Lajos Bokros je známy predovšetkým ako bývalý minister financií socialistickej vlády Gyulu Horna. Jeho reformný balík z roku 1995 pomohol stabilizovať verejné financie. Po tom, čo sa mu nepodarilo v parlamente presadiť reformu zdravotníctva, zo svojej funkcie odstúpil a od roku 1996 pôsobil ako externý pracovník Svetovej banky. V súčasnosti je profesorom na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. HN sa s ním rozprávali počas včerajšej konferencie Úspechy a výzvy Slovenska na ceste k znalostnej ekonomike.
Ako by ste zhodnotili ekonomický vývoj na Slovensku za posledné roky?
- Myslím si, že Slovensko je veľmi dobrým príkladom komplexných štrukturálnych reforiem. Udiali sa síce pomerne neskoro, stratili ste prvých osem rokov, ale počas ďalších ôsmich sa udiali zmeny, ktoré viedli k výborným výsledkom, a to nielen v porovnaní s predchádzajúcim vývojom, ale aj v porovnaní s ostatnými krajinami V4. Teraz je Slovensko jednoznačne najdynamickejšou a najflexibilnejšou ekonomikou tohto regiónu. Žiaľ, nemôže to byť ponímané príliš pozitívne, keďže ostatné tri krajiny sú v zlom stave, najmä Poľsko alebo Maďarsko.
Slovenská vláda urobila veľmi dobrú prácu v implementovaní reforiem. Samozrejme, dalo sa urobiť viac, ale v medzinárodnom porovnaní je tento pokrok pozoruhodný.
Vo všeobecnosti sa hovorí, že nedotiahnutá je najmä reforma školstva. Tá bola vo veľkej miere spojená aj so snahou spoplatniť vysokoškolské štúdium, ktorá však narazila na odpor. Myslíte si, že by spoplatnenie štúdia bolo v nie veľmi bohatej krajine, akou je Slovensko, efektívne?
- Je to dobrá idea pre každú krajinu. Často sa argumentuje tým, že v USA sú výdavky na jedného študenta výrazne vyššie ako v Európe. Nie je to však preto, že to celé zaplatí štát, ale na financovaní sa podieľa aj študent. Je to dôležité, keďže všetko, čo je zadarmo, má väčšinou nízku kvalitu. Ak študent dostane vzdelanie zadarmo, často kvalitu ani nepožaduje.
Ak by za vzdelanie platil, chcel by viac?
- Pracujem v Maďarsku na súkromnej univerzite. Je to americká škola, ktorá je spoplatnená a študenti po ukončení každého predmetu vypíšu päťstranový formulár a ohodnotia učiteľa. Ak ten dostane počas dvoch rokov veľmi zle známky, príde o prácu. Kým v súkromnom sektore dostávate spätnú väzbu na váš výkon často a závisí od neho aj vaša mzda, na univerzitách chýba cesta, ako vôbec merať výkon a kvalitu.
Spoločnosť sa k tomu stavia odmietavo...
- Investícia do ľudského kapitálu je vysoká a vedomosti sa stávajú akoby osobným vlastníctvom študenta. On je totiž tým, kto pozbiera ovocie z peňazí, ktoré sa doň investovali. Je sociálne akceptovateľné, aby sa na tomto finančnom bremene nepodieľal sčasti aj sám? Ak za štúdium platíte, vzniká medzi vysokými školami aj konkurencia. Študent by sa mal opýtať, ktorá škola, a za akú cenu mu dá diplom, s ktorým budem konkurencieschopný na trhu práce. V súčasnosti totiž neexistuje harmonizácia obsahu vzdelávania s pracovným trhom. V mene autonómie univerzity nedovolia vládam, aby im určovali, koľko absolventov zameraných na konkrétne oblasti majú produkovať. Výsledkom je aj vyššia nezamestnanosť medzi mladými ľuďmi.
O spoplatnení základného a stredného školstva sa neuvažuje. Čím sa univerzity líšia, keďže pre ne je to podľa vás vhodné?
- Základné a stredné školstvo je povinné. Žiak navštevuje iba jednu takúto školu, a aj to iba počas limitovaného časového obdobia. Univerzitu by nemal navštevovať každý, maximálne tretina obyvateľstva vo vysokoškolskom veku. Navyše, jeden človek môže navštevovať aj viac univerzít naraz.
Platenie je problémom aj v zdravotníctve. Slováci sa radi porovnávajú najmä s Českom, kde poplatky podobné tým u nás neexistujú...
- V krajinách, kde sú tieto služby nastavené ako bezplatné, to znamená iba to, že sa neplatí v čase a mieste dodania služby. To neznamená, že je služba zadarmo. Okrem toho, keď sa neplatí okamžite, vytvára sa vyšší dopyt a čakací list. Ak ho chce niekto prekročiť, platí dvakrát - dane a odvody a k ním aj úplatky. Ľudia potom nie sú ochotní priznávať dane a požadujú zadarmo školstvo, zdravotníctvo a iné služby.
Vyhýbanie sa daniam je medzinárodným športom. Všetci nemáme takú vysokú občiansku zodpovednosť ako napríklad Švédi alebo Fíni, kde sú tieto služby bezplatné. Vysoké sú tam však nielen dane, ale aj to, čo ľudia za ne dostávajú. Preto môžem slovenské reformy len podporovať.
Čo sa v slovenskej reforme zdravotníctva zanedbalo?
- Na Slovensku by som spravil viac v oblasti súťaže zdravotných poisťovní. V súčasnosti si vytvárajú dve štátne poisťovne len nejakú umelú konkurenciu. Lepšou možnosťou je desať - dvanásť poisťovní, ktoré by súťažili o peniaze poistencov. Nemocnice by zas mali súťažiť o peniaze poisťovní, aby nezbankrotovali. Nie je pritom dôležité, či sú štátne, súkromné, vlastnené cirkvou alebo samosprávou. Lekári ani sestry nemajú byť sluhami verejnosti, ale majú byť platení podľa výkonu, tak, ako každý iný.
Je riskantné pre politikov urobiť za taký krátky čas tak veľa reforiem?
- Určite je, ale možno menej ako robiť ich pomaly, krok za krokom. Pretože spolu súvisia - daňová reforma, dôchodková reforma, reforma verejnej správy a zdravotníctva. Skutočnou hrozbou na Slovensku nie je, že sa implementovalo príliš veľa reforiem, ale že ich nová vláda, nech bude akákoľvek, vráti späť. To by bola skutočne tragédia. Veľmi dôrazne sa prihováram za kontinuitu, nie súčasnej vlády, ale reforiem. Vidíme výsledky, ktoré už odlišujú Slovensko od ostatných krajín. Potrebný je vysoký rast nielen počas jedného či dvoch rokov, ak chce Slovensko dosiahnuť reálnu konvergenciu, musí byť dlhodobý.