Vláda Mikuláša Dzurindu sa ujala svojej funkcie 30. októbra 1998, keď premiér a ministri zložili sľub predsedovi NR SR, zastupujúcemu prezidenta, Jozefovi Migašovi. Podpredsedami vlády boli podpredsedovia Ľubomír Fogaš (SDĽ, oblasť legislatívy), Ivan Mikloš (SDK, ekonomika a verejná správa), Pavol Hamžík (SOP, európska integrácia) a Pál Csáky (SMK, ľudské práva a regionálny rozvoj). Ďalšími členmi kabinetu sa stali minister zahraničných vecí Eduard Kukan (SDK), minister vnútra Ladislav Pittner (SDK), ministerka financií Brigita Schmögnerová (SDĽ), minister obrany Pavol Kanis (SDĽ), minister hospodárstva Ľudovít Černák (SDK), minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (SDK, člen KDH), minister zdravotníctva Tibor Šagát (SDK), minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši (SDĽ), ministerka pre správu a privatizáciu národného majetku Mária Machová (SOP), minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Gabriel Palacka (SDK), minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš (SDĽ), minister životného prostredia László Miklós (SMK), minister výstavby a verejných prác István Harna (SMK), minister školstva Milan Ftáčnik (SDĽ) a minister kultúry Milan Kňažko (SDK).
Odchody a škandály
Počas volebného obdobia došlo v kabinete k viacerým zmenám, z ktorých takmer každú sprevádzal škandál a pri niektorých sa otriasala celá vládna koalícia. Premiér M. Dzurinda tieto demisie označil za dôkaz rastúcej politickej kultúry v SR, pričom poukazoval na skutočnosť, že v ani jednom prípade sa nepotvrdilo porušenie zákona. V minulom volebnom období pritom vo funkciách ostávali aj politici, ktorí boli podozriví zo spáchania vážnych trestných činov.
Prvým členom kabinetu, ktorý podal demisiu, bol G. Palacka. Dôvodom boli podozrenia v súvislosti s udelením licencie na prevádzku mobilných sietí GSM 1800, ktorú minister rozdelil medzi prevádzkovateľov sietí GSM 900, ale aj výberom privatizačného poradcu pre Slovenské telekomunikácie. G. Palacka abdikoval 9. augusta 1999 a na jeho miesto 12. augusta nastúpil Jozef Macejko. V súvislosti s kauzou okolo Nafty Gbely odstúpil 19. októbra 1999 Ľ. Černák, 21. októbra na jeho post nastúpil Ľubomír Harach. Kauza sa začala 22. júna 1999, keď podnikateľ Vladimír Poór oznámil, že predal spoločnosť Arad americkej spoločnosti Cinergy. Arad bol vlastníkom 2. obchodnej, ktorej patril takmer 50-percentný podiel akcií spoločnosti Nafta Gbely. Sprostredkovateľom obchodu malo byť konzorcium IPB-AII. Spoločnosť Cinergy tvrdila, že konala po dohode s vedením FNM SR, túto spoločnosť odporúčal za nového majiteľa Nafty Gbely aj materiál predkladaný FNM SR. O reprivatizáciu Nafty Gbely sa pokúšala vláda aj FNM SR, pričom sa rokovalo aj o budúcich nadobúdateľoch tohto podniku. Ľ. Černák bol pritom podozrivý z presadzovania záujmov kanadskej spoločnosti TransCanada Pipelines. Premiér v súvislosti s kauzou obvinil predsedu FNM SR Ľudovíta Kaníka (SDK) z konania v rozpore so záujmami SR a žiadal jeho odstúpenie z funkcie, neskôr vláda podala NR SR návrh na jeho odvolanie. Ľ. Kaník bol z funkcie odvolaný 20. októbra. Ako tretí v poradí odstúpil Tibor Šagát, ktorý 4. júla 2000 prevzal politickú zodpovednosť za postup hospitalizácie a ošetrovania prezidenta SR Rudolfa Schustera. Na ministerskom poste ho 12. júla vystriedal Roman Kováč.
