Prísnejšie rozpočtové pravidlá budú eurozónu bolieť

Eurozóna ešte nie je z najhoršieho vonku. Pre riešenie súčasnej situácie bude kľúčový postoj centrálnej banky, tvrdí v rozhovore pre HN Miloš Hofreiter zo spoločnosti Ritro Finance.

Ako hodnotíte úspešnosť summitu z hľadiska zavedenia sankcií pre hriešnikov?

Prísnejšie rozpočtové pravidlá podľa mňa síce vytvárajú pozitívne iniciatívy do budúcnosti, avšak neriešia súčasnú kritickú situáciu, najmä problémy s financovaním enormných dlhov viacerých krajín. Preto pre riešenie súčasnej situácie bude kľúčový postoj centrálnej banky, teda do akej miery bude ochotná podporovať likviditu na medzibankovom trhu, prípadne či bude ochotná viac sa angažovať na trhu vládnych dlhopisov.

V Európe dnes „nezhrešili“ len Estónsko, Luxembursko a Fínsko. Bude teda dnes sankcionovanie krajín produktívne?

Reálne hrozí, že pri súčasnej úrovni zadlženia krajín eurozóny a vysokých nákladoch na obsluhu dlhu sa dôsledná aplikácia nových pravidiel v najbližších rokoch prejaví z hľadiska dopytu výrazne reštriktívne. V kombinácii so stagnáciou dopytu v celosvetovom meradle to zvyšuje riziko recesie, alebo prinajlepšom viacročnej stagnácie v eurozóne.

Považujete teda toto rozhodnutie za pozitívum summitu?

Áno, v budúcnosti to môže pôsobiť ako prevencia proti opakovaniu hromadenia extrémnych dlhov, aj keď zúčastnené krajiny tým stratia časť suverenity vo fiškálnej oblasti.

A pokiaľ ide o negatíva summitu?

Tých je viacero. Myslím si, že postupom času sa ukáže sklamanie trhov z neschopnosti v dostatočnej miere zvýšiť objem dostupných finančných prostriedkov na záchranu problémových krajín. Objem „permanentného“ fondu ESM zostal na úrovní 500 miliárd eur, pričom členské krajiny sa zaviazali na dodatočné financovanie Medzinárodného menového fondu vo výške 200 miliárd eur. Táto suma však predstavuje asi len desať percent aktuálnej hodnoty verejného dlhu samotného Talianska. Ukázalo sa, že v prípade pokračovania krízového scenára ja eurobanka v rámci Európskej únie jedinou solventnou entitou. Z hľadiska verejného dlhu už aj Nemecko a Francúzsko stoja na hranici udržateľného hospodárenia s verejnými financiami.