25.03.2003, 00:00

Absolútna neplatnosť právnych úkonov

Jedna zo základných prirodzenoprávnych zásad hovorí o tom, že zmluvy majú byť dodržiavané, a pretože ide o už tradičný prvok rímskoprávnej normatívnej kultúry, je logické, že táto zásada je všeobecne známa predovšetkým v latinčine -- pacta sunt servanda. Je však zrejmé, že ani zmluvná sloboda nemôže byť neohraničená a určite by nikto nepochyboval o neplatnosti zmluvy, ktorou by niekto mienil dať do zálohu svoj telesný orgán alebo zmluvy, na základe ktorej by sa niekto zaviazal kradnúť v prospech druhej strany, nehovoriac už o tom, že domnelo zmluvne viazaný zlodej by niesol aj prípadné trestnoprávne dôsledky svojho konania.

Hoci v praktickom živote až k takýmto bizarným situáciám nedochádza, nie sú zriedkavé prípady zmlúv, keď je dlžník povinný platiť veriteľovi úroky presahujúce aj desiatky percent mesačne, pričom po formálnej stránke je zmluva v poriadku, avšak v skutočnosti môže slúžiť k prevádzkovaniu úžery, čo opodstatňuje domnienku, že môže ísť o absolútne neplatnú zmluvu. Ide o dosť zložitú situáciu, pretože je potrebné posúdiť stav, za trvania ktorého bola zmluva podpísaná, aké sú pomery zmluvných strán a čo je vlastne účelom zmluvy. Pre lepšie pochopenie absolútnej neplatnosti zmlúv je potrebné aspoň stručne pochopiť, ako náš právny poriadok upravuje neplatnosť právnych úkonov.
Legálnu definíciu právneho úkonu zakotvuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to v § 34, podľa ktorého právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s týmto prejavom spájajú. Občiansky zákonník je v slovenskom právnom poriadku základným súkromnoprávnym kódexom, v dôsledku čoho je prípustné, aby špeciálny zákon stanovil pre určitý druh právnych vzťahov špeciálnu úpravu. Ako príklad je možné spomenúť ustanovenie § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré výslovne vylučuje aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka na oblasť obchodnoprávnych vzťahov. Na druhej strane však takáto parciálna úprava, aj napriek tomu, že je z legislatívneho hľadiska akceptovateľná, nie je žiaduca, pretože znižuje priehľadnosť právneho poriadku, preto je vhodné zohľadniť túto skutočnosť v rámci prebiehajúcej rekodifikácie Občianskeho zákonníka. Z definície právneho úkonu vyplýva to, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo (zjednodušene -- o objektívnom práve hovoríme, pokiaľ máme na mysli právne predpisy a subjektívne právo máme na mysli vtedy, ak ide o oprávnenie určitej osoby, správať sa spôsobom, ktorý je súladný s objektívnym právom) spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné. Jednostrannými právnymi úkonmi sú napr. závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub, t. j. také právne úkony, ktoré sú prejavom vôle jedného subjektu. V prípade dvoj a viacstranných úkonov hovoríme o zmluvách.

Platnosť právneho úkonu
Predpokladom platnosti právneho úkonu je to, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon. Podľa § 37 ods. 1 občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Citované ustanovenie stanovuje základné náležitosti právnych úkonov, pričom pokiaľ právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou. Nejde o právny úkon napr. vtedy ak ide o prejav vôle v rámci divadelnej hry, ďalej ak bude absentovať zložka slobody, pretože strana napr. učiní právny prejav vôle pod vplyvom bezprávnej (t. j. protiprávnej) hrozby. Takisto nepôjde o právny úkon ak nebude zrejmé, čoho sa týka, avšak len prípadné chyby v písaní a počítaní ešte nezakladajú neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ je jeho význam nepochybný (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V znení dikcie § 38 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Najčastejšie pôjde o osoby, ktoré boli právoplatným súdnym rozhodnutím pozbavené spôsobilosti na právne úkony, alebo bola rozhodnutím súdu ich spôsobilosť obmedzená (v tomto prípade pôjde o tie právne úkony, ktoré by "zasiahli do obmedzenia"). Ďalej sa bude jednať o prípady, ak vykonali právny úkon osoby, ktoré ešte nedosiahli spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, pretože podľa § 9 Občianskeho zákonníka maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.
Je teda celkom pochopiteľné, že 10 ročné dieťa nemôže podpísať kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá dom, avšak na druhej strane môže uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudne čokoládu (ale zároveň s maloletým kupujúcim nesmie vstúpiť do zmluvného vzťahu predávajúci, ak by išlo napr. o predaj alkoholu, hoci v rovnakej cene ako čokoláda). Neplatným je aj právny úkon uskutočnený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V praxi sa veľmi často vyskytuje absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré možno subsumovať pod § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo zákon obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Podľa ustálenej súdnej praxe zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom nemá zamýšľané následky aj napriek tomu, ak ju zmluvné strany uzavreli v dobrej viere a bez ohľadu na to, ktorá zmluvná strana neplatnosť zapríčinila. Prípadný rozpor so zákonom alebo obchádzanie zákona sa dá pomerne ľahko kvalifikovať, avšak to či sa právny úkon prieči dobrým mravom je pochopiteľne zložitejšie odhadnúť. Náš právny poriadok neobsahuje katalóg dobrých mravov, preto je potrebné vychádzať z judikatúry, ktorá sa však môže meniť. V konečnom dôsledku je podstatný názor konkrétneho sudcu, či sa právny úkon prieči dobrým mravom alebo nie.