Pre podozrenia spojené s financovaním výstavby svojho rodinného domu 2. januára 2001 odstúpil P. Kanis, nominovaný SDĽ. Ďalšími dôvodmi na jeho demisiu boli okolnosti kauzy Katrim Stella, spojenej s dovozmi vojenského materiálu a personálna politika na ministerstve obrany. Pôvodný kandidát, navrhovaný SDĽ za jeho nástupcu, poslanec Jozef Tuchyňa, nebol prijateľný pre ostatných koaličných partnerov ani pre prezidenta R. Schustera, novým ministrom obrany SR sa 3. januára 2001 stal Jozef Stank, ktorý bol dovtedy veľvyslancom SR v ČR. V súčasnosti kandiduje za SDA.
Odvolanie P. Hamžíka (SOP) z funkcie vicepremiéra pre európsku integráciu bolo dôsledkom kauzy Eurofondy. Kauza sa týkala podozrenia zo zneužívania prostriedkov európskych fondov, ktorého sa údajne dopúšťal riaditeľ odboru zahraničnej pomoci Roland Tóth. Podozrenia sa nakoniec nepotvrdili. Premiér M. Dzurinda žiadal odstúpenie P. Hamžíka, pretože neinformoval vládu o upozornení adresovanom z Európskej komisie o podozreniach spojených s prostriedkami a o požiadavke o urgentné konanie. Následkom bolo dočasné pozastavenie podpisovania nových projektov a pozastavenie časti prostriedkov z fondov. Prezident návrhu na odvolanie P. Hamžíka vyhovel a na jeho miesto 30. mája 2001 nastúpila Mária Kadlečíková.
Po troch neúspešných pokusoch o svoje odvolanie odstúpil 14. mája 2001 z funkcie minister vnútra SR Ladislav Pittner (SDK). Ako dôvod uviedol skutočnosť, že už nebol dôveryhodnou osobou pre niektorých členov koalície. Vyčítali sa mu predovšetkým neúspechy pri vyšetrovaní medializovaných káuz, hlavne vraždy Jána Duckého, ale aj prípadov ekonomického charakteru. M. Dzurinda navrhol, aby prezident na čas poveril vedením rezortu vnútra jeho, R. Schuster to neakceptoval a oznámil, že chce touto povinnosťou poveriť ministra spravodlivosti J. Čarnogurského. O post ministra malo záujem KDH, ktoré pôvodne nominovalo L. Pittnera, M. Dzurinda však presadil, aby sa novým ministrom stal Ivan Šimko, generálny sekretár SDKÚ. Do funkcie nastúpil 30. mája 2001.
Po dlhotrvajúcej roztržke v SDĽ predseda strany Pavel Koncoš vyzval ministerku financií B. Schmögnerovú, aby abdikovala z funkcie, neskôr požiadal premiéra, aby ju odvolal. Dôvody neboli odborného charakteru, ale, ako konštatoval P. Koncoš, "ministerka sa politicky akosi nevydarila". Vedenie SDĽ jej však vyčítalo aj presadenie zákona o podávaní majetkových priznaní, ktorý vyvolal veľmi negatívnu reakciu verejnosti. B. Schmögnerová podala demisiu 29. januára 2002, pričom ju odôvodnila snahou zabrániť destabilizácii politického prostredia a rozpadu vládnej koalície. Ešte v ten istý deň na jej miesto vymenoval prezident Františka Hajnoviča. V súčasnosti B. Schmögnerová pôsobí v SDA rovnako ako Milan Ftáčnik. Ten podal demisiu 18. mája 2002, keď sa rozhodol opustiť rady SDĽ a vstúpiť do SDA. Novým ministrom školstva sa stal Peter Ponický.
