Drevená šípka uprostred obce ukazuje kamsi za kostol. "Lesy a statky Tomáša Baťu" - je napísané na smerovke, ktorá mieri k rozľahlej budove. V Lúčke pri Valašskom Meziříčí sa nešijú topánky, ale sídli tu firma, ktorá spravuje Baťove lesy.
Z komína sa dymí a v jedálni praská drevo v kozube. Všetci sú tu oblečení v lesníckych uniformách so známou značkou na fazóne. Štyri červené písmená s bucľatým B na začiatku pozná celý svet, tieto sú však zelené. Pri stole sedí muž, ktorý ako jediný nie je oblečený v lesníckom. Tomáš Baťa má na sebe modrý sveter s gombíkmi a raňajkuje vajíčka s valašskou slaninou. Srnčí guláš odmietol, ale šťavnatej praženici sa neubránil. "V Toronte by som mal jogurt a nejaké lupienky, ale tu to na mňa Valasi vždy tak nachystajú, že nemôžem odolať," usmieva sa muž s bielymi vlasmi, ktorý sa tento týždeň dožíva deväťdesiatich rokov. Sladkostí sa však ani nedotkne a radšej poprosí kolegov, aby ich odniesli zo stola. "To by som sa už naozaj prejedol," ospravedlňuje sa, hoci je tu vlastne doma. V horárni sú kancelárie, ale najvyšší šéf tu má aj byt. Tam býva, keď príde na inšpekciu.
Keď odlietate z Kanady do Českej republiky, ako o tom hovoríte? Kamže to vlastne idete?
- Priateľom v Toronte vždy hovorím, že idem do Československa. Som na to zvyknutý a už sa mi to nechce meniť. Vy ste sa tu už naučili hovoriť Česko, ale mne to akosi nejde z úst, keď je tu ešte aj Morava a Sliezsko. A s tým Československom je to vlastne pravda. Veľmi často totiž cestujeme na letisko do Viedne, no a z Viedne prechádzame Bratislavou. Ak je pekné počasie, prenajmem si malé lietadlo a letíme až do Zlína. Teda vlastne do Kunovíc alebo Přerova, lebo v tom našom Zlíne žiadne letisko nie je, bohužiaľ.
Prichádzate niekoľkokrát za rok a vždy sa stretávate s desiatkami ľudí, ktorí od vás niečo chcú. Na hajtmanstve žiadajú, aby ste sa za kraj prihovorili v Bruseli, na radniciach zasa, aby ste stratili slovo v Prahe.
- Našu továreň sme nemohli zachrániť, lebo začiatkom deväťdesiatych rokov na to už bolo neskoro. Svet bol dávno kdesi inde. Ale inak sa snažím pomáhať všade, kde je to len trochu možné. Ľudia mimo Prahy to dnes totiž vôbec nemajú ľahké. Napríklad v tridsiatych rokoch vybudovala naša firma cestu z Otrokovíc do Zlína. Bola to najkrajšia cesta v Československu a pozrite sa tam dnes. Hrôza!
V Prahe všetkým hovorím, že záujmy Zlína sú záujmami celého štátu, lebo nikdy nie je dobré, keď sa všetko sústredí na jedno miesto. Praha nie je len sídlom vlády, ale aj pekné historické centrum s množstvom pamiatok. Každého cudzinca to ťahá hlavne tam. To je dobre, ale nie je to všetko. Vidím, že takéto tendencie sú všade vo svete rovnaké, a preto sa firma Baťa vždy snažila byť aktívna aj mimo hlavného mesta, čo je určite zaujímavé pre každú krajinu. V čom je to však výhodné pre firmu Baťa? Ľudia, ktorí nežijú v hlavnom meste, si často lepšie osvoja naše vlastné pracovné metódy. A to je pre nás cennejšie, než odvykať zamestnancov od metód hlavného mesta. Navyše v hlavnom meste je veľa ľudí zaneprázdnených politikou, lebo tam majú k nej najbližšie. A okrem toho, ľudia mimo centra sa často snažia získať prevahu, a to je výborná motivácia.
Vaša firma hospodári na Valašsku v lesoch, obchoduje s drevom. Na kontrolu prichádzate len párkrát do roka. Ako ste našli ľudí, na ktorých sa môžete spoľahnúť?
- Spoločnosť Lesy a statky Tomáša Baťu vznikla pred dvanástimi rokmi po zložitom dohadovaní sa s úradmi, či nám lesy vydajú alebo nie. Staráme sa o tri tisícky hektárov, ktoré pred vojnou patrili mojej matke. Ja som však nemal čas sem cestovať, rúbať stromy a predávať drevo. Preto som si nechal poradiť. Rokovanie o vrátení lesov bolo dosť zložité a počas neho som v lese i v politike bližšie spoznal pár ľudí. Odporučili mi, koho si mám vybrať. Tým ľuďom som dal dôveru a oni ma nesklamali. Spoločnosť prosperuje a medzi svojimi kolegami sa tu už zasa cítim ako doma.
Čo vás sem najviac priťahuje?
