29.11.2015, 00:00

Tieto značky bodovali už za socializmu. A kupujeme ich dodnes

Predstavujeme vám výrobky, ktoré spotrebitelia obľubovali už pred 30 i viac rokmi. Na popularite dodnes nič nestratili. Výrobky „made in Slovakia“.

 Tieto značky bodovali už za socializmu. A kupujeme ich dodnes

Liptovská bryndza

Bryndza sa dávno stala súčasťou „rodinného striebra“ slovenských tradícií. A to aj napriek tomu, že do našich kuchýň prenikla z oblasti dnešného Rumunska, odkiaľ sa k nám koncom 14. storočia šíril salašný chov oviec počas pastierskej kolonizácie spojenej s valašským právom. 

Bryndze ako výhodného obchodného artiklu sa prví chopili podnikaví ľudia nie z Liptova, ale zo Starej Turej, ktorí ju vykupovali a plťami vozili zo stredného Slovenska do Viedne i Budapešti. A hoci to boli opäť Staroturania, kto sa v 18. storočí preslávil zakladaním prvých bryndzarní na Slovensku (na Podpoľaní), bryndza už od svojich komerčných začiatkov získala prívlastok „liptovská“. Rukolapný dôkaz, kde mali jej prví obchodníci zdroj biznisu. Tak sa Liptovská bryndza už v 19. storočí stala značkou. Nielen v Hornom Uhorsku. 
Pôvodná bryndza, prinesená valaskými pastiermi, nebola mäkká ako dnes. Vyrábali ju z rozdrveného, vykysnutého a vyzretého ovčieho syra s pridaním soli, ktorý natlačili najčastejšie do drevených nádob. Robili to preto, aby im dlhšie vydržal. Vzniknutá bryndza (syr) bola tuhá a drobivá. Až slovenskí bryndziari prišli s vlastným nápadom – ovčí syr dávali ešte lepšie vyzrieť, rozdrvili a jemne ho pomleli, pridali slanú vodu a vyvinuli roztierateľnú,lahodnú bryndzu, ako ju poznáme dnes. Podľa odborníkov ide o slovenskýunikát.
Priemyselne dodávaná Liptovská bryndza má dnes domovské právo v Liptovskej mliekarni v Liptovskom Mikuláši. Receptúru definuje Potravinový kódex. Vyrába sa z ovčieho a kravského syra (pôvodom z mlieka z Liptova, Oravy, Turca a zo Spiša), ale ovčieho syra musí byť v bryndzovej sušine viac než 50 percent. Začiatky tejto mliekarne siahajú ešte do obdobia druhej svetovej vojny, keď Zväz mliekarenských družstiev otvoril v Mikuláši mliekareň vybavenú nemeckými a dánskymi strojmi – spracúvali denne 15-tisíc litrov mlieka – a v okolí fungovalo niekoľko bryndziarní. Po znárodnení z nich zostala len jedna. Obnovený mliekarenský podnik vznikol v Mikuláši v roku 1978. Patril pod vtedajšie Stredoslovenské mliekarne sídliace vo Zvolene. Prvého mája 1992 sa podnik transformoval na akciovú spoločnosť Liptovská mliekareň s účasťou okolitých družstiev. Neskôr bola dočasne spolumajiteľom zahraničná firma Ebor, až kým sa v roku 2000 podnik nestal súčasťou nadnárodného mliekarenského zoskupenia Bongrain. Liptovská mliekaren prešla v roku 2012 ďalšími zmenami a dnes nesú tieto produkty, medzi nimi aj Liptovská bryndza, jednotné logo Liptov a typický obal s prírodnou scenériou s pasúcimi sa ovečkami.

Syr Karička

Keď sa pripomenie obrázok s roztancovanými krojovanými dievčatami na obale mliečneho výrobku, reakcia je jednoznačná. Ide o tavený syr Karička. Produkt, ktorý sa v obchodoch objavuje už 31 rokov.