Posledným členom kabinetu, ktorý z neho musel odísť, bol minister dopravy Jozef Macejko (SDK). Prezident SR ho odvolal 26. júna 2002 na návrh premiéra v súvislosti s kauzou tendra na nákup 35 ľahkých motorových jednotiek pre Železničnú spoločnosť. Podľa M. Dzurindu J. Macejko politicky nezvládol rezort a umožnil, aby ľudia z jeho bezprostredného okolia presadzovali svoje súkromné záujmy na úkor záujmov štátu. Vyčítal mu tiež neprimeraný zásah do právomocí vedenia železníc, keď vstúpil do prebiehajúceho tendra a žiadal prehodnotenie jeho výsledkov. Vedením rezortu bol poverený vicepremiér pre ekonomiku Ivan Mikloš. Ten pred niekoľkými dňami celé výberové konanie na nákup vlakov zastavil a bude sa ním zaoberať až budúca vláda.
Neúspešné odvolávania
Volebné obdobie bolo poznamenané početnými pokusmi o odvolanie jednotlivých členov kabinetu vrátane samotného premiéra. Celkovo opozícia navrhla odvolanie 13 členov vlády, pričom prvenstvo v počte pokusov patrí exministrovi vnútra SR Ladislavovi Pittnerovi, o ktorého odvolanie sa pokúsila tri razy. Dvom snahám o zosadenie z postu čelil minister spravodlivosti SR Ján Čarnogurský a dvom podpredseda vlády pre oblasť ekonomiky Ivan Mikloš. Raz podala opozícia návrh na odvolanie celej vlády. Rokovanie o tomto bode bolo 12. marca 2002, keď HZDS vláde vyčítalo prehlbujúcu sa nezamestnanosť, ale aj pády bánk. Návrh podporilo 42 členov NR SR, proti bolo 61 poslancov, jeden sa zdržal hlasovania a jeden nehlasoval.
Celkovo dva razy sa opozícia v NR SR pokúsila presadiť odvolanie premiéra Mikuláša Dzurindu. Prvý pokus uskutočnila 13. apríla 2000. Opoziční poslanci vyčítali predsedovi vlády nepripravenosť zvládnuť ekonomické procesy a nekompetentné riešenia problémov hospodárstva. Výsledkom podľa opozície bolo drastické zvyšovanie cien a devalvácia meny, ale aj nárast daňového zaťaženia. To malo negatívny dosah na podnikateľskú sféru, ale aj životnú úroveň obyvateľstva a viedlo k všeobecnej recesii. Navrhovatelia tiež upozorňovali na kriminalizáciu podnikateľskej sféry spojenú s protizákonnou reprivatizáciou. Návrh nebol úspešný, keď ho zo 141 poslancov podporilo len 60. Medzi nimi bol aj predseda NR SR Jozef Migaš a štyria ďalší poslanci za SDĽ. Toto ich hlasovanie sa dáva do súvislosti s odvolaním Štefana Košovana, exponenta za SDĽ v kresle generálneho riaditeľa Slovenských elektrární. Posledný pokus o odvolanie premiéra bol 3. júla 2002. Odôvodnený bol škandálom okolo tendra na nákup 35 ľahkých motorových jednotiek pre Železnice SR. Návrh podporilo 52 členov zákonodarného zboru.
Už 19. januára 1999 sa parlament zaoberal návrhom na odvolanie ministra vnútra SR Ladislava Pittnera. Stalo sa tak v súvislosti so zavraždením Jána Duckého, bývalého poslanca za NR SR, exministra hospodárstva SR a bývalého riaditeľa Slovenského plynárenského priemyslu. Zavraždili ho 11. januára 1999 v chodbe domu, v ktorom býval. Prípad nie je doteraz vyšetrený. Z vraždy bol obvinený Oleg Thoryk (prezývaný Alex) z Ukrajiny, po viac ako roku väznenia ho prepustili na slobodu a opustil územie SR. Za odvolanie L. Pittnera hlasovalo 35 poslancov NR SR, proti bolo 73. Druhý pokus o odvolanie prekonal L. Pittner 28. apríla 2000. Nasledoval po zásahu príslušníkov špeciálneho útvaru proti expremiérovi Vladimírovi Mečiarovi vo vile Elektra v Trenčianskych Tepliciach. V. Mečiar ignoroval predvolania na policajné vypočutie v kauze vyplácaných odmien členom vlády, preto do jeho vily násilím s pomocou výbušnín vnikli "kukláči" a odviedli ho na výsluch. Za odvolanie ministra vnútra sa vyslovilo 51 poslancov. Tretí raz sa opozícia pokúsila odvolať L. Pittnera 19. decembra 2000. Návrh odôvodnila ministrovými verejnými úvahami o možnom zákaze HZDS-ĽS, ak sa ukáže, že vedenie hnutia vedelo o nezákonných aktivitách Slovenskej informačnej služby (SIS) pod vedením Ivana Lexu v rokoch 1995 až 1998.