- Spravovať lesy, to je pekná vec. Musíte veľa premýšľať dopredu. Keď si majitelia lesov už dávno pripravovali svoje dlhodobé hospodárske plány, v iných odboroch s tým iba začínali. Lesy spájajú prírodu s ekonomikou. S pánom riaditeľom vždy preberieme všetko potrebné, aby sa firme i lesom dobre darilo. A tiež sa mi tu v Lúčke výborne spí. Je tu nádherný pokoj.
V Kanade si v lese neodpočiniete?
- V okolí Toronta je lesov veľmi málo. Sú to skôr územia plné rôzneho krovia, ale poriadny strom tam nenájdete. S valašskými kopcami sa to vôbec nedá porovnať. Navyše mám na tieto hory spomienky z detstva S otcom sme tu chodili pešo alebo sme jazdili na koňoch. Na konkrétne miesta si už nepamätám, ale dobre si spomínam napríklad na chvíle, keď sme prišli do lesnej škôlky. Taká škôlka je v lesníctve čosi ako v normálnom hospodárstve obchodná univerzita. Pamätám si tiež, že môj otec mal jednu zásadu. Hovoril, že lesníctvo je výborná kariéra, ale často menej podstatná preto, lebo lesníci hľadia skôr na zver než na stromy. A preto u nás nesmeli nosiť pušky.
Vy sám ste lovec? Prešli ste celý svet, poznáte dobre Afriku i Áziu. Boli ste tam na love?
- Pravdaže, s fotoaparátom a kamerou. Milujem prírodu, no safari s puškou ma nikdy nelákalo. Ernesta Hemingwaya som síce čítal rád, ale veľa mi z toho v hlave nezostalo. Keď pôjdeme do lesa, určite mi Valasi oblečú poľovnícky kabát a dajú zelenú baranicu. Ja však žiadny poľovník nie som.
Zato ste s radosťou chodili k moru s plutvami a potápačskou bombou. Aj do vody vás lákal pokoj, ktorý hľadáte v lese?
- Prosím vás, aký pokoj? Ja som pod vodou žiadny pokoj nemal, musel som dávať pozor na žraloky. Lákalo ma dobrodružstvo, rovnako aj manželku, a tak sme sa najradšej potápali v Karibiku a na Seychelských ostrovoch. Ale napríklad aj v kanadských jazerách. Niektorí naši priatelia lietali až do Pacifiku, aby si prezreli potopené japonské ponorky. Nám to nič nehovorilo, zaujímala nás najmä príroda. Prestal som s tým, keď som zistil, že moja žena je lepšia. Vydržala pod vodou dlhšie než ja, a to ma hnevalo. Kým ja som bombu vydýchal za päťdesiat minút, manželke vydržala jeden a pol hodiny.
Niekedy cestujete s manželkou, inokedy prichádzate sólo. V čom je takáto cesta pre vás iná?
- Bez manželky nie som taký veselý. Žijeme spolu už päťdesiatpäť rokov a niekedy mi je ľúto, že ja som tu a ona zasa niekde inde. Máme veľa spoločných záujmov, ale občas sa nám geograficky rozchádzajú, a tak sa musíme aj my rozdeliť. Jednoducho občas máme povinnosti každý niekde inde. Manželka vybudovala v Toronte múzeum venované histórii a kultúre obúvania. Nie je to múzeum aktivity rodiny Baťovcov, je to múzeum rôznych kultúr všetkých kontinentov a myslím si, že dnes už patrí k svetovým múzeám. Sú tam expozície indiánskej obuvi, je tam história obúvania v Číne či v Škandinávii. Práve teraz manželka dokončuje ďalšiu zbierku v spolupráci s Múzeom Petra Veľkého z Petrohradu. Objavila tam veľmi zaujímavé veci, ale roztrúsené v expozíciách druhej kategórie, kde ich takmer nik nemohol vidieť. Toto je však minulosťou. Tenisky, ktoré nosia chlapci v Číne, sa od tých v Amerike veľmi nelíšia. A práve preto je dôležité, aby sa o to niekto zaujímal a uchoval to v múzeu. So skutočnosťou, že sa obuvnícky priemysel mení, to však nemá vôbec nič spoločné. Sú to veci tisíc rokov staré, a nejde len o topánky. Spôsob, akým sa ľudia v jednotlivých častiach sveta obúvali, svedčí o kultúre celých národov, o ich tradíciách a o živote rodín. A keď už ste spomenuli tenisky, nemali by ste zabúdať na jednu dôležitú vec. Nie je to nič nové. To, čo robia Číňania Američanom, že im zaplavujú trh, to sme im pred vojnou robili my s našimi trampkami. V tridsiatych rokoch nenadávali americkí výrobcovia na Číňanov, ale na Baťu zo Zlína.
Nejde len o tenisky. Nie je v tom čosi paradoxné, že robotníci v Malajzii šijú zimnú obuv a teplé bundy a pritom sa snehu nikdy ani nedotkli?
