Spracovanie dreva patrilo na území Slovenska vzhľadom na bohatstvo lesov k najstarším a najrozšírenejším výrobným činnostiam. Drevo sa spracúvalo v mieste ťažby alebo sa už od stredoveku splavovalo do južných oblastí Uhorska. Primárne spracovanie dreva na pílach a výroba drevených polotovarov pre potreby trhu sa začali na lesných panstvách šľachtických rodín.

Od vodných k parným pílam
Spočiatku išlo o manufaktúrnu výrobu, ale približne od 30. rokov 19. storočia vznikali prvé píly a drevárske závody priemyselného charakteru. V 50. rokoch 19. storočia pracovalo v rôznych častiach Slovenska viacero píl s pohonom vodným kolesom. Medzi najväčšie patrila vodná píla na Coburgovskom panstve pri Polomke. Prvá píla s parným pohonom sa spustila v roku 1862 v Bytči a o rok neskôr začala pracovať ďalšia parná píla v Hriňovej.
V nasledujúcich desaťročiach sa sformovala celá sústava piliarskych závodov, najmä pozdĺž toku Váhu a Hrona, odkiaľ sa rezivo dopravovalo na pltiach do mestských centier, predovšetkým do Budapešti. Výroba sa postupne špecializovala na stavebné drevo, nábytkárske drevo a na polotovary pre ďalšie druhy drevárskych výrobkov.
Zo 76 továrenských píl, ktoré v roku 1898 fungovali na Slovensku, bolo 51 parných a ďalšie s vodným pohonom. Súpis závodov z roka 1906 už vykazoval približne 140 parných píl, pričom asi 20 piliarskych závodov zamestnávalo viac ako sto činných osôb. Píly v Turčeku pri Martine, v Liptovskom Hrádku, Čiernom Balogu, vo Valaskej a v Poprade mali vyše dvesto činných osôb.

Obchod sa rozbieha
S rozvojom železničnej dopravy sa rezivo a drevárske polotovary začali vo veľkom vyvážať do rakúskej časti monarchie a do západnej Európy. Napríklad v roku 1906 sa vyviezlo 12-tisíc ton drevených hranolov. Vo viacerých mestách Slovenska vznikali aj tesárske a stolárske továrenské závody na výrobu stavebných a nábytkárskych polotovarov, dýh, truhiel, sudov, drevených nádob a iných výrobkov. Tieto mali spravidla iba 20 až 50 činných osôb. Z významnejších závodov možno spomenúť továrne na vychádzkové paličky v Dolných Vesteniciach a Uhrovci, na zápalkové drevo v Ružomberku a Liptovskom Mikuláši a na telefónne stĺpy v Brezne. Na dopravu guľatiny do píl sa budovali lesné parné železnice. V Ľubochni spustili elektrickú lesnú železnicu, prvú na európskom kontinente.
Po roku 1918 sa vytvorili veľmi dobré podmienky na odbyt drevárskych polotovarov v západnej Európe odpadnutím konkurencie Ruska a v dôsledku povojnovej obnovy. Vysoký odbyt pokračoval aj počas konjunktúry druhej polovice 20, rokov. Na Slovensku priaznivú situáciu využili početné novovznikajúce drevárske spoločnosti. Aktivitu prejavil aj slovenský kapitál, ktorý založil napríklad Americko-slovenskú drevársku spoločnosť alebo Drevársky úč. spolok.

Predvojnová kríza
Hlavný podiel na drevárskom priemysle ostal v rukách inonárodného, najmä židovského kapitálu. Išlo napríklad o firmy J. F. Glesinger, Reiner a Mandula, Lichtenstein a Wilček a iné. Podľa súpisu z roka 1926 bolo na Slovensku 177 parných a 12 elektrických píl. Zároveň ďalej pracovalo 308 drobných vodných píl miestneho významu. Počet činných osôb v drevárstve sa zvýšil v rokoch 1913 až 1928 na dvojnásobok. Vzorové elektrifikované píly budoval erár v štátnych lesoch, napríklad v Štiavničke a v Žarnovici, kde sa začalo s výrobou preglejok. V oblasti spracovania reziva na tesárske a stolárske polotovary pretrvával malovýrobný charakter závodov.
Piliarstvo značne postihla kríza v rokoch 1929 až 1933, keď pracovala len asi polovica podnikov odvetvia. Nový rozmach nastal v období vojnovej konjunktúry v rokoch 1939 až 1944. Židovské piliarske závody boli arizované a najvýznamnejších sa zmocnil nemecký kapitál. Nemci odkúpili drevársky podnik v Turanoch, ktorý prebudovali na veľkozávod s viac ako tisíc zamestnancami. Podnik spracovával guľatinu a vyrábal drevené baraky pre vojsko, ale aj pre koncentračné tábory. Spracovateľská kapacita piliarskych podnikov dosiahla 1,8 milióna kubických metrov ročne a počet činných osôb vzrástol na 13-tisíc. Dochádzalo k drancovaniu lesov a neúmernému vývozu guľatiny, najmä do Nemecka.

Prudký nárast produkcie
V roku 1945 boli väčšie podniky drevárskych polotovarov znárodnené alebo konfiškované a postupne zaradené do centralizovaných národných podnikov. Najvýznamnejším sa stal národný podnik Drevoindustria v Žiline, založený v roku 1946, ktorý prevzal alebo vybudoval 18 drevárskych veľkozávodov v rôznych častiach Slovenska. Najmodernejší v Pezinku. Pozitívnym trendom v technológii bolo využitie listnatého dreva, spracovanie odpadu, výroba preglejok, drevotrieskových a drevovláknitých dosák podľa domáceho patentu.
Na listnaté drevo sa špecializovali nové závody, najmä Bučina Zvolen a Bukóza Vranov nad Topľou. Výrobu preglejok ďalej rozvíjal závod v Žarnovici a produkcia drevovláknitých dosák sa uskutočňovala predovšetkým v podnikoch Smrečina Banská Bystrica a Drevina Turany. Celé odvetvie bolo zastrešené generálnym riaditeľstvom, ktoré od roka 1974 nieslo názov Drevársky a nábytkársky priemysel. Počet činných osôb v jeho podnikoch vzrástol v rokoch 1948 až 1974 z 19,5 tisíca na 40-tisíc a hodnota produkcie sa zvýšila z 0,7 miliardy na 5,5 miliardy korún československých.

Obstáli len niektorí
Po roku 1989 čakala výrobu drevárskych polotovarov neľahká úloha obstáť na pôde trhového hospodárstva a v tvrdej medzinárodnej konkurencii. Niektoré závody zanikli, ale väčšina hlavných podnikov po transformácii na akciové spoločnosti a rozdelení na menšie subjekty pokračuje vo výrobe širokej škály drevárskych výrobkov. Vývoj technológie smerom k efektívnemu využitiu drevnej hmoty a odpadu sa ukázal ako perspektívny. Vo väčšom meradle sa museli zohľadniť ekologické faktory, napríklad pri výrobe drevovláknitých dosák. Modernizované drevárske závody pod viacnásobne zmeneným firmami ako akciové spoločnosti Smrečina Hofatex a Bučina, Bukóza Holding alebo akciová spoločnosť Preglejka Žarnovica vyvíjajú so striedavým úspechom aktivity aj po roku 2000.