Štát nedostane za elektrárne všetko

Z očakávaného výnosu za predaj Slovenských elektrární ukroja staré resty z výstavby Vodného diela Gabčíkovo. Štát má od talianskeho Enelu zinkasovať 840 miliónov eur, teda v prepočte takmer 33 miliárd korún. Z tejto sumy však štát neuvidí 3,4 miliardy korún. Vláda ich totiž presmeruje späť do elektrární. Súvisí to so Združením Dunaj, ktoré malo financovať výstavbu vodného diela.
Tajné uznesenie
Túto požiadavku obsahuje uznesenie vlády z decembra 2004, ktoré na pokyn bývalého ministra hospodárstva Pavla Ruska zostalo nezverejnené. HN si ho vyžiadali na základe tlačového zákona.
Podľa dokumentu by sa mala táto suma uhradiť z ceny za privatizáciu elektrární. "Hoci sa v tomto uznesení hovorí o spomínanej sume, o spôsobe vyrovnania sme sa ešte nedohodli," povedal pre HN minister hospodárstva Jirko Malchárek. Naznačil, že celý balík problémov pri dokončení privatizácie elektrární musí najprv odobriť vláda.
Kto stojí za združením
Združenie Dunaj vzniklo ako účelové združenie bez právnej subjektivity podľa § 829 Občianskeho zákonníka v máji 1993. Malo získavať peniaze na dokončenie Vodného diela Gabčíkovo. Signatármi združenia boli dva elektrárenské podniky - Slovenský energetický podnik (predchodca Slovenských elektrární) a jeho odštepný závod Vodné elektrárne Trenčín, ako aj dva štátne vodohospodárske podniky - Povodie Dunaja a Vodohospodárska výstavba.
Do roku 1992 sa stavba financovala zo štátneho rozpočtu. Po vzniku samostatnej SR sa už v jej rozpočte peniaze na dostavbu nenašli, napriek tomu, že ich bolo treba viac, ako sa pôvodne plánovalo. Dohodnutý variant výstavby totiž predpokladal vybudovať ďalšie objekty. Turbíny v Gabčíkove už od jesene 1992 vyrábali elektrinu. Z jej predaja Slovenské elektrárne dávali peniaze do združenia, a to ich presmerovalo na dokončenie stavebnej časti Gabčíkova. Tento mechanizmus fungoval iba do roku 1995. Potom sa stalo združenie nefunkčné, lebo vláda už nechcela poskytovať daňové úľavy pre Slovenské elektrárne. Tie sa od konca roka 1994 stali štátnou akciovkou, čo vylučovalo dotácie združenia ako daňovo uznateľný náklad.
Hrozba žaloby
V roku 1998 vtedajší riaditeľ Vodohospodárskej výstavby Július Binder hrozil Slovenským elektrárňam súdom za to, že neplatili vodohospodárom a pritom profitovali z výroby elektriny. Vzťahy medzi energetikmi a vodohospodármi sa urovnali až v novembri 2001, keď členovia Združenia Dunaj uznali pohľadávku Slovenských elektrární 5,619 miliardy korún voči združeniu. Tieto peniaze sa použili na stavbu vodného diela. Z peňazí sa financoval aj areál vodných športov pri Čunove. Podľa riaditeľa Vodohospodárskej výstavby Ladislava Gálla po odčítaní nákladov Vodohospodárskej výstavby na prevádzku hydroelektrárne, pohľadávka Slovenských elektrární predstavuje 3,441 miliardy korún.
Delenie ziskov
Od jesene 2001 sa tržby z výroby elektriny na vodnom diele rozdeľujú v pomere 65 ku 35 percentám v prospech Vodohospodárskej výstavby. Ako sa budú výnosy deliť po vstupe Enelu do elektrární, ešte nie je známe. "Ide o to, aby sa z tržieb zabezpečilo splácanie dlhovej služby Vodohospodárskej výstavby," povedal Gáll. Tento štátny podnik bude musieť v decembri 2007 splatiť zahraničnej banke 200 miliónov dolárov (cca 6,6 miliardy korún). Neskôr, v roku 2015, bude tiež splatný zostatok štátnej výpomoci 7,5 miliardy korún, ktorú podnik pribežne uhrádza.