšie okolie. Do vzniku ČSR sa podarilo elektrifikovať 75 miest a väčších obcí, čo predstavovalo 2,2 percenta celkového počtu sídiel Slovenska, v ktorých žilo 14 percent obyvateľstva. Elektrickú energiu vyrábali priemyselné podniky pre vlastnú potrebu, ako aj prvé elektrárenské podniky, ktoré dodávali energiu pre rôzne účely v jednom sídle a okolí.
Po roku 1918 prešiel elektrifikačný proces do vyššej tzv. regionálnej fázy. Základným kameňom prechodu od lokálnej k regionálnej systematickej elektrifikácii bol zákon č. 438 z júla 1919, známy pod názvom elektrifikačný zákon. Na jeho podklade vznikali regionálne elektrifikačné podniky s podielom štátu na základnom kapitáli. Zákon poskytoval regionálnym podnikom viacero výhod, najmä daňové úľavy, pôžičky so zárukou štátu, ako aj priame dotácie a právo budovať elektrické vedenia na súkromných pozemkoch. Regionálne podniky mali dokonca právo vyvlastniť starší elektrárenský podnik v prípade, že sa dokázala jeho dlhodobá nerentabilnosť. Parlament postupne dopĺňal elektrifikačný zákon jeho novelami, ako aj ďalšími zákonmi. Z nich najdôležitejší bol zákon o podpore elektrifikácie vidieka z roku 1926, umožňujúci finančnú podporu štátu pri elektrifikácii poľnohospodárskych obcí. Hlavnou úlohou regionálnych elektrifikačných podnikov bolo systematicky elektrifikovať presne vymedzený väčší región štátu prostredníctvom výstavby centrálnych elektrární a diaľkových elektrických vedení. V rokoch 1920 - 1929 vzniklo na Slovensku päť elektrifikačných podnikov s regionálnym pôsobením pre západný, severozápadný, stredný, južný a východný región Slovenska so sídlom v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici, Komárne a v Košiciach. Týchto päť elektrifikačných podnikov vložilo do výstavby elektrární a diaľkových vedení v medzivojnových rokoch celkom 399 mil. Kč. Ich základný kapitál vzrástol za roky 1925 - 1938 z 19,6 mil. na 107,5 mil. Kč, pričom podiel štátu na kapitáli dosiahol 71 percent. V priebehu 30. rokov sa medzi regionálnymi podnikmi začali prejavovať integračné tendencie a vzájomné prelínanie postupne budovaných oblastných energetických systémov. Po roku 1938 integračné tendencie ešte zosilneli, čo súviselo s rastom vplyvu štátu v ekonomike. Integračný proces vyvrcholil vznikom jednotného celoštátneho elektrifikačného podniku Slovenských elektrární roku 1942. Regionálna elektrifikácia tým prešla do ďalšej tzv. celoštátnej fázy.
Oblastné elektrifikačné podniky budovali nové elektrárne alebo preberali zastarané centrály starších elektrárenských podnikov a priemyselných závodov, ktoré modernizovali, prípadne úplne odstavili. Zároveň na zmluvnom základe odoberali časť výkonu z elektrární veľkých priemyselných podnikov. Medzi najvýznamnejšie elektrárne, využívané regionálnymi podnikmi, patrila elektráreň závodov Dynamit - Nobel v Bratislave, závodov Coburg v Trnave alebo centrála hnedouhoľných baní v Handlovej s výkonom 6 MW až 22 MW. Výkon všetkých elektrární Slovenska vzrástol v rokoch 1918 - 1938 približne z 84 MW na 218 MW.
Pravdepodobne najväčšou zásluhou regionálnych podnikov bola výstavba elektrických sietí vysokého napätia. Zatiaľ čo roku 1918 dosahoval rozsah diaľkových vedení iba 180 km s maximálnym napätím 15 kV, do roku 1938 sa dĺžka sietí vysokého napätia rozšírila na 4 830 km. Väčšinu tvorili vedenia s napätím 22 kV. Od konca 20. rokov sa začalo aj s budovaním diaľkových magistrál s napätím 100 kV. Regionálne elektrifikačné podniky postupne pripojili na svoje siete väčšinu kľúčových priemyselných závodov, desiatky veľkoodberateľov v poľnohospodárstve, terciárnej sfére, ako aj tisíce maloodberateľov. Lákali predovšetkým výhodnou cenou energie, ktorú v rokoch 1921 - 1938 znížili asi o 45 percent. Poskytovali zľavy na elektrické varenie, kúrenie a iné účely. Počet veľkoodberateľov do roku 1938 zvýšili približne na 600 a počet moloodberateľov asi na 190-tisíc. V období zániku ČSR zásobovali 30 percent sídiel Slovenska, v ktorých žilo 55 percent obyvateľstva. Celková výroba elektrickej energie vzrástla v porovnaní rokov 1913 - 1937 z 91,1 mil. na 433 mil. kWh, čo v prepočte na obyvateľa znamenalo zvýšenie z 29 kWh na 145 kWh. Na porovnanie možno uviesť, že priemerná výroba na obyvateľa v českých krajinách v roku 1937 dosahovala 363 kWh a v USA 1 240 kWh.
StoryEditor