16.12.2018, 00:00

Profesor dejín práva: Nacisti považovali Slovanov za menejcennú rasu

Slováci síce získali počas Slovenského štátu právo na sebaurčenie, tisíce ľudí však prišli o svoje životy alebo sa stali občanmi druhej kategórie. Podobný osud by zrejme čakal aj Slovákov, hovorí profesor dejín práva Tomáš Gábriš.

Jozef Tiso v putách.
Zdroj: archív TASR

Vizitka: Profesor Tomáš Gábriš pôsobí ako vedúci Katedry teórie práva a sociálnych vied na Právnickej Fakulte Univerzity Komenského. Profesionálne sa venuje dejinám práva a patrí medzi najväčších odborníkov u nás a v Českej republike na právne dejiny a historiografiu. Profesor Gábriš patrí medzi najmladších akademikov s profesorským titulom na Slovensku.

Ako nás ovplyvnila Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž?

Rok 1938 priniesol z čisto „národného“, či až nacionalistického pohľadu želanú autonómiu Slovenska v rámci unitárnej Československej republiky. Pravdou je však to, že k prijatiu tohto riešenia zo strany Prahy došlo až pod dojmom medzinárodných udalostí. Tie viedli k strate pohraničného územia Československa v prospech Nemecka Mníchovskou dohodou, kedy hrozil úplný rozpad Československa. Aj autonómne Slovensko však bolo následne poznačené obdobným osudom – stratou územia v prospech Maďarska Viedenskou arbitrážou.

Ako vnímate udalosti, ktoré nasledovali potom?

Hoci nasledujúci rok 1939 priniesol dokonca vyhlásenie samostatného slovenského štátu, je potrebné zdôrazniť, že opäť k tomu došlo skôr z vonkajšieho podnetu nacistického Nemecka, než z vlastnej vôle Slovákov. Preto, ak sa dnes niektoré prúdy hlásia k tomuto štátu ako k prvej vlastnej štátnosti Slovákov na čele s prvým slovenským prezidentom, je nutné zdôrazniť, že šlo skôr o štátnosť iniciovanú zvonku. Pochybnosti ale tiež možno mať aj o tom, či je dosiahnutie štátnosti za takýchto podmienok natoľko významnou udalosťou, že dokáže zatieniť aj negatívne stránky s týmito historickými udalosťami a samostatnosťou spojené.

Predpokladám, že narážate na zločiny nacistického režimu vedného Jozefom Tisom?

Áno. Je totiž neodškriepiteľné, že hoci Slováci formálne získali svoju slobodu, štátnosť a sebaurčenie, ďalšie skupiny obyvateľstva na území Slovenska boli zároveň odsúdené do roviny obyvateľov druhej kategórie, alebo dokonca boli úplne pozbavené svojej ľudskej dôstojnosti, práv a napokon aj života. Všeobecne sa tak uvádza číslo okolo 70 000 Židov deportovaných z územia vojnového štátu a ďalších asi 30 000 zo slovenských území obsadených Maďarskom. To predstavovalo asi tri štvrtiny ich pôvodného počtu. K tomu však treba samozrejme pripočítať ďalšie skupiny obyvateľstva, napríklad Rómov. Aj samotní Slovania pritom boli zásadne považovaní za rasu menejcennú a ich osud by po víťazstve nacistického a fašistického tábora bol zrejme sčasti podobný ako osud Židov a Rómov.

Prejavoval sa tento postoj proti Slovanom už počas vojny?

Stačí zmieniť takmer úplnú likvidáciu poľských intelektuálnych a spoločenských elít. To je rozmer, ktorý si dnešní nasledovníci myšlienok radikálnych riešení, osobitne spomedzi slovanských národov, neuvedomujú. Či sa pritom podobná situácia môže zopakovať, je otázka, ktorú môžem zodpovedať iba v duchu želania, aby sa tak nestalo. A to práve aj s poukazom na skúsenosti druhej svetovej vojny, ktorá dala za vznik medzinárodným mechanizmom ochrany ľudských práv, ich zakotvenia a vyjadrenia v medzinárodných a európskych dohovoroch. Tie by mali byť zárukou viac-menej celosvetového konsenzu o rovnocennosti ľudskej dôstojnosti bez ohľadu na rasu, náboženstvo, či etnický pôvod.        

Ako sa prejavil slovenskom politicko-právnom vnímaní „Víťazný február“?

Nový režim, zavedený v roku 1948, znamenal faktickú nemožnosť realizácie autonómneho postavenia Slovenska v Československu. Tento stav sa nezmenil ani po federalizácii Československa v rokoch 1968/69. Federalizácia, v rámci ktorej Slováci prvýkrát formálne získali v rámci Československa postavenie členského štátu – Slovenskej socialistickej republiky, svojím centralizmom a koncentráciou moci v prostredí Komunistickej strany Československa znemožnila prirodzený vývoj vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. To sa Československu vrátilo po roku 1989, kedy Slováci a Česi zistili, že o budúcnosti štátu majú nezlučiteľné predstavy. Nefunkčnosť dvojčlennej federácie napokon viedla až k rozdeleniu Československa a vzniku dvoch samostatných štátov, ktorých 25. výročie tento rok tiež oslavujeme.

