Prekvapenie ako v roku 2004 je dosť nepravdepodobné - aspoň tak hovoria všetci analytici a politológovia - nikto z nich neočakáva, že by sa do druhého kola dostal niekto z druhého sledu na úkor Ivety Radičovej, aj keď jej doterajšia kampaň a snaha získať voličov aj z táborov, ktoré jej nie sú naklonené, spôsobili viacero lapsusov, akým sa radšej mohla vyhnúť. (Samozrejme, už v sobotu večer môže tento text vyznieť nesmierne pomýlene - tri priame televízne konfrontácie môžu zamiešať kartami aj nečakaným spôsobom - tá prvá v TA3 veľmi nepomohla nikomu, ani Radičovej, stiahnuť rozdiel na lídra dlhodobých prieskumov Ivana Gašparoviča.)
Dilema Ivety Radičovej - ako zostať sama sebou a neprehrať
Doterajšia dilema Ivety Radičovej je zjavná - vyhrať nad Gašparovičom sa bez hlasov voličov KDH a nevoličov nedá (a do veľkej miery bude dôležitá aj disciplinovanosť voličov SMK), avšak ustupovanie od pôvodného vnímania ako alternatívy voči tandemu Gašparovič - Fico jej zasa uberá hlasy presvedčeného elektorátu. Nastavenie slovenskej spoločnosti - podľa veku, vzdelania, bydliska, sociálnoekonomického statusu, príjmov... - nahráva Ivanovi Gašparovičovi. Vo väčšine (nielen) postkomunistických spoločností majú navrch ľavicoví voliči nad pravicou, a ženy sa v súboji proti mužom presadzujú ťažšie. Čiže súboj sa ešte ani nezačal a Radičová ťahá za kratší koniec - a na to, aby zvíťazila, by musela mať podporu celej opozície a značnej časti doterajších nevoličov.
Doterajší politický život
Pri uvažovaní o tom, čo môžeme očakávať na poste hlavy štátu od oboch hlavných favoritov v ďalšom funkčnom období, môžeme vychádzať z toho, čo o sebe obaja kandidáti hovoria - a z ich doterajšieho politického života.
V čase, keď Iveta Radičová podpisovala výzvu na prepustenie bratislavskej päťky (kde boli o. i. aj Ján Čarnogurský a Anton Selecký), t. j. v roku 1989, čo nemožno označovať za zbabelé, hoci jej nedostatok odvahy vyčíta Zuzana Martináková, Ivan Gašparovič vyučoval na Právnickej fakulte UK trestné právo. V čase, keď Ivan Gašparovič podporoval päť variantov štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska, ktoré vymyslel Vladimír Mečiar a z ktorých si samostatnosť Slovenska vybral Václav Klaus a Mečiar s Gašparovičom to už len akceptovali, Iveta Radičová podporovala referendum o rozdelení Česko-Slovenska a bola stúpenkyňou spoločného štátu. Boli na dvoch stranách barikády - Ivan Gašparovič v HZDS a Iveta Radičová v ODÚ.
V čase, keď Ivan Gašparovič bol verným pobočníkom Vladimíra Mečiara a podporoval všetky jeho politické a legislatívne zvrhlosti a nedištancoval sa od žiadneho Mečiarovho prúseru (vylúčenie Gauliedera, zavlečenie Kováča ml. do cudziny, zmarenie referenda, koketovanie s Ruskom...) a viacero protiústavných zákonov nesie jeho podpis ako predsedu NR SR, Iveta Radičová okrem SAV pôsobila aj na katedrách sociológie, politológie či sociálnej práce Univerzity Komenského a na súkromnej Academii Istropolitana. Prednášala na mnohých svetových univerzitách a postdoktorálne štúdium absolvovala na Oxfordskej univerzite.
