08.11.2015, 00:00

Príbehy našich značiek, ktoré chytili druhý dych. A úspešne konkurujú vo svete

Domáce výrobky, ktoré vydržali na trhu od socializmu, majú často za sebou pozoruhodné príbehy. Niektoré z nich vám teraz ponúkame.

Tyčinka Deva

Ružolíca tmavovlasá okaňa v bodkovanej šatke. Áno, toto sú čokoládové tyčinky z trebišovskej čokoládovne Deva.

Fabrika síce po roku 1989 viackrát zmenila majiteľa, značka Deva však zostáva. Nepísaným symbolom „deváckeho“ sortimentu je popri iných aj tyčinka Deva Klasik, pred rokom 1989 známa ako Milena. Po rozpade federácie sa však niekdajšie Československé čokoládovne, dirigované z Prahy, „atomizovali“ a došlo aj na delenie značiek. Keďže Milena zostala v Česku, názov pôvodne slovenskej tyčinky sa musel zmeniťČokoládovňa v Trebišove vyrástla v rokoch 1948 – 1951 aj vďaka tomu, že tu bol starý cukrovar a tiež mliekareň. Do novej fabriky priviezli stroje z Čiech a rozbehli čiastočne ručnú cukrovinkársku výrobu. Závod sa od začiatku špecializoval na tyčinky a čokoládky pre deti. Receptúry vymýšľali vývojári v Prahe pre cukrovinkárne celého štátu. Reklama na sladkosti z Trebišova so sloganom ´Ani malá, ani veľká, mňam-mňam sladká čokoládka´ je známa dodnes. Deva sa v 70. a 80. rokoch zmodernizovala, začala aj výrobu tvrdých cukrílkov a želé výrobkov a produkciu čokoládových cukroviniek plne automatizovala. Vianočné kolekcie, bonboniéry a čokolády odtiaľ putovali do USA, Kanady, Arabských emirátov či Austrálie. 
Po zmene režimov bola fabrika úspešná, ale po turbulenciách skrachovala. V roku 2000 prežila druhé zrodenie, keď v nej obnovila výrobu belgická cukrovinkárska firma Leonidas. Dnes s tým istým majiteľom funguje pod obchodným názvom ChocoSucpartner.

Oblátky Mila zo Sedity

Oblátkové rezy Mila, jedny z najobľúbenejších napolitánok z česko-slovenskej éry, vznikli v 60. rokoch minulého storočia.

Vtedajšie Pečivárne Sereď ich vyvinuli podľa vlastnej receptúry, v ktorej sa zladila chuť jemných plátov, mliečnej plnky a kakaovej polevy. V roku 1970 sa dostalo do obchodov prvých 288 ton. Mila sa ani v konkurencii Horalky, Kávenky a Tatranky nestratila tak na našom ako aj českom trhu. Oproti iným mala najvyšší – 14-percentný – obsah plnotučného sušeného mlieka na 50-gramový výrobok, čo dokáže žalúdok už celkom slušne nasýtiť. Mila, samozrejme, prešla aj do portfólia značiek, ktoré po transformácii podniku v roku 1997 prevzal pokračovateľ Pečivární – spoločnosť I.D.C. Holding.
Pred časom chcela Milu napodobniť aj konkurencia, ale neúspešne. Obchodný názov Mila si I.D.C. Holding zaregistroval ako ochrannú známku pre istotu vo viacerých krajinách. Vzhľadom na objemy predaja (desiatky miliónov kusov, respektíve niekoľko tisíc ton ročne) predstavuje u nás po Horalke druhú najsilnejšiu značku, pričom v Česku je dokonca lídrom. Populárnejším než Horalka.   

Mliečne likéry MY LADY

Éra tohto nápoja prišla na prelome 19. a 20. storočia. Prvotnou surovinou na výrobu likérov je liehovina

