Jeremy Irons. Britská filmová hviezda svetového formátu. Kritika si ho všimla po prijatí televíznej úlohy pre spoločnosť BBC. Neskôr sa mu filmové ponuky začali hrnúť. Swannova láska. Dom duchov. Kafka. Muž v železnej maske. Lolita. Jeho vzpriamená, elegantná postava a aristokratické správanie ho predurčujú na stvárňovanie chladných, odmeraných mužov z vysokej spoločnosti, ktorých vášne sa síce ťažko dostávajú na povrch, ale sú o to eruptívnejšie. Herecké začiatky si vydrel na anglických divadelných doskách vo West End Theatre. Možno aj preto patrí k "starej hereckej škole", ktorá každú príležitosť pociťuje ako možnosť zdokonaliť sa.
Nikde inde nemohol Jeremy Irons vyniknúť lepšie ako pri osobnostiach, ktoré nevedia povedať zmysluplnejšiu vetu a zmôžu sa len na banálny prejav želajúc svetu mier či ďakujúc svojmu objaviteľovi...
HN sa podarilo urobiť s ním exkluzívny rozhovor aj po vyhlásení výsledkov televíznych cien TOM 2004.
Jeremy Irons sa narodil na ostrove Isle of Weight. Dnes žije spolu s manželkou, írskou herečkou, a dvoma synmi v zrekonštruovanom zámočku neďaleko Corku v Írsku. V súčasnosti nakrúca v Benátkach, zhodou okolností až dva filmy, Kupca benátskeho s Al Pacinom a Casanovu.
Hovorí sa o vás, že patríte k hercom - perfekcionistom, náročným nielen na seba, ale aj iných... Myslíte si, že aj táto vlastnosť vám pomohla k medzinárodnému uznaniu?
- To neviem, ale myslím si, že každý človek má príležitosti a ten, kto ich vie čo najlepšie využiť, prežíva svoj život najplnohodnotnejšie. V mojom prípade môžem hovoriť nielen o príležitostiach, ale aj o šťastí. Preto je mojou povinnosťou dané príležitosti čo najlepšie využiť a čo najusilovnejšie pracovať. Zaujímavé však je to, že ako starnem, uvedomujem si, že nie všetka energia, ktorú vkladám do práce, sa mi vždy vracia. A to ma robí oveľa uvoľnenejším. Dnes si viem, napríklad, oveľa lepšie vychutnať prácu s ľuďmi. Zvláštne je aj to, že sa mi darí viac ako kedysi...
Ale to je trochu paradoxné, nie?
- To máte ako pri hocičom inom... Keď sa veľmi snažíte písať alebo maľovať, keď sa snažíte mať pod kontrolou úplne všetko, často ostanete oveľa zablokovanejší, ako keď ste uvoľnený. Navyše rád držím svoj osud pevne v rukách nielen ako herec, ale aj ako muž vo všeobecnosti. Aj keď pri niektorých režiséroch to nie je vždy možné...
Na tlačovej konferencii ste spomenuli, že v živote máte rád prekážky, čo sa mi nezdá byť typickou vlastnosťou filmových hviezd.
- Naozaj si to myslíte?
O mladšej generácii áno.
- Nie som si istý, že je to pravda. Zoberte si napríklad Toma Cruisa alebo Brada Pitta. Oni vyslovene vyhľadávajú prekážky, aby zistili, pokiaľ siahajú ich možnosti.
Vo vašej filmografii je len málo nenáročných snímok, väčšinou ide o ťažké filmy alebo drámy. Prečo si vyberáte práve tento typ filmov?
- Veľmi rýchlo sa viem unudiť. Len málo ľudí si totiž uvedomuje, že filmovanie je v podstate nuda. Musíte túto prácu skutočne milovať, aby vás napĺňala. Neviem pracovať len pre peniaze. Scenár ma teda musí v prvom rade zaujať. V živote potrebuje výzvy.
Spomenuli ste však dva filmy, ktoré ste nenakrútili pre dobrý scenár, ale z oveľa "nezištnejších" dôvodov...
- Bohužiaľ, áno. Bolo to kvôli peniazom. V tom čase som dokončieval rekonštrukciu svojho domu, teda skôr zámku na juhu Írska a potreboval som peniaze. Jeden z nich sa točil dokonca v Prahe a o druhom - Stroji času - som si myslel, že bude celkom dobrý, ale bol to prepadák. Ani ich nezaraďujem do svojej filmografie... (smiech)
Viete si vysvetliť, prečo vás mnohí režiséri často obsadzovali do úloh mužov so silným sexuálnym apetítom? Na prvý pohľad pôsobíte pokojne a vyrovnane...
- Tak to naozaj neviem! (smiech) Nemyslím si však, že stvárňujem mužov s veľkým sexuálnym apetítom. Neviem ani to, prečo si ma na podobné úlohy vyberajú, ale viem, že mám porozumenie pre ľudskú vášeň, ktorá spôsobuje v našich životoch mnohé problémy a tlaky. Vždy ma zaujímalo, ako ľudia potláčajú a ukrývajú svoje emócie. Preto sa snažím neostávať na povrchu, ale ísť hlbšie. Celú situáciu by som prirovnal k adventnému kalendáru, postupne sa snažím otvárať jedno okno za druhým.