Rozhodnutie súdu
Z hľadiska formy, musí právny úkon spĺňať požiadavky kladené zákonom alebo dohodou zmluvných strán, inak je neplatný. V prípade rozporu právneho úkonu s dohodou strán sa však ide o relatívnu neplatnosť. Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc. To znamená, že napr. ak absolútnu neplatnosť zmluvy vysloví súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku. Treba zdôrazniť, že nie v každom prípade je zrejmé, že ide o neplatný právny úkon a aj názory právnikov sa môžu rôzniť. Príkladom môže byť zmluvne zakotvená vysoká zmluvná pokuta, pričom rôzne súdy môžu posudzovať skutkovo podobné prípady rozdielne. Zjednocujúci vplyv, predovšetkým v rovine sily právnej argumentácie, má v takýchto prípadoch predovšetkým judikatúra Najvyššieho súdu SR (hoci rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je všeobecne záväzné, t. j. vzťahuje sa len na konkrétny príklad, naznačuje ako by mohol rozhodovať Najvyšší súd aj o inej skutkovo podobnej kauze napr. v odvolacom, resp. dovolacom konaní). V súdnom konaní je bežne absolútna neplatnosť zmluvy uplatnená na základe žaloby na plnenie, a to vznesením námietky neplatnosti takejto zmluvy žalovaným, pretože záujem na posúdení takejto zmluvy ako absolútne neplatnej bude mať pochopiteľne žalovaná zmluvná strana. Častým prípadom je aj žaloba na vrátenie plnenia, ktoré bolo na poskytnuté na základe neplatnej zmluvy, nakoľko podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Určovacia žaloba
Osobitným prípadom sú tzv. určovacie žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri týchto žalobách žalobca nežiada plnenie, ale určenie, na základe ktorého nastanú isté právne dôsledky. Za určitých okolností sa môže určovacou žalobou domáhať vyslovenia neplatnosti zmluvy aj osoba odlišná od zmluvných strán, avšak takáto tretia osoba musí osvedčiť naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou predmetnej zmluvy priaznivo ovplyvnené. To sa samozrejme týka nielen dvojstranných právnych úkonov.
Zaujímavá situácia môže nastať ak je podaná žaloba na plnenie zo zmluvy a žalovaný podá žalobu o určenie neplatnosti tej istej zmluvy, z ktorej sa má plniť, a to na miestne príslušný súd žalovaného (ktorý je súčasne žalobcom zo žaloby na plnenie), pričom následne požiada súd, na ktorom sa koná vo veci žaloby na plnenie, aby prerušil konanie až do rozhodnutia súdu konajúceho vo veci žaloby o určenie neplatnosti zmluvy. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR žaloba na plnenie zakladá prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu. Prekážka litspendencie je procesnoprávnym účinkom začatia súdneho konania, ktorý bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. To znamená, že s prípadnou neplatnosťou zmluvy sa má vysporiadať súd v už prebiehajúcom súdnom konaní na plnenie. Predmetný judikát má svoje racionálne opodstatnenie aj z pohľadu efektívnosti a hospodárnosti súdneho konania.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.