Používa sa buď čistý ušľachtilý destilát, alebo ušľachtilý destilát rezaný konzumným liehom, prípadne konzumný lieh riedený vodou. Nasleduje úprava pridaním cukru, medu, glukózového sirupu či škrobového cukru, a potom zriedením vodou. Vznikne základný likér, do ktorého sa pridávajú aromatické látky v podobe bylín, korenia, korienkov, kôry, ovocných plodov, kávových bôbov, čokoládovej masy, orechov, semien, vajec, smotany alebo mlieka. Vo svete existujú až tisícky likérových značiek. Najobľúbenejšie sú mliečne vyrábané z kondenzovaného mlieka a ochucované typickými arómami. U nás s tým začala ako prvá spoločnosť Old Herold v Trenčíne. Tá nadviazala na bohatú liehovarnícku tradíciu trvajúcu od 19. storočia.
Dnes sídli Old Herold v priestoroch, kam sa v roku 1932 presťahovala továreň Kornhauser a Herzka na výrobu kvasníc, pokrmových mastí a destilátov pôsobiaca tam už od roku 1886. Po niekoľkých reorganizáciách vznikol v roku 1953 Kvasný priemysel, neskôr Západoslovenské konzervárne a liehovary a od roku 1970 Slovlik. V roku 1990 po odčlenení od Slovliku vznikol najprv štátny podnik Old Herold Ferm, ktorý sa v roku 1992 transformoval na akciovku a od roku 1998 nesie názov Old Herold. Vyrába tri druhy likérov: MY LADY vaječný likér, čokoláda likér a karamel likér. Majú 17 % alkoholu a neobmedzenú trvanlivosť, ktorú potvrdil aj hlavný hygienik Slovenska vďaka mikrobiálnej stabilite týchto nápojov. 

Horčica St. Nicolaus

V Liptove vznikla receptúra dnešnej najznámejšej slovenskej horčice nesúcej značku St. Nicolaus

Priemyselne ju začali vyrábať v roku 1953 v Liptovských liehovaroch a konzervárňach (najprv v žilinskom závode), odkiaľ pochádza aj receptúra – kombinovanie octu, soli, vody a korenín.O šesť rokov vznikol v Liptovskom Mikuláši na mieste bývalej Štarkovskej rafinérie liehu (založenej ešte v roku 1867) nový podnik Stredoslovenské konzervárne a liehovary. Sem sa presťahovala aj horčica zo Žiliny.
Dlhé desaťročia sa vyrábali len dva druhy: plnotučná a kremžská. V menších množstvách sa aj vyvážala. Plnila sa do hliníkových túb, plastových téglikov, ale najmä známych sklenených pohárov „horčičákov“
Po zmene režimov sa podnik v Mikuláši osamostatnil na firmu St. Nicolaus. Tam v roku 1994 začali vyrábať prvú slovenskú horčicu bez chemických prísad.
O dva roky prišli na trh s ochutenými variantmi, feferónovou, paprikovou, chrenovou a francúzskou príchuťou. Tradičná horčica St. Nicolaus zostala v dvoch verziách: plnotučnej a kremžskej.

Značková horčica z Liptova je na trhu dodnes lídrom, a to aj po zmene majiteľa. V roku 2004 odkúpil divíziu pochutín nadnárodný koncern Develey, ktorý zaviedol značku Snico. S bývalým výrobcom však vznikla dohoda, že tradičná horčica si ponechá pôvodný názov.

Čistiaca pasta Toro

Keď začiatkom 70. rokov minulého storočia výrobné družstvo Tatrachema Trnava hľadalo, ako rozšíriť sortiment, objavil sa nápad s čistiacou pastou.

 Prášky a tekuté prostriedky tu už boli, no pasta nie. Nevylievala sa a dobre sa ňou drhli nečistoty v kuchyni. Nový produkt sa zabalil do širokej a praktickej plastovej nádobky a nazval sa Toro. Asi preto, lebo sa dal doma použiť na „10-Toro“ spôsobov
Pasta sa ujala v celom Československu, v 80. rokoch sa jej predávalo vysoko nad milión kusov ročne. Výrobca sa snažil niekoľkokrát zastaralý obal vylepšiť, zvýraznil farby, nastal aj pokus inovovať téglik, ale nepochodil. Ani tuba, ani iné formy zákazníkov neoslovili. Tatrachema dostala zápornú reakciu od skúšobnej vzorky spotrebiteľov, takže klasický funkčný obal ponechala. V 90. rokoch sa trh s čistiacimi prostriedkami rýchlo zahustil produktmi zo zahraničia. Zmenili sa technológie v chemickom priemysle, prišli nové druhy riadu s dokonalejšími povrchmi. Viacerí z konkurentov sa Toro pokúsili aj napodobniť, no neúspešne. Produkcia pasty v Tatracheme bola v posledných rokoch okolo milión kusov ročne. Vyváža sa aj na český trh, kde ju významný výrobca riadov dokonca odporúčal v návodoch na údržbu. Receptúra sa ani po rokoch nemení – Toro sa vyrába z kaolitových a kremičitanových pieskov dovážaných zvonka. 

Farba Syntetika z Chemolaku

V ankete o najpredávanejšiu syntetickú farbu na Slovensku by bola Syntetika z Chemolaku Smolenice určite v popredí.