Na jar roku 2002 sa Ivan Gašparovič odpútal od Vladimíra Mečiara - alebo presnejšie bol odpútaný, keď sa nedostal na jeho kandidátku, založil si Hnutie za demokraciu, s ktorým v parlamentných voľbách neuspel a v roku 2004 sa stal prezidentským kandidátom za Konfederáciu národných síl Slovenska, ku ktorým sa neskôr pripojil aj Ficov Smer - SD. Príbeh, ako sa stal prezidentom, je známy - o rok neskôr Ivetu Radičovú za jej vedeckú a pedagogickú prácu inaugurovali na profesorku a stala sa na krátky čas aj riaditeľkou Sociologického ústavu SAV. Potom prijala ponuku SDKÚ-DS stať sa po Ľudovítovi Kaníkovi, ktorému predtým robila poradkyňu, ministerkou práce. Vymenoval ju vtedajší prezident Ivan Gašparovič, jej dnešný najväčší súper.
Čo o sebe hovoria a čo môžeme od nich očakávať?
Sme to, čo o sebe tvrdíme, že sme a preto musíme byť na to, čo o sebe tvrdíme, veľmi opatrní - hovorila hlavná postava Vonnegutovho románu Matka noc - a ako dvojitý agent vedela veľmi dobre, čo o sebe hovorí nielen ex post. František Šebej zasa v excelentnej glose Becket (Historizujúca špekulácia o mužoch a ich úradoch) z roku 1994 analyzoval príbeh prezidenta Michala Kováča na historickom pozadí príbehu canterburského arcibiskupa Thomas Becketa, ktorý neskôr vzal svoju rolu vážne a stal sa skutočnou hlavou anglikánskej cirkvi a vzdoroval aj svojmu bývalému priateľovi, kráľovi Henrymu II., ktorý ho do tejto funkcie vymenoval, aj keď ho to stálo hlavu. „I Michal Kováč sa stal prezidentom Slovenskej republiky „z vôle hnutia“. I od neho sa očakávala predovšetkým lojalita a služba vodcovi. On však vzal svoju rolu vážne a začal ju časom napĺňať vlastnosťami, ktoré tá rola má nad všetky iné. Na veľké prekvapenie a neľúbosť Vladimíra Mečiara Michal Kováč prezidenta nehrá iba tak naoko. On sa ním snaží byť aj s ľudským rozmerom, ktorý tá rola od neho očakáva“, písal Šebej pred pätnástimi rokmi a dodal aj poučenie: „Poučenie o mužoch a zverených úradoch však zostáva - ak zveríš niekomu úrad v zlom úmysle, môže sa ti stať, že on ho bude proti tvojej vôli naozaj vykonávať.“
O Ivanovi Gašparovičovi možno pokojne na základe päťročného vykonávania funkcie povedať, že sa so zmyslom svojej roly totálne minul - a becketizáciu jeho prezidentovania nemožno očakávať ani len náhodou, lebo na to nemá žiadne osobnostné predpoklady, schopnosťou vzdoru počnúc a samostatnou predstavou budúcnosti Slovenskej republiky končiac. A aby to bolo povedané úplne natvrdo - o tom, kto je Ivan Gašparovič, vie najviac Vladimír Mečiar a dáva to v tejto kampani aj dosť najavo. Isteže, Mečiarovo konanie vedie pohnútka pomsty, na presvedčivosti jeho výhrad to však nič nemení.
Aj preto, že Ivan Gašparovič vie, že Robert Fico vie, nebude z neho v žiadnom prípade Becket podľa vzoru 2009 - a bude vedľa Roberta Fica stáť, keď bude spolu so svojimi lobistami v rade Vlády pre hospodársku krízu akože riešiť dopady ekonomickej krízy, keď bude prijímať zákony na hrane s ústavou, keď bude posielať opozíciu do väzenia, keď bude spolu s ministrom vnútra sypať síru na študentku maďarského pôvodu, keď sa bude vyhrážať všetkým naokolo s iným názorom, keď bude presadzovať čudesné projekty v záujme ruskej veľmoci, keď bude zvyšovať napätie v zahraničných vzťahoch. Ivan Gašparovič si nevyžiada od ústavného súdu informáciu, prečo tak dlho trvá mlčanie o podaní na zákon o urýchlenej výstavbe diaľnic, hoci je zjavné, že ide o zákon na hrane s ústavou. Ivan Gašparovič bude mlčať, keď budú pokračovať útoky predsedu vlády na druhý pilier, na zdravotné poisťovne, na médiá a zahraničných investorov, lebo Robert Fico si želá, aby mlčal. Ivan Gašparovič sa nezastane obyvateľov Pezinka, bojujúcich proti výstavbe skládky, lebo vie veľmi dobre, že ani Robert Fico to s ich podporou nemyslel vážne. Ivan Gašparovič sa nikdy nezastane Špeciálneho súdu proti útokom, lebo vie, že tento súd môže mať dosah aj na ľudí s ním politicky spriaznených. Ivan Gašparovič sa nezastane sudkyne, ktorá bola disciplinárne potrestaná za to, že na súde o inom sudcovi vypovedala nepríjemnú pravdu - lebo Ivan Gašparovič sa vyhýba nepríjemným témam a otázkam a myslí si, že vymenovaním sudcov pre stav justície urobil dosť. A Ivan Gašparovič vie, že aj ak na otázku o interrupciách odpovie podobne ako Iveta Radičová, vyhne sa pohonu zo strany katolíckej cirkvi, lebo katolícka cirkev veľmi dobre vie, že kým nenaštve Roberta Fica svojimi bioetickými otázkami, nebude sa Gašparovičov „rukovoditeľ“ Robert Fico zaoberať otázkami cirkevného majetku a odluky cirkvi od štátu.