Názov naznačuje aj miesto, kde vznikol a kde je dodnes doma, Michalovce. Presnejšie – je to mliekarensky podnik, spadajúci pôvodne pod košické Východoslovenské mliekarne, ktorý však za posledných 17 rokov prešiel viacerými zmenami. K najstaršej histórii ešte dodajme, že mliekarenska výrobňa sa vybudovala v metropole Dolného Zemplína v 60. rokoch 20. storočia a postupne sa preorientovala na syry. Bolo to v čase, keď už ľudia prirodzene hľadali v obchodoch väčší výber potravín a aj ich nároky na rôznorodosť  sortimentu sa oproti povojnovým rokom radikálne menili. Tak prišiel aj dopyt po lahôdkovom tavenom syre. V michalovskom podniku sa chopili iniciatívy a prišli s vlastnou receptúrou. Syr pomenovali Karička. Receptúra sa dodnes nezmenila, len sa – nabiehajúc na súčasný výživový trend – mierne ubralo z obsahu tuku. Výrobok sa svojho času vyvážal aj do Čiech, teraz je výhradne určený na slovenský trh.
Nazvať syr, balený do okrúhlej ružovej škatuľky, podľa dievčenského ľudového tanca tancovaného v kruhu bola možno náhoda, a možno aj cielený a prezieravý nápad, ktorý predbehol dobu. Spotrebitelia názov vynikajúco prijali a ešte za minulého režimu im v kuchyniach tak zdomácnel, že sa mnohým stal synonymom celého segmentu tavených syrov. Po roku 1989, keď sa michalovská mliekareň osamostatnila a v roku 1992 vznikla akciová spoločnosť Zempmilk, noví vlastníci stavili predovšetkým na rozvoj značky a loga Karička, ktorým zastrešili všetky mliečne produkty. V roku 2000 sa majiteľom fabriky stala francúzska spoločnosť Fromageries Bel SA a v roku 2004 nastala ďalšia zmena obchodného mena na dnešnú Syráreň Bel Slovensko. Tá naďalej buduje „ľudovú“ značku s dôrazom na jej silné domáce korene.
Aj prieskumy potvrdzujú, že v odpovediach na otázku o najznámejšom tavenom syre na Slovensku má Karička prvé miesto. O jej kvalite hovorí fakt, že v roku 2001 ju ocenili v Prahe ako tretí najlepší spomedzi zúčastnených tavených syrov s obsahom nad 60 percent tuku v sušine. 

Trenčianske droždie 

Účinky kvasníc sú známe viac než tisíc rokov. Ako však skutočne fungujú, objasnil až Louis Pasteur v druhej polovici 19. storočia. Droždie a fermentačný proces popísal v štúdii o pive. Približne v tom období, keď sa svet oboznamoval s biologickou podstatou kvasníc, sa ich priemyselná výroba už udomácňovala v Trenčíne. Udialo sa to v roku 1886. V malom trenčianskom liehovare na ľavej strane Váhu vtedy začali aj s výrobou droždia. Liehovar patril firme Kornhauser a Hertzka, viedenských podnikateľom združeným vo zväze droždiarní. Oni sa zaslúžili, že na Považí má na našom území droždiarensky priemysel najdlhšiu históriu.

V roku 1932 sa po zmene majiteľov droždiareň presťahovala do neďalekého Istebníka. Po vojne a hospodárskych zmenách ju zaradili pod Kvasný priemysel, potom pod Západoslovenské konzervárne a liehovary, ktoré neskôr premenovali na Slovlik. Podnik prežil v tej podobe až do zmeny režimov v roku 1989. V 90. rokoch sa od neho odčlenil závod Trenčín a premenoval sa na Old Herold Ferm. Po jeho privatizácii sa prevádzka droždiarne v roku 1992 osamostatnila pod názvom Old Herold Hefe – tú v roku 2003 odkúpila kanadská spoločnosť Lallemand (vo svete jednička vo výrobe vínnych kvasiniek). Čo je zaujímavé, droždie v Trenčíne stále vyrábajú na mieste, kde sa začalo s jeho produkciou v medzivojnovom období
Dnes v Trenčíne vyrábajú aj sušené droždie. Vydrží podstatne dlhšie, má nižšie logistické náklady a jednoduchšie sa s ním robí, čo ide doslova na ruku dnešnej zautomatizovanej a „odmerkovo-nadávkovanej“ dobe. 

