Ilustrátorovi a scénografovi Petrovi Čisárikovi sa tohto roku darí. Komisiou IBBY (The International Board on Books for Young People) bol nominovaný na cenu Hansa Christiana Andersena, iná komisia mu zas zverila návrh plagátu pre Medzinárodný deň detskej knihy, ktorým v roku 2006 oblepia pútače po celom svete. Autor ilustrácií detských kníh Máme Emu, Snehuliacke ostrovy, Veverička Veronka či Pán prváčik momentálne vychováva na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach svoju budúcu konkurenciu. Rád trčí v ateliéri. Budúcnosť ilustrátorov však nemaľuje - na rozdiel od svojich obrázkov - celkom jasnými farbami...
Čo vôbec pre ilustrátora znamená nominácia na cenu IBBY?
- Je mi veľkým potešením. Autorov nominuje národná komisia IBBY raz za dva roky. Každá krajina vyberie jedného zo svojich ilustrátorov, ktorý sa potom uchádza o Cenu Hansa Christiana Andersena.
Prečo ilustrujete výlučne detské knihy?
- Detská literatúra je pre ilustrátora najkreatívnejšou plochou. Má svoj vlastný svet a pravidlá. Priťahuje ma nereálnosť, rozprávková neskutočnosť príbehov, ktoré poskytujú ilustrátorovej kreativite ozaj široký priestor. Zároveň je konkrétna obrazová výpoveď detských kníh - v porovnaní, napríklad, s abstraktnými ilustráciami "dospeláckej" poézie - hravo polapiteľná. Okrem toho, v čase, keď som začínal, vládol socializmus a kniha pre deti bola vhodným útočiskom výtvarníkov. Nik od nej nežiadal budovateľské posolstvá či oslavu proletariátu. Predstavte si, že by tak Budkáčik a Dubkáčik sprostredkúvali ideológiu - to by bola sranda.
Niekoľko rokov ste sa venovali scénografii v košickom bábkovom divadle. Ovplyvnila práca s priestorom vašu dvojrozmernú tvorbu?
- Celá moja ilustrátorská činnosť má korene v divadle. Ako scénograf som pracoval s režisérom Jánom Uličianskym, ktorý bol zároveň aj scenáristom a autorom. Navrhol mi spoluprácu na detskej knižke. Tam to všetko začalo. Scénografia sa odrazila -- najmä v mojich počiatočných ilustráciách - veľmi zreteľne. Vychádzal som z toho, čo som dôverne poznal. Prenášal som priestor na plochu. Výsledok bol zaujímavý, v chápaní prostredia i vo farebnej štylizácii odlišný od bežnej ilustrácie. Knihy Snehuliacke ostrovy, Máme Emu či Veverička Veronka sú v podstate divadlom.
Je rozdiel medzi vašimi počiatočnými a neskoršími ilustráciami?
- Odchodom z divadla som stratil kontakt so scénografiou, čo sa v ilustrácii prejavilo hľadaním iných, "farebnejších" polôh. Myslím si však, že by som sa mal vždy držať priestoru. A najmä venovať každej maličkosti dostatok pozornosti, aby v nej bola malá metafora, posun, vtip... Každý obrázok by mal mať samostatnú hodnotu, existovať sám osebe, dopovedať text, prípadne ho doplniť hádankou. Nechcem robiť len v pejoratívnom zmysle ilustráciu textu, ale čosi viac.
Akú techniku najčastejšie používate?
- Kombinovanú. Viem, že to slovo znie ako dobrá výhovorka, ale skutočne je to kombinovaná technika. Používam gvašové alebo temperové podmaľby a akvarelové ceruzky. Niekedy je podklad tmavší, inokedy svetlejší. Niekedy pôsobí výsledok akvarelovo - ceruzkovo, inokedy - ako v prípade Veveričky Veronky - temperovo.
Od roku 1983 spolupracujete s jedným autorom - Jánom Uličianskym. Čo pozitívne a čo negatívne prináša dlhodobá práca vo dvojici?
