Presne 15. februára 1989 prekročil generál Boris Gromov pohraničný most do Sovietskeho zväzu. Afganistan tak opustil posledný sovietsky vojak. Bolo to desať rokov po tom, ako tam sebaistá armáda vtrhla. Vláda, v ktorej podpore Moskva pokračovala, padla v apríli 1992, sotva sto dní po rozpade ZSSR. A moc prevzala nestabilná koalícia mudžahedínov -- bojovníkov svätej vojny.
Afganistan ako nárazník
Až do konca 70. rokov 20. storočia bol Afganistan akousi nárazníkovou zónou medzi dvoma ríšami (či neskôr sférami vplyvu) -- britskou a ruskou. Britské obavy z ruského postupu viedli v 19. storočí k dvom anglo-afganským vojnám. Prvú Briti prehrali, druhá im na 40 rokov umožnila kontrolovať oblasť.
Prišiel však rok 1919 a tretia anglo-afganská vojna. Hornatá krajina získala nezávislosť, z čoho vyplývalo, že stratila britskú podporu, ako aj to, že sa v nej nepodarilo vybudovať zásobovací systém ani schopnú armádu. Nasledujúce desaťročia Afganistan sužovali etnické zrážky i spory v rámci kráľovského klanu.
Boľševický Afganistan
27. apríla bol 1978 zvrhnutý a zabitý Daud Chán, ktorý necelých päť rokov predtým zrušil monarchiu a vyhlásil sa za prezidenta Afganskej republiky. Dôstojníci, ktorí ho zvrhli, odovzdali moc marxisticko-leninskej Ľudovej demokratickej strane Afganistanu.
Názory analytikov na skrytú ruskú účasť v prevrate sa rozchádzajú. Daud v minulosti prijal ponuku Sovietskeho zväzu na vybudovanie armády. Je však pravda, že v 70. rokoch sa začínal od obrovského suseda dištancovať a zbližoval sa s ropnými štátmi Perzského zálivu.
Nech je to už akokoľvek, isté je, že nová vláda sa vydala cestou, ktorou v prvých rokoch svojej existencie prešiel aj Sovietsky zväz -- cestou revolučných dekrétov a masového teroru. Znepriatelila si tým mnohých: tradične konzervatívny vidiek sa búril, v susednom Pakistane sa začali množiť mudžahedíni -- bojovníci svätej vojny, ako aj iní utečenci. Sovieti sledovali narastajúcu revoltu proti "pokrokovému" režimu s rastúcim nepokojom.
Vojna
Sovietsky zväz začal 24. decembra 1979 inváziu do Afganistanu. Bolo to prvé použitie Červenej armády mimo územia Varšavskej zmluvy. Prvenstvo si akcia získala aj svojím rozsahom. Deväť rokov nasadzoval ZSSR do bojov 100-tisíc vojakov, ktorí sa pokúšali zlomiť afganský odpor. Konflikt mal za následok smrť milióna Afgancov, ako aj to, že tretina obyvateľstva sa ocitla v susednom Pakistane či Iráne.
Afganistan sa stal (podobne ako Vietnam, Kórea či Angola) jedným z bojísk studenej vojny. Sovieti držali v čele štátu Ľudovú demokratickú stranu Afganistanu, čoho dôsledkom bolo všeobecné povstanie a prakticky celosvetové odsúdenie sovietskych akcií. S pribúdajúcim časom ZSSR strácal obraz neochvejného spojenca tretieho sveta a najmä (minimálne z dnešného pohľadu kuriózneho) Hnutia nezúčastnených národov.
Problémy pretrvávajú
Invázia tiež prehlbovala existujúce rozpory medzi dvoma najväčšími komunistickými krajinami -- ZSSR a Čínou. Najväčší vplyv však mala sovietska invázia na postoj Spojených štátov. Ratifikácia odzbrojovacej zmluvy SALT II medzi ZSSR a USA bola odložená na neurčito. Americký prezident Carter vyhlásil na Sovietsky zväz obilné embargo. Jeho nástupca Reagan síce embargo zrušil, ale schválil rozsiahly plán na vyzbrojenie a zvýšenú americkú pomoc všetkým silám, ktoré sa angažujú v regionálnych konfliktoch proti komunizmu a Sovietskemu zväzu.
Podpora Spojených štátov a susedného Pakistanu povstalcom síce pomohla vytlačiť z Afganistanu Červenú armádu, ale vytvorila tiež ďalší problém. 10 mesiacov po tom, ako Michail Gorbačov v Ženeve súhlasil so stiahnutím vojsk, opustil Afganistan generál Gromov. Miestna vláda padla, ale sily odporu neboli schopné ponúknuť krajine jednotné vedenie, ktoré by dokázalo vytvoriť jednotnú vládu. Hlavné mesto naďalej zostávalo v rukách komunistov a Sovieti a Američania až do roku 1991 podporovali svojich chránencov.
Po následných nepokojoch vyhlásila 6. mája 1992 koalícia mudžahedínov založenie Islamskej republiky Afganistan. Čo to znamenalo, cítime dodnes.
Tomáš Gális, spolupracovník HN