Nechajme padnúť banky, a čo potom?

Finančný sektor je krvným obehom celej ekonomiky, zabezpečujúci presun peňazí od subjektov, ktoré ich momentálne nepotrebujú a chcú ich v priebehom času zhodnotiť k tím, ktorí sú ich potrebujú dnes a sú ochotní ich splácať v budúcnosti. Nejedná sa pritom len o obyvateľstvo, ale aj o firmy, z ktorých drvivá väčšina funguje na externom kapitáli. Napríklad výrobná spoločnosť investuje do novej infraštruktúry pre rozšírenie kapacít, alebo do výskumu a vývoja požičaný kapitál, ktorý v nasledujúcich rokoch splatí zo ziskov vygenerovaných z vyššej výroby, prípadne nových produktov. Podobne ani malý podnikateľ nezačína podnikať so sto percentami vlastných prostriedkov, ale zoberie si podnikateľský úver a očakáva, že ho splatí z budúcich ziskov. Za tieto či už podnikateľské alebo korporátne pôžičky vďačia ich príjemcovia tím, ktorí momentálne investujú alebo si sporia a prostredníctvom kolobehu peňazí cez finančný sektor sa záujmy týchto dvoch strán spoja. Finančný sektor je tým pádom sprostredkovateľ, ktorý zabezpečuje transfer peňazí od investorov a sporiteľov k dlžníkom, bez finančného sektora by kolobeh peňazí nemohol fungovať ideálne, ťažko si človek hľadajúci pôžičku nájde transparentného partnera na tržnici alebo na inzerát a naopak.

Aký by mal ale vplyv pád problémových bánk na fungovanie tohto kolobehu? Stačí sa pozrieť na dve udalosti z uplynulého roka, ktoré nám načrtávajú pravdepodobný vývoj po krachu týchto bánk. Tou prvou sú marcové existenčné problémy najmenšej investičnej banky z Wall Street Bear Stearns. Keď to už vyzeralo, že banka padne, zamrzol medzibankový trh a medzibankové úroky vyskočili prudko nahor a hľadanie bezpečia vyhnalo zlato na historické maximá. Napokon štát zagarantoval problémové aktíva banky, ktorá skončila pod  krídlami konkurenčnej JP Morgan & Chase, a napätie povolilo. To bol ale len slabý odvar oproti septembrovým udalostiam, keď americkí predstavitelia odmietli pomôcť banke Lehman Brothers, ktorej krach spustil nevídaný sled udalostí. Banky v obavách o vlastnú budúcnosť začali hromadiť kapitál, nepožičiavali ho ani bankám ani do reálnej ekonomiky. Zmrznutý medzibankový trh spôsoboval existenčné spoločnostiam, ktoré boli na ňom závislé a väčšina z nich napokon bola nútená k akvizíciám s kapitálovo silnejšími partnermi. Panika zavládla aj medzi ľuďmi, ktorí začali vo veľkom vyberať svoje prostriedky z finančných inštitúcií, tie zase v snahe zabezpečiť si dostatočnú likviditu pre vyplácanie klientov predávali všetko čo mali a akciové a komoditné trhy s veľkým počtom predávajúcich a minimom kupujúcich tak zaznamenávali obrovské prepady, čo paniku ešte zmocnilo. Dominový efekt pokračoval a do problémov sa začali dostávať aj zdravé inštitúcie. Pod tlakom kolapsu finančné sektora sa najväčšie svetové mocnosti rozhodli nepustiť padnúť žiadnu významnejšiu finančnú inštitúciu.