Pokusu o odvolanie čelil aj nástupca L. Pittnera v ministerskom kresle Ivan Šimko, a to 11. apríla 2002. Opozícia návrh odôvodnila zásahom "kukláčov" proti členom krajského vedenia HZDS. Polícia konala na základe anonymného upozornenia, že v aute smerujúcom na krajský snem v Žiari nad Hronom sú drogy a zbrane, tie sa však nenašli. Podľa opozície minister nevyvodil voči príslušným funkcionárom polície dôsledky. Za jeho odvolanie sa vyslovilo 41 poslancov.
Dňa 15. apríla 1999 sa NR SR zaoberala návrhom na vyslovenie nedôvery ministrovi zahraničných vecí SR Eduardovi Kukanovi. Návrh odôvodnili predkladatelia, poslanci za HZDS-ĽS prekročením právomocí. E. Kukan počas návštevy vo Veľkej Británii vyhlásil, že ak NATO v rámci akcie proti Juhoslávii podnikne letecké útoky na túto krajinu, SR jej poskytne vzdušný priestor. Stalo sa tak dva mesiace pred vypuknutím kosovského konfliktu. Okrem toho opozícia obvinila E. Kukana, že v súvislosti s týmto konfliktom nepravdivo informoval vládu, čím zapríčinil, že prijala uznesenie, ktoré má negatívny dosah na postavenie SR v zahraničnopolitických otázkach. Podľa E. Kukana bolo rozhodnutie SR poskytnúť silám NATO vzdušný priestor správne a posilnilo postavenie SR ako kandidátskej krajiny na vstup do aliancie. Za vyslovenie nedôvery ministrovi zahraničných vecí hlasovalo 28 poslancov.
Ďalším odvolávaným členom kabinetu bol podpredseda vlády pre otázky ľudských a menšinových práv a regionálny rozvoj Pál Csáky. O jeho odvolaní rokovala NR SR 25. augusta 1999. Návrh odôvodnili poslanci za HZDS dlhodobo neriešenou situáciou Rómov v SR, ktorá viedla k ich odchodom do zahraničia, a tým k zhoršeniu postavenia SR v medzinárodných vzťahoch. Bol to už tretí pokus o rokovanie, prvé dva (15. a 16. júla) boli neúspešné, pretože nebol prítomný nadpolovičný počet poslancov. Rokovanie 25. augusta odhalilo vážne problémy v koalícii, keďže 8 poslancov za SDĽ nehlasovalo proti odvolaniu P. Csákyho, ale zdržali sa hlasovania. Podľa predsedu SMK Bélu Bugára išlo o nebezpečný krok, ktorý však vtedajší podpredseda SDĽ a súčasný volebný líder SDA Peter Weiss odôvodnil tým, že poslancov za SDĽ sa dotkli viaceré výroky P. Csákyho o Slovenskom národnom povstaní.
Opozícia využila aj kauzu Nafta Gbely a pokúsila sa odvolať ministra hospodárstva SR Ľudovíta Černáka. O návrhu rokovala NR SR 28. septembra 1999, avšak za odvolanie ministra bolo len 36 poslancov. Ľ. Černák podal 19. októbra 1999 demisiu.