A čo možno očakávať od Ivety Radičovej, keby sa stala prezidentkou? Snáď najprv to, že si sama uvedomí, akou prezidentkou chce byť. Či bude kričať a búchať po stole, ak sa bude diať krivda občanom Slovenska, alebo sa bude spoliehať na to, že si Robert Fico podobne ako v prípade Ivana Gašparoviča zmení na ňu názor. Niekde medzi týmito mantinelmi – jureňovským a gašparovičovským – by sa mal pohybovať prezident, ktorý chce zastaviť postupné upadanie zmyslu roly hlavy štátu.
Iveta Radičová môže do veľkej miery zmeniť politickú kultúru na Slovensku, môže sa pýtať na rokovaniach vlády a politickom grémiu v Národnej rade SR, prečo sa prijímajú zákony zjavne protiústavné. Nedá sa očakávať, že by sudca Milan Ľalík neodpovedal hlave štátu, keby si vyžiadala informáciu, prečo tak dlho trvá jeho mlčanie o podaní na zákon o urýchlenej výstavbe diaľnic. Zrejme ani Sudcovská rada by neodmietla hlave štátu fundovane vysvetliť, ako je možné disciplinárne trestať sudcu za to, čo sudcovia vyžadujú od akéhokoľvek svedka, t.j. aby vypovedal pravdu. Otázne je, či by návrhy odborných tímov v Prezidentskom paláci boli takisto označované za sabotáž, ak by dospeli k podobným záverom ako viacerí ekonomickí analytici a opoziční politici. Iveta Radičová zrejme nebude mlčať a jej otázky môžu byť veľmi nepríjemné – nepríjemnejšie môžu byť už len odpovede. A preto sa Robert Fico tak úpenlivo a upachtene snaží, aby mal na Hrade vereného služobníka a v žiadnom prípade nie partnera.
Prečo nestratí Fica
Ešte stále však nie sme v morálnom suteréne okolností Gašparovičovej kandidatúry - to, čo vie o Gašparovičovi Vladimír Mečiar, vedia aj Ján Slota a Robert Fico. Kým však Vladimír Mečiar vyťahuje na svetlo sveta Gašparovičovu minulosť, aby mu znepríjemnil opätovnú cestu na Hrad, predseda vlády Ivana Gašparoviča obhajuje, lebo mu prezident s takouto minulosťou vyhovuje, lebo vie, že prezidentský úrad nebude tým, ktorý by mu pohodlné vládnutie akýmkoľvek spôsobom komplikoval. A pre toto všetko si môže byť Ivan Gašparovič istý, že nestratí podporu Roberta Fica, Jána Slotu, Konferencie biskupov Slovenska, petičného výboru a nevedno koľkých percent obyvateľov Slovenska - ktorým toto všetko neprekáža. A to, že aj po viac ako desiatich rokoch v priamom prenose klame o jednej z najzahanbujúcejších etáp svojho politického života, len dokresľuje, koho sme si zvolili ako východisko a kto je ešte stále pre väčšinu občanov Slovenska tou najdôveryhodnejšou alternatívou.