Keď Grécko začalo pred štyrmi rokmi padať do priepasti, niektorí analytici (vrátane mňa) sa domnievali, že možno sledujeme koniec eura. Iní boli väčšími optimistami a verili, že poskytnutá pomoc previazaná s reformami povedie k skorému oživeniu. Oba tábory sa mýlili, pretože prišla dlhodobá kríza, ktorá zatiaľ nedospela do nejakého jasného konca.
Zakaždým, keď sa zdá, že nastal zlomový okamih, európski politici nájdu nejaký spôsob odvrátenia skazy. A zakaždým, keď sa začnú objavovať známky oživenia, niečo sa pokazí. Rovnaké je to teraz. Nie je to tak dávno, čo sme od vedúcich predstaviteľov eurozóny počuli, že jej ekonomika už má najhoršie za sebou, na trhy sa vracia dôvera a prichádza aj rast. Momentálne je jasné, že v skutočnosti hrozí deflácia, a debata o tom, ako na toto riziko reagovať, je veľmi nešťastná.
ECB má za cieľ držať infláciu pri úrovni 2 percent. Ak by bol tento cieľ nižší, spôsobovalo by to problémy. Tým najzávažnejším je dnes to, že celková inflácia blízko nuly by znamenala, že na juhu eurozóny by nastala deflácia a tá má veľmi neblahé dôsledky. Platí to najmä o krajinách, ktoré nesú veľkú dlhovú záťaž. Pokles inflácie pod cieľ teda vzbudzuje veľké obavy. Teraz klesla na 0,7 percenta a jadrová inflácia, ktorá neberie do úvahy volatilné ceny energií a potravín, dosiahla 0,8 percenta. ECB tak znížila sadzby.
Ide o správny krok, ktorý ale absolútne nestačí. Aj tak však vzbudil veľkú nevôľu v ECB samotnej i mimo nej. Dohady okolo politiky eurobanky sa pritom nestali len bitkou argumentov, čoraz viac sú aj bitkou medzi jednotlivými krajinami. Proti zníženiu sadzieb volili obaja Nemci z vedenia ECB, k nim sa pridal Holanďan a Rakúšan. Mimo Európskej centrálnej banky bol jej krok najviac kritizovaný z Nemecka. Hans-Werner Sinn vyhlásil, že Draghi sa len pokúsil zabezpečiť Taliansku nízke náklady financovania. Ekonómovia z Wirtschaftswoche zase tvrdia, že zníženie sadzieb je "diktátom novej Banca d'Italia z Frankfurtu".
Draghiho snaha o zabránenie kríze je takmer heroická a podobné obvinenia nemajú zmysel. Bez neho by možno eurozóna skolabovala už v roku 2011 alebo 2012. Euro teraz Európu nespája, ale rozdeľuje ju. Čiastočne kvôli stereotypom, ktorých sa držia Nemci. Tí neustále bojujú proti tomu, aby údajne leniví Európania z juhu parazitovali na ich ťažko zarobených peniazoch. Nemci ale aj nenávidia infláciu. A ak má ECB zvýšiť infláciu na 2 percentá, inflácia v Nemecku, ktoré rastie rýchlejšie ako zvyšok eurozóny, by dosiahla 3 percentá a možno aj viac.
Tak by ale mala eurozóna fungovať. A fungovať tak aj musí. Pokiaľ s nejakou krajinou zdieľate menu, niekedy bude vaša inflácia nad priemerom. Pred finančnou krízou malo Nemecko infláciu podpriemernú, opak platil o krajinách ako Španielsko. Teraz pravidlá hry vyžadujú opak. Môžeme sa pýtať, či to sú Nemci ochotní prijať. Smutné je, že namiesto toho, aby euro Európu spájalo, prináša teraz zlobu a koniec stále nie je v dohľade.
Ohľadom situácie v USA som niekedy žartovne hovoril, že to stále nie je také zlé ako pri Veľkej depresii. Pri Európe ale už nemožno hovoriť ani to. V tejto chvíli je na tom totiž rovnako ako počas Veľkej depresie. A zatiaľ čo v tomto časovom bode po konci recesie vtedy prebiehalo silné oživenie, teraz panuje stagnácia. Ak sa niekomu dnes ešte darí horšie ako počas Veľkej depresie, je to pozoruhodné.
Z blogu Paula Krugmana