Ako vyzeral prevrat v roku 1948? Dá sa hovoriť o „ľudovej revolúcii“, kde ľud spontánne prijal myšlienky socializmu a budovania komunizmu?

Uchopenie moci Komunistickou stranou Československa vo februári 1948 malo skôr podobu právneho riešenia, než ľudovej revolúcie. Je nepochybné, že KSČ mala širokú podporu obyvateľstva, a to osobitne v českých krajinách. Táto podpora však sama osebe nestačila na prevzatie monopolu moci. K tomu si strana dopomohla jednak právnymi krokmi vedúcimi k oslabeniu pozície nekomunistickej frakcie v slovenských orgánoch - hlavne v Zbore povereníkov, obdobe dnešnej vlády - na jeseň 1947, a následne podobným postupom získala väčšinu aj v pražskej vláde. Keď totiž demisiu ohlásila iba menšina členov vlády - nekomunistov, prezident Beneš si aj pod dojmom ľudových demonštrácií a štrajkov, ale zrejme aj pod vedomím vplyvu Sovietskeho zväzu, vybral namiesto predčasných volieb možnosť nahradiť nekomunistov vo vláde komunistickými prívržencami. Od toho okamihu si už potom strana udržala výlučný monopol moci až do roku 1989, a to stále s veľkým bratom, Sovietskym zväzom za chrbtom, čo sa prejavilo napríklad aj v roku 1968.

Ako vyzeral vplyv ZSSR na českoslovenké právo a politiku?

Vplyv Sovietskeho zväzu na vnútorné pomery u nás sa prejavoval nielen kopírovaním jeho práva, ale aj metód riadenia štátu a strany. Tomu padli za obeť najprv možní odporcovia režimu z radov nekomunistov ako Milada Horáková, a následnej aj vlastní členovia KSČ ako Rudolf Slánský či Vladimír Clementis. To všetko sa dialo v záujme upevnenia autority a jednotnosti línie vlády KSČ, pod heslom „ochrany ľudovodemokratickej republiky“.

Zanechala na ústavnom práve výraznú pečať „bratská pomoc“ od vojsk Varšavskej zmluvy?

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 je dôkazom toho, že samostatný vývoj Československa bez zohľadňovania záujmov ZSSR nebol možný. Jediným výdobytkom pražskej jari, ako snahy o istú demokratizáciu pomerov v Československu, bol ústavný zákon o československej federácii. Nešlo však o samostatnú ústavu, ale „len“ o novelu ústavy z roku 1960. A hoci na prvý pohľad sa mohlo podľa tohto ústavného zákona javiť, že reálna federácia je možná aj v podmienkach mocenského monopolu KSČ, nasledujúce obdobie normalizácie prinieslo okrem obnovenia procesov a čistiek podobných päťdesiatym rokom aj ďalšie novelizácie obmedzujúce právomoci členských štátov federácie v prospech pražského centra. Federácia teda reálne fungovala ako unitárny štát, s centrom moci a rozhodovania v rukách KSČ. To sa Československu po roku 1989 vypomstilo, nakoľko dve členské republiky a ich predstavitelia neboli zvyknutí a pripravení na reálne vyjednávanie v rámci federálnych orgánov, ktoré je pre fungovanie federácie nevyhnutným. Tým, že KSČ neumožnila výchovu k politickému dialógu a hľadaniu konsenzu, vlastne svojím spôsobom federáciu pochovala.    

Pozorujete dnes rast extrémistických tendencií a príklon ľavicovému alebo pravicovému extrémizmu?

Súčasná doba vykazuje v niektorých prvkoch obdobné črty ako medzivojnové obdobie v 20. storočí. Ide najmä o sklamanie z politických strán, nedôveru k parlamentu, dopad všemožných kríz na najširšie vrstvy obyvateľstva a hľadanie jednoduchých riešení, prípadne obetných baránkov za neduhy spoločnosti. Všetky doteraz navrhované jednoduché riešenia však spája jeden spoločný znak. Kým demokracia a právny štát umožňujú svojim kritikom vyjadrovať svoj nesúhlas, s určitými limitmi danými zákazom popierania holokaustu, či podpory hnutí smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, všetky navrhované „iné riešenia“ už takúto kritiku pripúšťať nebudú. Situácia teda bude jednoduchšia a prehľadnejšia, sami jej strojcovia však budú jej prvými obeťami v okamihu, ak sa pokúsia v novej situácii pokračovať vo svojich kritických stanoviskách a návrhoch na „zlepšenie“. Skúsenosť KSČ alebo aj politických strán hnedej totality a ich vlastných straníkov nech im je mementom.

V súčasnosti sa dvíhajú hlasy, ktoré tvrdia, že za socializmu sa žilo lepšie ako teraz. Ako to vidíte?

Obdobné platí aj pre tých, ktorí s nostalgiou spomínajú na obdobie socializmu – prirodzenou vlastnosťou ľudskej pamäte je totiž to, že si selektívne uchová iba to pekné a príjemné, a na nepríjemné aspekty zabúda. Táto vlastnosť ľudskej pamäte by však nemala ovplyvňovať „pamäť národa“, ktorá sa dnes pestuje a uchováva vo všetkých štátoch so skúsenosťami totalitných režimov. Práve spomienkou na nešťastné, zlyhané alternatívy k demokracii totiž najlepšie vyniknú výhody demokratického režimu a právneho štátu.   

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.