Gigantopitek -- najväčší primát, aký kedy žil na Zemi

Tieto mená dali rôzni domorodci mohutným chlpatým dvojnožcom, oveľa vyšším ako človek, žijúcim údajne v divočine v ich okolí. V rozprávkach a mýtoch na celom svete zasa vystupujú obri. Oboje malo v praveku reálny predobraz. Hoci známy iba z Ázie.

Obria opica. Predstavu obrov sme si neodniesli iba z rozprávok v detstve. Kultivujeme si ju aj v dospelosti. Jednak čítaním dávnych mytologických príbehov rôznych národov, jednak pozeraním moderných výtvorov režisérov filmových hororov. Naši prapredkovia, ľudia vzpriamení, čiže Homo erectus, však pred necelým pol miliónom rokov čelili holému faktu: o prostredie sa delili so skutočnými obrami. Tvormi, ktorí sa im podobali základnou stavbou tela, avšak boli dvakrát vyšší a šesťkrát ťažší. Títo gigantopitekovia, obrie opice vzhľadom, pohybom aj obživou najviac pripomínali gorilu "vo veľkosti XXL".

Dračie zuby. Ich novodobý príbeh sa začal odvíjať v roku 1935. Holandský bádateľ nemeckého pôvodu G. H. R. von Königswald vtedy počas návštevy lekárne v Hongkongu, kde pravidelne kupoval tzv. dračie zuby ("lung-tse", zuby vyhynutých živočíchov), získal zaujímavý molár (zub stolička). Očividne patril obrovskému primátovi. Na jeho základe opísal nový druh Gigantopithecus Blacki. Druhové meno Blacki zvolil na počesť svojho zosnulého amerického priateľa a kolegu, paleoantropológa Davidsona Blacka. Do roku 1939 získal v južnej Číne tri ďalšie moláre. Gigantopiteka však formálne opísal až v roku 1952. Vojnu totiž strávil ako väzeň v japonskom koncentračnom tábore na Jáve. Jeho vzácna kolekcia štyroch zubov gigantopiteka, čo boli v tom čase jediné vzorky fosílneho ľudoopa, zostala takisto na Jáve. Ibaže vo fľaši od mlieka, zakopanej na priateľovom dvore, aby nepadli do rúk okupantov.

Od ľudských k ľudoopím obrom. Spočiatku prevážil názor anatóma Franza Weidenreicha z Amerického múzea prírodnej histórie v New Yorku. Gigantopitečie zuby považoval za dôkazy, že ľudia počas evolúcie prešli fázou gigantizmu. Podľa neho sme zmenšené kópie dávnych obrov. Viedli ho k tomu aj nezvyčajne veľké zuby niektorých, vtedy ešte pomerne ojedinelých nálezov človeka vzpriameného na Jáve. Von Königswald si však vždy myslel, že zuby patria ľudoopom, nie praľuďom. Pokiaľ ho Japonci väznili, Weidenreich napísal významnú knihu. Po vojne mohli ich polemiku rozriešiť iba ďalšie nálezy fosílií. Dvaja čínski vedci postupne vystopovali zdroj gigantopitečích zubov v jaskyni pod vrcholom zaoblenej, ale strmej vápencovej veže na juhu oblasti Kuang-si pri vietnamských hraniciach. Miesto sa volá Liu-čeng. Poskytlo tri sánky a takmer tisíc zubov gigantopiteka. Najmohutnejšia sánka zrejme patrila dospelému samcovi, druhá dospelej samici a tretia mláďaťu. Čoskoro pribudli ďalšie fosílie. Znovu z čínskych lekární, ale aj z terénu juhočínskych provincií S-čchuan a Chu-pej a severného Vietnamu. Vedci všetky datovali v rámci posledného milióna rokov.