- S tým sa nedá nič robiť. V niektorých častiach sveta sa sústreďuje myslenie a vývoj, v iných majú vďaka tomu ľudia prácu a živobytie. Keď prišla móda snoubordov, začali naši ľudia v Toronte vyvíjať topánky pre tento šport. Pomerne malá skupina ľudí pripravuje návrhy, vymýšľa dizajn a potom všetko sieťou rozošle do našich tovární vo svete. Takto to robia dnes všetci. Odborníci vo výrobe k tomu pridajú svoje pripomienky, vrátia to späť do Toronta, a o pár dní sa topánky môžu vyrábať.
O tom, kde sa budú topánky šiť, rozhoduje hlavne trh, ale kde sa budú vymýšľať, na to má často veľký vplyv politika. Komunistom môžeme do značnej miery poďakovať za to, že sa dnes naše topánky vymýšľajú v Toronte, a nie v Zlíne. V mrakodrape, kde sídli firma Baťa, sme na to mali vyhradené celé jedno poschodie. Na zlínskej univerzite teraz vznikajú nové odbory. Predpokladám, že asi v priebehu desiatich rokov by dnešní študenti mohli mať na vývoj vplyv.
Keby ste si dnes mali vybrať na podnikanie iný odbor než sú topánky, do čoho by ste sa pustili?
- (...Tomáš Baťa sa hlasno zasmeje...) Keby mi vôbec zišlo na um nad niečím takým premýšľať, asi by som si rýchlo povedal: "Šuster, drž sa kopyta!" V dnešných časoch je veľmi dôležité mať úspech nielen v bankovníctve a na burze, ale hlavne byť dobrý v konkrétnom odbore, v ktorom sa niečo vyrába. Bill Gates je toho jasným príkladom. Môj otec kedysi začínal podobne ako on a tiež dosiahol určitý úspech. Aj keď nie taký veľký ako Bill Gates.
Keď prídete do Českej republiky, je váš program nabitý od rána do večera. Ako vyzerá pracovný deň Baťu seniora doma v Kanade?
- V Torone je to rovnaké ako tu. Stále je čo robiť. Predsedom správnej rady našej organizácie je teraz môj syn Tom. Má dobrý tím, som s nimi veľmi často, pracujeme spoločne. Ale moje hlavné aktivity sú aj inde. Predovšetkým ma platí Organizácia pre spoluprácu a rozvoj. Okrem iného tam pomáham hľadať spôsob, ako umožniť vývoj niektorých vecí na africkom kontinente. Ako v krajinách, kde sa ľudia roky vraždili, dostať ekonomiku do nových koľají. Mám k tomu čo povedať. Boli sme priekopníkmi investovania v Afrike a učili sme Afričanov nielen ako vyrábať topánky, ale tiež ako priemyselne podnikať v malom. Afričania budú sotva takí úspešní ako Číňania, ale môžu byť rovnako dobrí, ako napríklad niektoré balkánske štáty.
Ste "čestným plukovníkom kanadskej armády". Čo máte spoločné s vojakmi?
- Pri svojom pluku som už šesťdesiat rokov. V roku 1939 som do Kanady zo Zlína priviedol stodvadsať rodín. Boli to obuvníci a strojári, ktorí mali šiť topánky a vyrábať obuvnícke stroje. Nakoniec z toho bola výroba pre armádu a ja som založil prvú kanadskú medzinárodnú rotu. Vojaci nosili na rukávoch kanadskú i českú vlajočku a mnohí sa potom dostali ku kráľovskému letectvu v Londýne.
Ste s armádou v kontakte i dnes?
- Viac než štyridsať rokov som pre armádu nerobil nič, len som občas zašiel na nejakú oslavu. Teraz sa to snažím napraviť, čo mi zaberie nejaký čas. Napríklad stretnutie v Belleville, ktoré sa nachádza asi hodinu a pol cesty od Toronta. Zídeme sa s podobnými ľuďmi z ostatných plukov, ktorí sa starajú o dobrú komunikáciu medzi profesionálnou armádou a záložníkmi. Je to veľmi dôležité, lebo Kanada má okrem profesionálov aj dobrovoľných vojakov v zálohe, a tí môžu prísť na cvičenie, ale ani nemusia. Znamená to, že sú vlastne zákazníkmi tej organizácie, a musí sa s nimi zaobchádzať tak, aby boli presvedčení o tom, čo robia. V armáde som bol dlhý čas neaktívny, ale keď vo svete začali pribúdať bezpečnostné problémy, požiadala nás armáda, aby sme my, starí "fotri", pomohli zaisťovať dobré vzťahy medzi vojakmi, politikmi a občanmi.
Ako sa to robí?
- Okrem iného pripravujeme vojenský ples. Býva zvyčajne v Toronte a pre dobrovoľníkov v zálohe je to dobrá príležitosť na stretnutie s aktívnymi vojakmi.
Minulý rok ste svoje osemdesiate deviate narodeniny prišli osláviť do Zlína. Kde oslávite tento rok svoju okrúhlu deväťdesiatku?
- To vie len pánboh. Prirodzene, deväťdesiatdeväť by som určite rád oslavoval tu, lebo baťovské čísla sa vždy končili deviatkou.