Niektorí tvrdia, že chybou bola prílišná regulácia, iní, že ich bolo naopak málo, a tretí dodávajú, že bola nevyvážená. Ak sa teda zasialo na krízu nesprávnou reguláciou, potom to ale tiež bola práve ona, kto svet vyšvihol do predošlých výšok.
Pretože v roku 2008 sa v reguláciách nič podstatné nezmenilo. Sila, ktorá nás chvíľu ťahala hore, nás teraz tiahne nadol. Ťahanie nahor ale bolo omnoho silnejšie než pád.
Vinník nebol jeden
Cynik by povedal, že ak sa stala nejaká chyba, potom sa v konečnom dôsledku oplatila. Ak kríza skončila včera, je jej bilancia pozitívna. Vinníkov bolo určite viac. Banky zle požičiavali, jedinci toho využívali (alebo pokojne aj naopak) a utrácali viac, než si mohli dovoliť.
Štát príliš toleroval a prílišne sa zadlžoval, ratingové agentúry zle hodnotili. Akciové trhy si mysleli, že sa zbavili rizika, poisťovne v skutočnosti nič veľkého poriadne poisteného nemali.
Zozbierajte všetky tieto kvapky a máte tisíce stebiel, ktoré nakoniec zlomili oslovi chrbát. Hrádza sa pretrhla a všetky tieto zaokrúhlené hriechy, o ktorých sa síce vedelo, ale netušili sme, že sa na seba tak neskutočne poskladajú....a na seba sa jednoducho neskutočne poskladali.
Kto žije na hrane, ľahko sa prepadne
Rakúsky ekonóm F.A.Hayek kedysi rád písaval o spontánnom ráde (ktorý vzniká samovoľne a má akúsi vlastnú kolektívnu inteligenciu) a rádu, ktorý vytvárame vedome (je konštruovaný ľuďmi a kodifikovaný zákonmi). Vývoj spontánneho rádu je zo svojej podstaty takmer nepredvídateľný a teda ťažko ovplyvniteľný (ako chcete ovplyvňovať niečo, čo je silnejšie ako vy?).
Záleží tak trošku na nás, koľko toho necháme na spontánnosti a ako veľmi ju budeme brzdiť. Buď teda spomalíme prudkosť rastu v dobách dobrých a tým tiež obmedzíme hĺbku prepadov, alebo sa zmierime s dobrým i zlým.
Čím je systém komplexnejší, tým viac dáva možnosti k obom extrémom. Môžeme spomaliť rýchlosť, s čím sa stotožňujem, aby sme zabránili prudkým prepadom, ale potom sa môžeme rozlúčiť s prudkým rastom. Inými slovami, kto žije na hrane, nesmie sa diviť, keď občas prepadne.
Štát v role obetného baránka
Bolo dobre, že sa Lehmans nechali padnúť. Disciplinárny účinok to nemalo žiadny, ďalšie banky už boli hromadne vykupované. Pár miliárd dolárov by sa v celkovej sume stratilo. Čo by sa však stalo, keby štát banky hromadne nespasil? Ľahli by všetci, nielen Lehmans. A vtedy by začal finančný Armagedon.
Jedinou poistkou pred povodňou bolo preťaženie štátneho dlhu, štát na seba zobral rolu obetného baránka a v niektorých prípadoch ho to skutočne mohlo stáť život (Island radšej skoro zbankrotoval sám, než aby nechal padnúť banky). Krízam nepredídeme, sú príliš spontánne, zakaždým iné a nepredvídateľné.
Ale môžeme sa na ne pripraviť, hoci už prídu kdekoľvek a odkiaľkoľvek, rezervami v štátnom rozpočte.
Padali všetci
Rok svet obchádzala maximálne nervozita. Na jeho začiatku sme sa báli všetci, burza padala ako za čias veľkej krízy, honosné západné banky sa ukázali slabé ako muchy. Padali štáty, vyspelé a bohaté, ďaleké i z nášho regiónu.
Všetci sme vtedy mali stiahnuté zadky, teraz sme tak trošku cynicky vysmiati. Pripomínam, že zďaleka nie je isté, že máme všetko za sebou. A na ceste, bohužiaľ, zatiaľ nie je žiadne veľké ponaučenie.
O čo budeme múdrejší, až sa nám niečo podobného prihodí za sedem rokov alebo za generáciu? Zaskočí nás ďalšia kríza s predĺženými rozpočtami zdedenými z dôb prebohatých?
| Tomáš Sedláček hlavný makroekonomický stratég ČSOB |