Štandardná farba na štandardné povrchy pre štandardného spotrebiteľa, ktorý si za vyše 40 rokov zvykol na produkt vyrobený na svoj obraz. Aj najštandardnejší spotrebiteľ si však rýchlo odvykne, ak mu niečo prestane vyhovovať. Najmä ak si po roku 1989 môže vyberať z rastúcej ponuky zvonka. No Syntetika si pozície udržala. 
Smolenickú chemičku vybudoval v 19. storočí gróf Jozef Pálffy. Suchou destiláciou spracúvala bukové drevo na octan vápenatý, acetón a kyselinu octovú. Výroba sa začala v roku 1883 a drevo sa sem zvážalo úzkorozchodnou lesnou železnicou. Chemička od 20. storočia rástla, pribudla vápenka, lakovňa i ďalšie prevádzky. Od roku 1962 sa v továrni vyrábajú aj farby na báze syntetických živíc, o šesť rokov nato prešla ich výroba do novopostavených priestorov Chemolaku.
Syntetické farby sa používajú univerzálne, aj preto je z nich dlhodobo úspešný produkt, mnohé z takmer 40 odtieňov sa ani po desaťročiach nezmenili. Zmena výrobku však nastala v jeho „ekologizácii“ a súčasne sa pôvodné názvy (Synex, Syfaz...) zjednotili na univerzálnu Syntetiku. Hoci po roku 1989 a najmä strate trhov RVHP výroba syntetických farieb klesla, Chemolak zostáva jedným z ich najväčších výrobcov v regióne

Polievky Carpathia

Prvé dehydrované polievky namiešali u nás v prievidzskej továrni Carpathia podľa českých receptúr v roku 1959. Keď sa však objavili v obchodoch, gazdinky ich nekupovali. Výber prvých troch druhov (napríklad ryžová polievka) sa totiž nepodaril. Išlo o receptúry, ktoré Carpathii odstúpil podnik Vitana z českých Byšíc. 

Lepšie to dopadlo po čase s novou generáciou polievok, ktoré sa v Carpathii začali vyrábať na nových strojoch, novou technológiou a prišli i lákavejšie obaly. Vtedy už slovenská gulášová, francúzska zeleninová i ďalšie polievky na trhu zabrali. 
Po zmene režimu sa Carpathia
oddelila od konzervární a v roku 1992 ju kúpila nadnárodná spoločnosť Nestlé so sídlom vo Švajčiarsku. Polievky sú bez konzervačných látok, no obsahujú glutaman sodný na zvýraznenie chuti.Samotná prievidzská fabrika má však za sebou oveľa dlhšie dejiny. Jej právnym predchodcom bola pálenica, spracúvajúca lesné plody a byliny na pálenku už od roku 1875. V roku 1909 dostala firma oficiálny názov Carpathia a postavila základ úspešnej značke, ktorú zaregistrovali v roku 1921. Závod sa preorientoval na marmelády a lekváre, neskôr aj na šťavy, sirupy a kompóty. Po znárodnení názov zrušili a podnik bol pod Stredoslovenskými konzervárňami a liehovarmi. Podnik sa snažil o prinavrátenie svojej značky, čo sa podarilo v roku 1968, rok nato ju zaregistroval i patentový úrad v Prahe. Po krátkom čase podnik prešiel už len na produkciu bujónov, dehydrovaných zmesí na prípravu jedál, na produkciu omáčok a sterilizovaných polievok

Palmarin z Palmy

Každá dobrá gazdinka si pod značkou Palma predstaví staré známe margaríny určené na pečenie a varenie. Skutočná história výroby margarínov s oválnym zeleným logom má však hlbšie korene, aj keď ich na slovenskom trhu pod značkou Palma-Tumys zaregistrovali až v roku 1991. Jej pôvod siaha oveľa ďalej. Už v roku 1958 vznikol v Bratislave podnik tukového priemyslu spojením viacerých závodov. Palma rokmi prešla zložitými procesmi transformácie, až sa napokon ukotvila pod terajším názvom. 

