V kníhkupectvách môžeme od minulého roku nájsť ďalšie dvojzväzkové vydanie románu velikána ruskej a svetovej literatúry Leva Nikolajeviča Tolstého -- Vojna a mier. Napísal ho v rokoch 1863 -- 1869. Je výnimočnou historickou prozaickou epopejou. Sprístupňuje nám ruskú spoločnosť a stav ľudskej civilizácie najmä v súvislosti s napoleonskými ťaženiami, ale aj dočasnými obdobiami mieru v prvých dvoch desaťročiach 19. storočia. Dielo zároveň môže byť paralelou medzi dvestoročnou minulosťou a súčasnosťou, keď sme opäť aj v čase mieru i vojny.
Charakter a zodpovednosť
Medzi jeho charakterovo najvyprofilovanejšie postavy patrí knieža Andrej Bolkonskij. Tento predstaviteľ ruskej aristokracie je nielen oddaný, ale predovšetkým čoraz rozvážnejší dôstojník. Nepodriadi sa bezbrehému pátosu hrdinskosti, ale osobnej zodpovednosti. Nepoddá sa ani vtedy, keď sa lieči zo svojho zranenia pri Slavkove alebo keď mu zomiera manželka. Andrej, navonok chladná, ale citovo bohatá osobnosť, svoju pravú tvár sprístupní nekonečnou láskou k Nataši Rostovovej. Tá ju však zrádza. Andrej si zachováva česť a opäť sa zúčastňuje na bojoch proti Napoleonovi. Je zranený a zhodou okolností sa dostáva do opatery svojej veľkej lásky -- Nataše. Tá začína chápať, čoho sa voči nemu dopustila. Svoju lásku si po ťažkých životných skúsenostiach uvedomuje. On ju prijíma, odpúšťa jej a zomiera. Nataša nakoniec opätuje lásku Piera Bezuchova a stáva sa jeho manželkou. Na Nataši môžeme vidieť, ako Tolstoj majstrovsky opisuje osobnostný vývoj niektorých postáv.
Pier Bezuchov, nemanželský syn bohatého ruského aristokrata, sa na rozčarovanie mnohých stáva dedičom jeho obrovského majetku. V dospelosti sa aj po dlhodobom pobyte v cudzine správa infantilne. Svoju detinskosť si napriek značnej vzdelanosti neuvedomuje. Táto nevyzretosť je zapríčinená negatívnym vzťahom spoločnosti k nemu. Opovrhujú ním ako nemanželským dieťaťom a závidia mu jeho vplyvného otca. Po získaní dedičstva mu napriek svojej závisti začnú nadbiehať. Životné a spoločenské udalosti však postupne ukazujú jeho pozitívne stránky. Hľadá seba samého a zodpovednosť. Ako jeden z mála zostáva v roku 1812 v Moskve obsadenej francúzskym vojskom. Jeho pochabý, ale neuskutočnený úmysel zabiť Napoleona má neskôr pre neho z dlhodobého hľadiska pozitívny prínos. Spoznáva utrpenie. Je zajatý Francúzmi, prinútený trpieť hladom, zimou.... Stretáva ľudí, ktorí aj keď nie sú rodovo šľachticmi, tak dušou sú aristokratmi. Nakoniec sa stretáva s Natašou, ktorú miloval jeho jediný priateľ a usmerňovateľ -- Andrej Bolkonskij a v nej nachádza svoje šťastie.
Tolstoj a dejiny
Román sa drží dvoch časových medzníkov -- rokov 1802 a 1812. V roku 1805 sú Rusi so spojencami porazení v bitke pri Slavkove a sú donútení prispôsobiť tomuto stavu svoju nasledujúcu existenciu. Rok 1812 predstavuje vpád Napoleona do Ruska. Tolstoj sa nevyhýba ani historickým osobnostiam. Stačí spomenúť cára Alexandra I., Napoleona alebo generála Kutuzova. Brilantne charakterizuje jednotlivé dejinné udalosti a opisuje vojnové stretnutia. Vo svojom myslení sa dopracoval až k výraznému kresťansky motivovanému pacifizmu a značnej náboženskej konzervatívnosti. Počas svojho života sa snažil priblížiť sa k pospolitému ľudu. Práve smerovanie jeho mysliteľského vnútra ho podnietilo prostredníctvom románu charakterizovať, čím je motivovaný priebeh dejinných udalostí. Dospieva k názoru, že ten nesúvisí s konaním veľkých osobností dejín, ale s činnosťou všetkých ľudí.
