PhDr. Ľudovít Hallon, CSc., autor pracuje v Historickom ústave SAV
Samuel Ivaška pochádzal z dedinky Jahodníky v Turci, kde sa narodil v roku 1888 v národne uvedomelej rodine s dlhou remeselníckou tradíciou. Slovensko opustil po ukončení štvrtej triedy meštianskej školy, keď musel pre národné postoje zanechať štúdium. Najskôr žil na území dnešného Poľska, kde sa vyučil za obchodníka. V rokoch 1906 až 1914 podnikal v Rusku ako úspešný obchodník. Počas prvej svetovej vojny sa podieľal na organizovaní zahraničného odboja v Rusku. Do rodného Turca sa natrvalo vrátil až v roku 1919. V Martine založil obchodnú firmu zameranú na strižný textil spolu s ďalším slovenským obchodníkom Jozefom Kmeťom. S. Ivaška patril k zakladateľom a členom vedenia Slovenskej remeselníckej a obchodníckej jednoty. Podobne ako iní reprezentanti živnostníctva viedol veľmi bohatý spolkový, národnopolitický a kultúrnospoločenský život. Pôsobil vo všetkých významnejších živnostenských organizáciách, v rôznych spolkoch, kultúrnych a iných ustanovizniach. Stal sa podpredsedom kuratória Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností. Figuroval v správnych orgánoch viacerých podnikov a bol predsedom správy popredného peňažného ústavu Mestskej sporiteľne v Martine. Podieľal sa na založení a rozvoji známeho textilného podniku Slovenka. Minister obchodu ho vymenoval za obchodného radcu a člena hospodárskeho orgánu Zboru pre textilné hospodárstvo. Záslužná bola odborná prednášková činnosť S. Ivašku, hlavne z oblasti daňového systému v súvislosti so živnostníctvom. Od polovice 30. rokov sa orientoval predovšetkým na rozvoj umelého chovu rýb, v čom pokračoval aj po roku 1945. Špecializoval sa na chov hlavátok. V roku 1942 spolupracoval na príprave dokumentárneho filmu Paľa Bielika Hlavátka. Problematiku rybného hospodárstva rozpracoval aj v niekoľkých teoretických prácach. Stal sa predsedom Zväzu rybárskych spolkov a družstiev na Slovensku a Jednotného zväzu rybárskeho. Zomrel v Martine ako 93-ročný.
Obchod v Dvinsku
V roku 1938 pri príležitosti 50. narodenín zveril S. Ivaška zážitky z Ruska redaktorovi týždenníka Slovenský remeselník a obchodník. Redaktor Ivaškove zážitky prerozprával v nasledujúcom originálnom texte (článok -- Samuel Ivaška 50-ročný, Slovenský remeselník a obchodník, roč. 20, 1938, č. 8.): "(...) vyštvaný zo školy, ako to už vtedy u našich Slovákov bolo zvykom, išiel Samo Ivaška hneď do Varšavy, kde v slovenskom obchode Zbiňovského vyučil sa obchodu. Neskoršie ako 20-ročný mladík otvoril si obchod v Dvinsku (Vitebská gubernia) pod menom Slovenský obchod. V tomto stotisícovom meste, kde nebolo ani jedného kresťanského obchodu, svojou usilovnou a svedomitou prácou vypracoval svoj obchod medzi prvé obchody v tomto veľkom meste (...) Roku 1910 prišiel navštíviť svoju rodinu na Slovensko, no tu ho hneď chytili a odviedli za vojaka. Konanie vojenskej služby však priečilo sa jeho národnému povedomiu, čo bolo pod vplyvom jeho pobytu v Rusku, kde bol vždy medzi prvými pracovníkmi na národnom poli a pred odvodnou komisiou verejne vyhlásil, že nepôjde vojenčiť. A hneď v ten večer ušiel späť do Ruska, kde krátko pred vojnou sa oženil. Hneď v prvý deň vojny hlásil sa ako Slovák-dobrovoľník u komandanta Dvinskej pevnosti. No nemusím ani podotýkať, že tu ako na občana nepriateľského štátu nedívali sa na neho s veľkou dôverou a dali ho pod stály policajný dozor. Ako to už bolo zvykom s cudzími štátnymi občanmi i jemu často hrozili vyslaním do Ázie. No po pol druha roku, po príchode nemeckého vojska k Dvinsku, dostal rozkaz evakuovať do Vitebska, kde roku 1916 vo februári na svoju dávnejšiu žiadosť dostal vyrozumenie, aby sa hlásil do štábu Brusilovej armády. Tu zaujal miesto ako tlmočník po Vladimírovi Hurbanovi.
Pobyt vo väzení
V tejto významnej funkcii mal možnosť zasa čo najintenzívnejšie pracovať na národnom poli i tým, že informoval a pomáhal a veľmi často i finančne nielen Slovákom a Čechom, ale vôbec všetkým Slovanom. I tu vyvinul horúčkovitú agitačnú činnosť pre naše legie, o čom svedčia i mnohí naši živnostníci tu osadení. Táto práca ho telesne i duševne úplne vyčerpávala a podlamovala mu zdravie, a tak po boľševickom prevrate vrátil sa späť k svojej rodine do Moskvy úplne zničený. A tu čakala ho ďalšia rana, lebo i jeho obchod v Dvinsku celkom vyplienili a rodina bola v biede. No podarilo sa mu hneď dostať sa do slovenského obchodu bratov Országovcov v Moskve, kde zastával miesto vedúceho. Tu mal zasa možnosť pracovať pre slovenskú vec, ktorej práci venoval sa s najväčšou horlivosťou. No nebolo mu dožičené dlho spokojne nažívať, lebo boľševici vybrali si ho ako rukojemníka za ČSR a uvrhli ho do najhoršieho moskovského väzenia Butirok, kde bol zatvorený spolu s poslancom Maxom, Čermákom a inými, z ktorých síce jednu čiastku po 14 dňoch vypustili, no jeho ponechali ešte dva mesiace vo väzení. Bolo to práve v čase, keď bol v Moskve najväčší hlad. Bol medzi odsúdenými na smrť a len po istom čase ho vymenili za iných. Roku 1919 sa vo februári úplne zničený vrátil na Slovensko do Martina (...)"