- Kladom je, že sa poznáme veľmi dobre nielen pracovne, ale i ľudsky, z čoho zároveň vyplývajú zápory. Faktom ostáva, že sme - aj s odstupom času - na jednej vlnovej dĺžke. Predsa len nespolupracujeme v takej frekvencii, ako v období, keď sme boli v divadle. Stále však pozeráme na svet cez podobné okuliare. To, čo on vidí literárne, ja dokážem cítiť výtvarne. Dokazuje to i naša posledná knižka Pán prváčik.
Zasahujete si navzájom do práce?
- Môj zásah do textu sa pohybuje skôr v technickej rovine - ak je textu priveľa, musím si vydobyť priestor na ilustráciu. Janko Uličiansky mi do práce zasahoval často, čo vyplývalo jednak z jeho povahy, ale tiež z práce režiséra. V divadle je totiž režisér tým, ktorý do všetkého najviac rozpráva. Má ucelenú predstavu, do ktorej sa potrebuje vtesnať. Zásahy však boli najmä zo začiatku, keď sme hľadali spoločnú cestu a výraz, teraz ich už neregistrujem.
Väčšinou vznikne najprv text, až potom ilustrácia. Stalo sa vám, že ste vznik príbehu iniciovali obrázkom?
- Nespomínam si na takýto obrátený prípad. Skôr sme zažili spoločné ilustrátorské aktivity. V divadle sme mali chvíle, keď sa nám zdalo, že herci nevedia niečo zahrať, dielne nie sú schopné vyrobiť potrebné rekvizity, vtedy sme dospeli k záveru, že najlepšie bude urobiť knihu. Začali sme dávať svojim predstavám konkrétnu podobu a pripravovať našu prvú knižku Divadielko. Tú sme potom úspešne vystavili v bratislavskej Bibiane, dokonca sme podpísali zmluvu s vydavateľstvom, no kniha nikdy nevyšla. V roku 1989 totiž prišla nežná revolúcia a s ňou boom brakovej detskej literatúry i ilustrácie. Vydavateľstvo usúdilo, že poetické príbehy a obrázky už asi nebudú rentabilné, preto ju stiahlo. Brakovej tvorbe neupieram právo na život, pretože má kupcov.
Ako zaručíte, že v takejto konkurencii neprehliadnu vašu prácu tí, ktorým je určená? Konzultujete svoje ilustrácie s deťmi?
- To je otázka, ktorá ma nikdy neobíde. Existuje na ňu dvojitá odpoveď. Kým boli moje vlastné deti deťmi, prirodzene vstupovali do mojej činnosti. A dal som na ich názor. Ak pri pohľade na obrázok nezareagovali tak, ako som čakal, snažil som sa meniť ho, kým nepovedali, že je dobrý - srandovný. Okrem vlastných detí, ktoré sú geneticky zasiahnuté, však prichádzali - na rôznych besedách - odozvy zvonku. Niežeby som tieto podujatia vyhľadával, je však perfektné, ak človeka donútia hovoriť o vlastnej tvorbe. Až keď čelí otázkam typu "Prečo ste veveričke nakreslili také hlúpe červené šaty?", zisťuje, či dosiahol, čo chcel a predpokladal. Nie som totiž pri tom, keď dieťa leží v posteli a rodič mu číta. Ak to vôbec niekto číta...
Veríte predpovediam o zániku knihy?
- Počul som veľa vážnych debát na túto tému. Podľa prieskumov krivka čítanosti nestúpa. No vždy, keď nastupuje niečo silné, uvažuje sa o zániku iného: keď prišiel film, hovorilo sa, že nebude divadlo, po vzniku videa sa predpovedal zánik kina... Nič z toho sa nestalo. Na druhej strane - keď v dvadsiatych rokoch nastal boom Fordu, predpokladalo sa, že masová výroba automobilov vytlačí kone. A vytlačila!