Paralely súčasnosti
Nie náhodou v krátkosti pripomíname dej epopeje Vojna a mier. Práve naň možno aplikovať spomínané paralely s terajším stavom ľudskej civilizácie. Predovšetkým psychologický profil jednotlivých postav románu pripomína vývoj osobnosti súčasnosti. Pri profilácii jednotlivcov v diele zohrávali dôležitú úlohu dejinné medzníky spoločnosti. Aj dnešné politické medzníky určuje každý človek a tieto spoločenské udalosti zase formujú jeho. Postoj človeka sa v kandidátskych krajinách formuje, či už s kritickým alebo pozitívnym prijímaním procesu vstupu do EÚ a NATO. Určovaný je tiež volebnými výsledkami, vývojom svetovej ekonomiky, ale najmä vojenskými konfliktmi. Jeden z najzávažnejších od vypuknutia druhej svetovej vojny prežíva ľudská spoločnosť v týchto dňoch. Mnohí môžu s troškou zveličenia vidieť v dlhodobom pôsobení Saddáma Husajna novodobého Napoleona Blízkeho východu, aj keď vôbec nie s takými "úspechmi". V osemdesiatych rokoch 20. storočia napadol Irán, dlhotrvajúca vojna sa viac-menej skončila nerozhodne. Napadol Kuvajt, odkiaľ ho spojenci pred dvanástimi rokmi v operácii Púštna búrka vyhnali. Následne neplnil sankcie OSN a momentálne dostáva vojenskú odplatu od USA a ich spojencov. Koná sa to však podľa viacerých odborníkov bez konkrétneho mandátu OSN a za výčiny Saddáma nemôžu obyčajní občania Iraku, ktorí prežívajú dlhodobé útrapy.
Cárske dedičstvo
Ďalšou charakterovou postavou je ruský cár Alexander I, často považovaný za najväčšieho ruského panovníka od čias Petra I. a Kataríny Veľkej. Viacerí porovnávajú tieto úspešné osobnosti ruských dejín so súčasným prezidentom Vladimirom Putinom. Bolo by na škodu, ak by to bola doslovná pravda, lebo Rusko by bolo opäť nedemokratické. Sú tu však náznaky, ktoré to môžu evokovať.
Alexander I., podľa mnohých záchranca Európy pred Napoleonom, aj keď začal určité liberálne reformy ruskej spoločnosti, nebol schopný zničiť nevoľníctvo. Vladimír Putin sa zatiaľ správa zodpovedne. Otvára sa smerom na Západ a výsledkami svojej práce nepochybne priniesol veľa pozitívneho v prospech Ruska. Na druhej strane vraj nemá celkom vyriešený postoj k slobodne píšucim žurnalistom. Aj posledné referendum v Čečensku pôsobí dosť rozpačito. Malo viac ako 80-percentnú účasť. Dosiahlo vyše 95-percentnú úspešnosť v prospech Rusmi navrhnutej ústavy, a to je za danej situácie pre mnohých podozrivé. Tolstoj hovorí, že dejinné medzníky ľudskej civilizácie nerieši moc významného jednotlivca, ale nezadržateľná masa ľudského spoločenstva. To by si kompetentní mali uvedomiť aj v súčasnosti, najmä keď sa bojuje a zomierajú ľudia na území, kde začala svoju púť ľudská civilizácia a jej pamiatky sa likvidujú výbuchmi bômb.
Zodpovednosť aj za súčasný kolobeh veci ľudskej civilizácie je v rukách každého človeka, a nie na bedrách mocného jednotlivca. V tom zmysle to vnímal aj Tolstoj. Dúfajme, že túto zodpovednosť, najmä v prospech mieru, objaví každý z nás.
StoryEditor