Mesiac po pokuse o odvolanie ministra Černáka čelila vysloveniu nedôvery ministerka financií SR Brigita Schmögnerová. Návrh na jej odvolanie, o ktorom rokovali poslanci 29. októbra 1999, odôvodnili poslanci HZDS nekompetentným zasahovaním do riešenia problémov VSŽ Košice, ale aj skutočnosťou, že B. Schmögnerová predložila vláde návrh štátneho rozpočtu na rok 1999, ktorý nebol realistický a neodrážal ani potreby ekonomiky SR. Za odvolanie ministerky financií hlasovalo 42 poslancov.
Už 20. januára 2000 čelil pokusu o vyslovenie nedôvery stranícky kolega B. Schmögnerovej, minister školstva SR Milan Ftáčnik. V odôvodnení konštatovali poslanci za HZDS a SNS spolitizovanie školstva a neplnením Programového vyhlásenia vlády SR tým, že sa nevytvárajú podmienky na zdokonaľovanie výchovno-vzdelávacieho procesu. Ani tentoraz nebol pokus úspešný, keď sa za odvolanie M. Ftáčnika vyslovilo len 41 poslancov.
Snaha o politické ovládnutie súdnej moci a jej zneužitie v prospech KDH bola dôvodom pre prvý pokus o odvolanie J. Čarnogurského. O návrhu sa rokovalo 2. a 3. februára 2000, za odvolanie hlasovalo 35 poslancov. Opätovný pokus ho odvolať podnikla opozícia v dňoch 7. a 8. septembra 2000, a to z rovnakých dôvodov. Ako dôkaz pokusov o ovládnutie súdnej moci použila vtedajší návrh ministra spravodlivosti o odvolanie predsedu Najvyššieho súd SR Štefana Harabina. Za odvolanie J. Čarnogurského sa vyslovilo len 44 členov zákonodarného zboru.
Dňa 23. mája 2001 sa opozícia pokúsila presadiť odvolanie vicepremiéra pre oblasť ekonomiky Ivana Mikloša, pričom ju podporilo 55 poslancov. Návrh bol odôvodnený katastrofálnym stavom ekonomiky SR a zodpovednosťou za reformu verejnej správy. Podobne neúspešne sa skončil ďalší pokus o odvolanie vicepremiéra I. Mikloša, ktorý podporilo 60 poslancov. Odôvodnený bol poklesom výkonnosti hospodárstva SR, nezvládnutou reštrukturalizáciou bánk, ktorá stála daňových poplatníkov 150 mld. Sk, a neriešením problému nezamestnanosti.
Populárni a odmietaní
Popularita členov vlády zaznamenala počas volebného obdobia značné zmeny, ktoré súvisia s aktuálnym politickým a ekonomickým vývojom. Trvalo najväčšej dôvere sa teší predseda vlády Mikuláš Dzurinda, avšak jeho popularita postupne klesala. Kým koncom roku 2000 sa tešil dôvere 12,6 % obyvateľstva, koncom roku 2001 mu dôverovalo len 8,6 % obyvateľov a v auguste 2002 sa tešil dôvere 5,7 % obyvateľstva. Zároveň M. Dzurinda patril medzi politikov, ktorých veľká časť obyvateľstva označovala za najmenej dôveryhodných. Stabilnejšie, aj keď nižšie percento popularity, má podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš: v decembri 2000 mu dôverovalo 5,9 % obyvateľov, rok nato 6 % a v súčasnom období ho za najdôveryhodnejšieho politika označilo 5,1 % občanov. Medzi členov vlády, ktorí sa pravidelne objavujú na rebríčku popularity, sa umiestnil ešte E. Kukan (4,6, 1,7 a 1,6 %), Pál Csáky (1,9, 1,7 a 1,6 %) a J. Čarnogurský (1,4, 1,8 a 1,4 %), ale aj B. Schmögnerová, ktorú v decembri 2000 označilo za najdôveryhodnejšieho politika 3,5 % voličov, rok nato 1,8 percenta a v máji 2002, keď odchádzala z vlády, jej dôverovalo 1,9 % voličov.
StoryEditor