Niva Levmilk 

O francúzskom syre Roquefort je všeobecne známe, že pochádza z mestečka, od ktorého prevzal názov, a že má za sebou viac než tisícročnú históriu. O slovenskom Roqueforte je známe najmä to, že sa volá Niva a že je to jediný originálny domáci syr s modrou plesňou. To, že pochádza z Hlohovca a že má za sebou okolo 70–ročnú históriu, sú fakty, ktoré na rozdiel od Francúzov nepatria u nás k bežnej poznatkovej výbave.
Hlohovecká mliekareň je dnes jedným z dvoch závodov spoločnosti Levické mliekarne Levmilk. Najstaršia zmienka o spracovaní mlieka v Hlohovci je z roku 1938. Mliekarenskú výrobňu tam založila rodina Ďatkovcov, ktorá mlieko v kanvách zvážala zo širokého okolia. Ročne okolo 600-tisíc litrov. Rozmýšľate na čom? Keď povozy boli pomalé a áut bolo málo? No predsa na bicykloch. Z mliekarne potom expedovali do obchodov nielen konzumné mlieko, smotanu, maslo a tvaroh, ale aj jogurty a spomínanú Nivu


Majiteľ Ďatko sa po vojne obával znárodnenia fabriky, preto dobrovoľne vstúpil do Slovenského mliekarenského združenia. Nepomohlo. Štát mu ju aj tak zobral a znárodnil. Fabriku v roku 1960 pričlenili najprv k mliekarenskému závodu v Trnave, neskôr sa dostala pod správu Levických mliekarní. Hlohovec sa od roku 1976 špecializuje výhradne na výrobu syra Niva.
Syr musí zrieť najmenej dva týždne – tak, že v jeho vnútri sa množí ušľachtilá pleseň, ktorej žilky vychádzajú na povrch. Zretie sa môže predĺžiť až na šesť mesiacov. Syr tým nadobúda mäkšiu až maslovo roztierateľnú konzistenciu a jeho chuti to pridáva na pikantnosti. Čím kvalitnejšie mlieko, tým dlhšie zretie a o to fajnovejší syr. Názov Niva si Levmilk svojho času patentoval (tvrdí, že Niva v Hlohovci bola aj v bývalom štáte prvá), ale napriek tomu používajú ho aj českí výrobcovia. Dedičstvo bývalej federácie je v tomto smere ešte stále otvorená otázka.

Ohrievače vody Tatramat

Značka Tatramat sa stala za minulého režimu pojmom v celej federácii. Aj keď veľká časť verejnosti si ju za oných čias spájala predovšetkým s tancujúcimi tatramatkami (práčkami, ktoré skákali po kúpeľni), druhou dominantou „tatramáckeho“ výrobného programu boli už vtedy ohrievače vody. Boli to príklady výrobkov, ktoré aj s ďalšími spotrebičmi pred 30 rokmi pozdvihovli naše domácnosti na novú úroveň. Masovo nielenže menili životný štýl, ale otvárali aj netušené obzory osobnej hygieny. 

Práčky aj bojlery sa vyvíjali vo fabrike pod Tatrami od 60. rokov a už vtedy v spolupráci so Západom. Zbrusu nový program nabehol na výrobné pásy v 70. rokoch, v čase, keď v podniku dozrel čas aj na zmenu názvu. V roku 1974 sa z pôvodnej fabriky Tatrasmalt stal národný podnik Tatramat Matejovce (neskôr Poprad). 
Po zmene režimov sa už v októbri 1990 stala z popradskej továrne akciovka, ktorá sa po roku rozčlenila na viac subjektov. S výrobou práčok sa oddelila slovensko-americká spoločnosť Whirpool – Tatramat a s výrobou náradia a nápojových automatov Tatramat – Quasar . V materskej spoločnosti Tatramat Poprad zostali ohrievače vody, ktorých technológia výroby sa začala komplexne inovovať. Prišli moderné technológie zvárania, smaltovania, vypaľovania a okrem plynových, elektrických a kombinovaných sa zaradili do programu aj solárne ohrievače. Ich výroba sa natoľko rozšírila, že dnes ich Tatramat produkuje dvakrát toľko ako koncom 80. rokov. Kým vtedy ich vyvážali len v RVHP, dnes ide drvivá väčšina produkcie takmer do celej EÚaj inde. Málokto tuší, že Tatramat začal písať svoju históriu pred viac než 160 rokmi. Už v roku 1845 založil v Matejovciach pri Poprade strojársku dielňu Carl August Scholtz, kde vyrábal klince a česadlá na kravičky a koníky. Jeho syn výrobu rozšíril o pozinkovaný a pocínovaný tovar do domácností. Za vojny a medzi vojnami poznačil výrobu vojenský sortiment ako prilby, poľné fľaše, ručné granáty či sporáky do poľných kuchýň. Po znárodnení tam nová štátna moc založila Spojené smaltovne s výrobou smaltovaného a hliníkového riadu. Až neskôr podnik premenovali najprv na Tatrasmalt a potom na spomínaný Tatramat. Komusi vtedy predsalen došlo, že značka narodená pod Tatrami by ich mala zvečniť aj sama vo svojom názve.