Na ktorý film ste najviac hrdý?
- Na Lolitu.
No vidíte, aj tam hráte takmer pedofila...
- Ale to je len príbeh! Hrdý som naň preto, že v tom čase som už mohol využiť všetky skúsenosti z predchádzajúcich filmov. Dozrel som profesionálne. Navyše tieto veci sa stávajú, tak prečo by sme nemohli o nich točiť filmy? Aspoň lepšie pochopíme, prečo sa stávajú...
Počas svojej filmovej kariéry ste si zahrali s takými ženskými hviezdami ako Meryl Streep, Glenn Close, Juliet Binochet, Ornella Mutti... Ktorá z nich spravila na vás najväčší dojem?
- Ženy zo zásady neporovnávam. (smiech)
Prečo ste vlastne prijali pozvanie na odovzdávanie slovenských televíznych ocenení?
- Aj odovzdávanie televíznych cien je pre mňa spôsob, akým ostať v kontakte s publikom. Navyše, som veľmi rád, že sa po takmer desiatich rokoch môžem vrátiť do Bratislavy. Doma mám totiž niekoľko hudobných nástrojov, z ktorých som si jeden kúpil práve v bratislavskom antikvariáte. Je to akordeón.
Niektoré z filmových megastar však pri návšteve Slovenska ani poriadne nevedia, kde sa nachádzajú...
- Ako som už spomenul, na Slovensku som už bol. Teda presnejšie v bývalom Československu, v Prahe, kde som natáčal Kafku. V tom čase mi v jedno popoludnie zavolal môj priateľ Jiří Menzel a pozval ma na večeru. Tam som sa dozvedel, že pripravuje Žobrácku operu a hneď som sa ho spýtal, či by som v nej nemohol účinkovať. Nakoniec som si zahral v dvojhodinovej scéne, za ktorú som dostal 25 dolárov (smiech). Hral som väzňa, ktorý počúva, ako sa za stenou milujú dvaja ľudia. Po pol hodine snaženia mi Jiří povedal: "Jeremy, musím ti niečo povedať. Potom budeš určite vedieť, ako zahrať túto scénu. Vieš, ktorí sú moji najobľúbenejší hollywodski herci?" Keď som pokrútil hlavou, pozrel sa na mňa a povedal: "Tom a Jerry." Potom som už žiadne problémy so scénou nemal. (smiech) Pamätám si, že som bol užasnutý z celej Prahy. Fascinovalo ma, aké tu boli niektoré veci ťažké a neuveriteľná bola aj umelecká atmosféra mesta. No a na jeden deň som si odskočil aj do Bratislavy. Ale nemôžem sa, bohužiaľ, pýšiť tým, že by som o Slovensku vedel veľa. Poznanie je však pre mňa veľmi dôležité.
A dnes máte aký dojem zo Slovenska?
- Vždy sa mi páčili rozdiely medzi jednotlivými národmi. Preto som akýsi smutný, keď vidím, čo sloboda a konzumný spôsob života spravia s národmi. Ten rozdiel som si všimol, keď som ešte pred desiatimi rokmi letel z Prahy do východného Berlína a potom som prešiel do západného. Jediné, čo som tam videl, bola potreba míňať peniaze. Dnes na mňa pôsobí Praha ako hociktoré iné európske mesto. Možno sa podobné veci dejú aj tu. Napríklad, keď som sa ráno pozrel z okna ako prší, priamo do tváre mi zasvietil McDonald´s! Čo má McDonald´s spoločné so Slovenskom alebo so strednou Európou? Pramálo. Je mi naozaj ľúto, keď vidím, ako sa jednotlivé mestá začínajú podobať ako vajce vajcu...
Patríte k starej hereckej škole, pred tým, ako ste sa postavili pred filmovú kameru, odreli ste si hodiny na divadelných javiskách...
- Ak ostanete pri filmovaní, zleniviete. Na druhej strane, film mi umožňuje pracovať len polovicu roka a zvyšok času môžem venovať rodine, koňom, psom, domu... Divadlo vás neuživí, ale zjemní vášho umeleckého ducha spôsobom, akým to filmy nikdy neurobia. Dnes, keď už mám deti takmer odrastené, verím, že sa mu budem opäť viac venovať.
Zdá sa, že stojíte pevne na zemi, že vás sláva neunáša k výšinám...
- Ak sa na vás ľudia dívajú a vidia vás na veľkej obrazovke po celom svete, veľmi ľahko sa vám môže stať, že začnete nesprávne chápať ľudské hodnoty. Ak však chcete dobre zahrať ľudské charaktery, musíte ich najskôr dobre poznať, k čomu potrebujete poznať seba samého i svoju hodnotu. A to viete len v prípade, ak stojíte pevne na zemi. Rovnako ako si myslím, že napriek tomu, že je filmový herec neustále na očiach verejnosti, neznamená to, že je o niečo viac. Mal by jednoducho využiť príležitosť, ktorá sa mu v živote naskytla, a nemyslieť si, že je niekto výnimočný. Navyše, s nohami na zemi je to oveľa zábavnejšie!