Ústav materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa zaoberá vývojom kovových materiálov, ale aj technológií na ich prípravu. Známe sú napríklad jeho výskumy využitia penového hliníka či kovových kompozitov. Je príspevkovou organizáciou, má 76 zamestnancov. V tomto roku pracuje s rozpočtom 50 miliónov korún.
Ako hodnotíte podmienky pre vedu a výskum na Slovensku?
-- Z finančného hľadiska nie sú vôbec dobré. Štát na ne prispieva veľmi málo nielen v porovnaní s vyspelými, ale aj s novými krajinami únie. Zlé sú tiež personálne podmienky. Mladí o takúto prácu nemajú veľký záujem. Myslím si, že aj preto, že sa situácia vo vede a výskume na Slovensku vykresľuje horšie, než v skutočnosti je. Takáto negatívna reklama má možno ešte horší dopad ako nedostatok prostriedkov.
Čo treba spraviť, aby sa dal robiť výskum na slušnej medzinárodnej úrovni?
-- Okrem štátnych zdrojov je dôležité mať ešte nejaké paralelné financovanie. Náš ústav sa snažil nielen získať granty či zapojiť sa do európskych výskumných projektov, ale aj vybudovať bilaterálnu spoluprácu s podnikmi. Keďže slovenské viac-menej zápasili o vlastné prežitie, orientovali sme sa predovšetkým na firmy z Rakúska a Nemecka.
Darí sa vám? Ste úspešní?
-- Myslím si, že sme v európskom meradle úspešní. Dôkazom je napríklad to, že sme jedným z koordinátorov dvoch veľkých európskych projektov 6. rámcového programu, ale aj to, že zahraničné firmy nám zadávajú čoraz viac zákaziek. Vzájomne výhodné kontakty máme tiež so západnými univerzitami.
Zaoberáte sa aj malotonážnou výrobou?
-- Nevenujeme sa vlastnej výrobe. Robíme len prototypy a overovacie série výrobkov, ktoré sami navrhujeme.
Vďaka čomu ste dokázali obstáť na európskom výskumnom trhu?
-- V období, keď sme pred vyše desiatimi rokmi začínali nadväzovať spoluprácu, našou konkurenčnou výhodou bola nižšia cena. Zároveň sme využili viacero nápadov pripravených v zásuvke. Zahraniční partneri tiež oceňujú, že vieme byť veľmi flexibilní. Život v nedostatku nás naučil spoliehať sa na vlastné schopnosti.
V čom je, jednoducho povedané, finta na prežitie?
-- Asi v tom, že sa ľudí snažíme motivovať.
Čím, keď niet peňazí?
-- Patríme medzi ústavy akadémie s najväčšími vlastnými zdrojmi. Nie je to však len o finančnej motivácii. Ľudí posielame do zahraničia na stáže, konferencie. Motivujeme ich samotnou zaujímavou a užitočnou prácou. Majú veľkú voľnosť, čo sa týka výberu témy.
Nemáte problémy s fluktuáciou?
-- Fluktuáciu máme v podstate len prirodzenú. Za posledných pätnásť rokov nám odišlo len niekoľko stabilných zamestnancov. Najväčší pohyb je medzi doktorandmi, ale to je prirodzený jav.
V akých farbách sa vám javí budúcnosť ústavu?
-- Som optimista. Myslím si, že obdobie, keď sme bojovali o prežitie, je už za nami. Máme už niekoľko rokov vyrovnané hospodárenie, medziročne sa naše príjmy výrazne zvyšujú. Môžme si dovoliť aj malé investície. Veľkým potenciálom do budúcnosti sú naše kontakty z európskych projektov. Navyše o dlhodobé projekty začína mať viac záujem aj slovenský priemysel. Pribúdajú dodávatelia automobilového priemyslu.
Ak by ste mali veľký balík prostriedkov, do čoho by ste ho investovali?
-- Asi by sme ich minuli na renováciu našej infraštruktúry, teda napríklad na obnovu budov, kancelárií. Na to sa nedajú použiť peniaze z projektov. Nezostane na to ani z príspevku štátu.
Prístroje nepotrebujete?
-- Na štandardné činnosti máme potrebné vybavenie. Privítali by sme samozrejme lepšie a modernejšie prístroje. Napríklad niektoré merania, analýzy robíme na pracoviskách v zahraničí.