PVC z nováckej chemičky 

Ani netušíte, že s najväčšou pravdepodobnosťou máte teraz okolo seba najmenej jeden, ak nie doslova masu výrobkov vyrobených z PVC. Od podlahových krytín, cez podrážky obuvi, okná, hrebene, kefy, plastový riad, káble až trebárs po elektroniku a autá. Ale aj vodovodné potrubia, tesnenia, stavebné profily, nábytok či koženky.

Polyvinylchlorid, ľudovo „pévécé“, nahrádza v stavebníctve drevo, betón i keramiku. V automobilovom priemysle je druhým najdôležitejším plastom. Dobre izoluje a je ľahký, takmer nehorľavý a odolný voči agresívnemu prostrediu, kvôli čomu sa udomácnil napríklad v elektrotechnike. Vo svete rastie jeho spotreba o 4–7 percent ročne.
Plasty sa stali doslova hitom po druhej svetovej vojne. Celý svet sa vrhol na výrobu umelých hmôt, ohúrený z toho, ako dokázali nahradiť mnohé prírodné materiály. Jednotkou medzi plastami bolo práve PVC. V Československu po februári 1948 nariadila nová vláda, že ho bude vyrábať chemická továreň v Novákoch. Táto chemička mala už vtedy za sebou zaujímavú históriu. Rozhodnutie o jej výstavbe totiž padlo ešte v roku 1935 a urobil ho Spolek pro chemickou a hutní výrobu v Ústí nad Labem, napríklad aj preto, že vlastnil polovicu akcií v blízkych baniach v Handlovej. Závod začal s výrobou ešte pred vojnou a stal sa mimoriadne dôležitým pre obranu štátu. Počas celej vojny šiel na plnú kapacitu. 
Výrobňu PVC spustili v Nováckych chemických závodoch v roku 1951. Dopyt si však vyžiadal okamžité rozširovanie produkcie, takže postupne pribúdali nové prevádzky a v roku 1965 začali vyrábať i suspenzný, čiže práškový PVC. Nielen technológia, ale aj strojné zariadenie sa vyvinuli v Československu. Najmasovejším druhom PVC – s vyše 50-percentným podielom na produkcii – je dnes Slovinyl S-683, z ktorého sa vyrábajú tlakové rúry či dosky. Spracúva ho aj novácka chemička (dnes nesúca nový názov) a vyrába z neho 3– aj 6–komorové okenné a dverové profily. PVC má na vývoze cheničky dodnes vysoký podiel. Medzi exportnými štátmi boli napríklad Nemecko, Poľsko, Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko, Turecko aj mnohé iné. 
PVC si odžil aj dobu, keď sa stal najmä po roku 1989 terčom posmeškov ako symbol lacnoty a „potemkinovstva“ bývalého režimu. Známe sú aj vtipy o roztápajúcich sa plastových lyžičkách v horúcej káve či autách z PVC. Oveľa závažnejšie sú však diskusie o množstvách dioxínov, ktoré sa pri výrobe PVC dostávajú do vzduchu. Faktom však je, že populárnosť tejto hmoty aj vývoj jej rôznych foriem celosvetovo napreduje.  

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.