Stále väčší obri? V lokalite Wu-ming, starej iba 300 tisíc až 400 tisíc rokov, sa našli väčšie gigantopitečie zuby ako v zhruba miliónročnom Liu-čengu. Znamenalo to dve veci. Za prvé, gigantopitekovia ako druh existovali minimálne viac než pol milióna rokov. Za druhé, počas tejto éry sa zväčšovali, ako mnohé iné zvieratá, až do konca zatiaľ poslednej doby ľadovej pred 12 tisíc rokmi. Potvrdili to nálezy fosílií iného, oveľa staršieho druhu gigantopiteka v severnej Indii z čias pred 6,3 miliónmi rokov. Identifikoval ich americký primatológ Elwyn Simons z Yaleovej univerzity. Hoci ich nazval "dvojnásobne obrím" menom Gigantopithecus giganteus, patrili tvorom, ktorí boli v porovnaní s mladším druhom gigantopiteka z Číny iba asi o polovicu menší. Tieto nálezy však vyriešili spor oboch vedcov v prospech von Königswalda. Gigantopitek bol definitívne ľudoop. Väčšina vedcov ho dnes zaraďuje k potomkom asi osem milónov rokov starého sivapiteka, ktorého fosílie sa našli v Pakistane.

Rekonštrukcia obra. Žiaľ, okrem sánok a zubov sa dodnes nenašli nijaké iné kosti gigantopiteka. Napriek tomu sa viacerí bádatelia pokúsili o rekonštrukciu jeho vzhľadu a telesných rozmerov. Hádam najznámejšie je úsilie medzinárodného tímu okolo amerického paleoantropológa a primatológa Russella Ciochona z univerzity v Iowe. Ciochonovi pomáhal stavať model gigantopiteka v životnej veľkosti slávny hollywoodsky "výrobca" monštier a dinosaurov Bill Munn. Podľa tejto rekonštrukcie dosahoval dospelý gigantopitečí samec výšku vyše troch metrov a hmotnosť takmer 500 kilogramov! Gigantopitek pripomínal poriadneho ľadového medveďa. Veľkosť jeho hlavy odvodili z veľkosti čeľuste a veľkosť jeho tela z veľkosti hlavy. Gigantopiteka zrekonštruovali ako kombináciu orangutána, gorily a vymretého obrovského paviána. Podľa Elwyna Simonsa bol však čínsky gigantopitek jednoducho obrovská gorila vysoká asi 2,7 metra a vážiaca 250 kg.

Konkurent pandy a človeka. Z odvodenej hmotnosti tela je jasné, že gigantopitek nežil na stromoch a pri pohybe sa zrejme, tak ako dnešné ľudoopy, opieral o kotníky prstov na rukách. Z masívnej čeľuste zasa vyplýva, že išlo o bylinožravca, ktorý potreboval veľké žuvacie svaly na spracovanie tuhej vláknitej rastlinnej potravy. Podľa všetkého to boli prevažne bambusové výhonky a ovocie. Z dvoch podľa veľkosti kontrastujúcich skupín nájdených zubov sa dá odvodiť, že samice gigantopitekov boli oveľa menšie než samce, tak ako je to aj u goríl a orangutánov. Čínsky druh gigantopiteka žil v celej juhovýchodnej Ázii. O hlavnú potravu - bambusové výhonky - súperil s iným ich veľkým jedákom, pandou obrovskou.
Rovnako dobre podložená je paralelná existencia tohto gigantopiteka s ľuďmi vzpriamenými. Aj tí sa očividne živili bambusovými výhonkami a ovocím a z bambusu zrejme vyrábali primitívne nástroje. Dôkazy spolužitia gigantopitekov a praľudí pochádzajú napríklad z jaskyne Tham Khuyen v severovietnamskej provincii Lang Son. Za hlavné príčiny vymretia gigantopitekov sa dnes považuje ich súperenie s pandami a ľuďmi, ktorí tieto pomerne pomalé tvory azda aj lovili, a tiež kolísajúca produkcia bambusov.
Podľa niektorých nadšencov gigantopitekovia nevyhynuli. Spájajú ich s horskými či lesnými "mužmi". Vedci to však považujú za špekuláciu, lebo moderná populácia gigantopitekov by zanechávala viac pozostatkov a výrazne by ovplyvňovala životné prostredie. Ťažko by teda unikla našej pozornosti.