Prosperujúca ekonomika je citlivý mechanizmus, ktorého stabilita spočíva na vyváženosti mnohých ekonomických, ale aj viacerých spoločenských faktorov. Ich nevyhnutnou súčasťou je optimálne podnikateľské prostredie, ktoré sa okrem iného opiera najmä o zázemie dlhodobého sociálneho zmieru. V tripartitnom trojuholníku tu popri zamestnávateľoch a odboroch určujúcu úlohu zohráva vláda. Každý rozvážny kabinet si túto skutočnosť uvedomuje a usiluje sa o také vzťahy so svojimi sociálnymi partnermi, ktoré sa zakladajú na dôvere a rovnako zohľadňujú stanoviská obidvoch strán.
Tu si však treba hneď otvorene povedať, že v poslednom období začínajú zamestnávatelia pociťovať istý deficit takejto vyváženosti. Prejavuje sa to viacerých citlivých otázkach, ktoré sa dotýkajú napríklad Zákonníka práce, tripartitných vzťahov, kolektívneho vyjednávania, verejnoprávnosti sociálnej a zdravotnej poisťovne, komplexu problémov spojených s plánom úspor v štátnej správe, partokracie pri obsadzovaní orgánov v štátnych podnikoch, čerpania fondov EÚ atď. V tejto súvislosti a osobitne s častými protirečivými rozhodnutiami, resp. vyhláseniami čoraz nástojčivejšie vystupuje otázka potreby koordinačného orgánu pre manažment riadenia krajiny, ktorý sme opakovane odporúčali zriadiť.
Ako zamestnávatelia sme tlmočili tento svoj názor aj na ostatnom rokovaní
predsedníctva Rady hospodárskeho a sociálneho partnerstva. Upozornili sme okrem iného na to, že sa nestačí k sociálnemu dialógu len hlásiť, ale ho aj praktizovať. Už to, že sa prvé rokovanie v tomto roku zišlo až 19. 2. 2007 (posledné 4. 12. 2006), čosi v tomto smere naznačuje. Začína sa tiež objavovať tendencia, ktorá sa kriticky vnímala pri predchádzajúcich kabinetoch, v rokoch 1997 -- 1998 a 2002 -- 2006, že sa viaceré rozhodnutia robili bez konzultácie so sociálnymi partnermi. A tu si vypožičiam jedno okrídlené konštatovanie, že "ak politici hovoria niečo iné ako to, čo robia, tak je určite lepšie, ak ich praktické kroky sú múdrejšie než reči, ktoré viedli pred nimi".
Zamestnávatelia by sa nechceli k spomínaným krízovým obdobiam v sociálnom dialógu vracať. Vlády opierajúce sa o pohodlnú väčšinu v parlamente vždy budú mať tendenciu robiť rozhodnutia po svojom. Dá sa to pozorovať aj teraz. Treba však pred sklonom k takémuto prístupu varovať. Sociálny dialóg má svoj solídny štandard, svoj etalón garantovaný najmä cez vzájomnú dôveru. Tá sa ľahko naruší, ale ťažko získava späť. Bude lepšie, ak tomu predídeme.
StoryEditor