Máloktorý spotrebiteľ tuší, že Palmarin, Cera a Heliasúrodenci značiek, ktoré tí starší poznajú z čias socializmu pod príbuznými názvami. Avšak obchodné značky Smetol, Iva a Helia neboli po rozpade Česko-Slovenska registrované na Slovensku, preto museli vzniknúť ich ekvivalenty. Na Slovensku sa preto objavili staronové výrobky, ktoré si tu budovali imidž od nuly. 
Vývoj produktov sa ani po roku 1989 nezastavil. Vzhľadom na nové trendy vo výžive a požiadavky spotrebiteľov sa výroba modernizovala nielen z technickej stránky. Napríklad na výrobu margarínov sa od 60. do 80. rokov používali prevažne živočíšne tuky. Tie však vzhľadom na cholesterol spôsobovali, že stužené tuky obsahovali vysoké percento transizomérov. Obsah tuku v  margarínoch sa pohyboval okolo 80 percent. K zásadnej zmene došlo až v 90. rokoch. Odvtedy sa margaríny vyrábajú z rastlinných olejov a tukov, čím sa odstránil z výrobkov „zlý“ cholesterol. Zmenou technológie sa zlepšili aj podmienky výroby, začali sa vyrábať nekonzervované výrobky s dlhšou trvanlivosťou. 
Palma si svoje miesto na trhu stráži aj typickým obalom. Grafika obalu pre Palmarin je v podstate nezmenená. Vyobrazenie koláčika sa obmenilo iba zlatou farbou podkladovej fólie. Značka je orientovaná na slovenský trh, Palmarinu sa v minulých rokoch vyrábalo niekoľko tisíc ton ročne

Cukríky Snehulky z Figara

História týchto cukríkov sa začala v roku 1969, keď sa hľadal pre trnavské Figaro nový výrobný program. 

Dlhoročný pracovník a vedúci výroby Ing. Alojz Štrba, veľký znalec vlastností cukrov, vymyslel s tímom receptúru, ktorej základom sa stala domáca surovina – cukor. Iba špeciálne prísady boli z dovozu. Pod jeho vedením sa tak vyvinula receptúra nových cukríkov s priekopníckou konzistenciou, ktorá sa dosahuje v procese zrenia v špeciálnej miestnosti. V začiatkoch v 70. rokoch sa vyrábalo len 300 kilogramov denne, no v priebehu desiatich rokov obľuba vzrástla, fabrika urobila technologické zmeny a zvýšila produkciu na 1 500 kilogramov za zmenu. Snehulky sa predávali na Slovensku aj v Česku, čo platí doteraz. Prednedávnom Snehulky spoznali aj Maďari, vďaka exportu sa tak produkcia zvýšila na 7 000 ton ročne.
Pre zaujímavosť, trnavské Figaro prvých 30 rokov existencie nieslo najprv pomenovanie po zakladateľovi – Fischer. Až v roku 1934 fabrike zmenili názov na Figaro. V logu pritom zostalo pôvodné „F“ z rukopisu pána Fischera. Po znárodnení továrne v roku 1949 sa originálny názov na chvíľu vytratil z oficiálneho pomenovania, ale už o rok dostal závod značku Figaro naspäť a odvtedy ju má bez prerušenia. V 90. rokoch sa trnavské Figaro stalo súčasťou akciovej spoločnosti I. D. C. Holding

Baldovská minerálka

Baldovská minerálna voda vyviera v rovnomennej dedine v Levočskom okrese. Do fliaš ju začali plniť už na začiatku 19. storočia, keď sa postupne stala súčasťou zdravotnej kúry v Baldovských kúpeľoch. Tie sa podľa historických prameňov radili už pred viac než sto rokmi k významným slovenským kúpeľom, ktoré pomáhali pacientom s chorobami chrbtice a rekonvalescentom

V roku 1936 kúpil tieto kúpele spolu s prameňom inžinier s obchodníckym duchom Ladislav Fried, ten však v roku 1942 utiekol pred arizátormi do Palestíny.
V priebehu vojnových rokov sa liečebňa stala majetkom Spišského biskupstva, kým ju po vojne neznárodnil štát. Kúpeľom dal zbohom – ich objekty zbúral – a v ich areáli dal vybudovať závod na výrobu baldovskej minerálky, ktorý začlenil pod národný podnik Východoslovenské žriedla. Pod ich zastrešením sa Baldovská vyrábala desiatky rokov.
Po zmene režimov v roku 1995 sa – v tom čase už štátny – podnik Východoslovenské žriedla privatizoval na akciovku Minerálne vody so sídlom v Prešove. Táto spoločnosť dnes okrem Baldovskej dodáva do obchodov aj ďalšie prírodné minerálne vody, Salvator a Savior, a okrem nich dojčenskú vodu Drobček.
Baldovská sa plní do viacerých veľkostí PET obalov a patrí medzi najpredávanejšie domáce minerálky, podobne ako za socializmu, avšak s tým rozdielom, že vtedy si na trhu konkurovali tri štátne „minerálne“ podniky a dnes možno až dve desiatky.
Firma Minerálne vody sa pýši tým, že jej Baldovská má ako jediná u nás certifikát vydaný New York State Health Department, ktorého získanie sa podarilo vďaka 99 rôznym minerálnym rozborom.

Súvisiace články

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.