Čo by nasledovalo, keby štát nezasiahol? Ako prví by padli problémoví bankoví giganti, ktorí mali vo svojich súvahách množstvo toxických cenných papierov spolu so spoločnosťami závislými na medzibankových peniazoch. Panika, ktorá by vznikla medzi ľuďmi by vyústila do masívnych výberov peňazí z finančných inštitúcií, ktoré by ich nemali z čoho vyplácať, pretože v nie všetky bankové aktíva sú okamžite likvidné a celý finančný sektor by sa v globálnom meradle zrútil ako dom z kariet. Zastavenie kolobehu kapitálu by malo pre reálne hospodárstvo katastrofálne následky, úplne by vymizlo stavebníctvo, ktoré je v drvivej väčšine financované cudzími zdrojmi, podobne by na tom bol aj automobilový priemysel a postupne by sa zrútil dopyt po takmer všetkých tovaroch, okrem tých ktoré zabezpečujú základné potreby. Odhliadnuc od masívneho prepadu dopytu, by firmy bez externých zdrojov nedokázali financovať svoje operácie a boli by nútené zatvoriť svoje prevádzky. Táto apokalypsa globálneho hospodárstva by vrátila svetovú ekonomiku o niekoľko desiatok rokov späť. Samozrejme, je veľmi málo pravdepodobné, že by k takémuto scenáru došlo, pretože vlády a centrálne banky by si skôr či neskôr uvedomili, že bez ich zásahu nastane kolaps ekonomiky a špirálu by v určitom bode zastavili. Ku cti im slúži, že im to došlo hneď na začiatku a rýchlou reakciou minimalizovali škody.

Záchrana bánk je však veľmi citlivou a bolestivou záležitosťou. Pre veľké banky tak vzniká do budúcna veľmi nebezpečný precedens, ktorý ich demotivuje efektívne pristupovať k riziku. Pokiaľ s im teda bude dariť, budú dosahovať vysoké zisky, pokiaľ nie, zachráni ich štát. To isté platí aj pre sporiteľov, v prípade že bude ich banka v problémoch, pomôže jej štát alebo ju preberie silnejšia banka, ktorú už zachránil alebo neskôr zachráni štát. Ešte väčším problémom sa javí byť nákladnosť záchrany finančného sektora. Najnovší plán amerického ministra financií Geithnera počíta s použitím 2 bil. dolárov, čo predstavuje zhruba 14 % HDP Spojených Štátov z roku 2008, pričom ani táto suma nemusí byť konečná. Značná časť z týchto prostriedkov pritom pochádza z tlačiarne zvanej FED, čo bude zvyšovať inflačné tlaky v budúcnosti a je možné že na záchranu bánk sa v prípade vysokej budúcej inflácie zložia všetci Američania v podobne zníženej kúpnej sily. Podobným rizikám budú čeliť aj ďalšie krajiny, ktoré zachraňujú svoje banky, nielen Spojené Štáty.

Aj napriek týmto rizikám si myslím, že záchrana bankového sektora je tou najlepšou alternatívou, resp. oproti pasivite voči problémom bankového sektora jedinou možnou alternatívou. Vyššie uvedené riziká je podľa môjho názoru možné minimalizovať, morálny hazard bánk bude pravdepodobne obmedzený novými regulačnými štandardmi, ktoré príslušné orgány zavedú v snahe predísť podobným krízam do budúcnosti a inflácia v najbližších rokoch taktiež nebude hrozbou. Bankové subjekty jednak z dôvodu vlastných problémov ako aj poučené z krízy nebudú v dohľadnom období vo veľkom rozdávať úvery a spotrebitelia sa z podobných pohnútok taktiež nebudú hrnúť do nákupov za cudzie prostriedky a to aj napriek výraznej monetárnej expanzii, ktorú v súčasnosti vykonáva väčšina centrálnych bánk. Inflačné problémy môžu nastať až  v strednodobom období, kedy veľký boom odštartuje ďalší hospodársky cyklus, práve vtedy budú musieť byť centrálne banky ostražité a stiahnuť nadbytočnú likviditu z ekonomiky, aby zabránili úverovému boomu a vysokej inflácii.

V žiadnom prípade sa nesnažím v tomto článku  obhajovať nezodpovedné správanie bánk, ktoré bolo jednou z hlavných príčin krízy. Je ale zbytočné plakať nad rozliatym mliekom, ide mi skôr o to, ktorá cesta von z tejto šlamastiky je lepšia. Podľa mňa je to záchrana bánk.