Ako sa zavedenie eura prejavilo na fínskej ekonomike? Čo čaká v tejto oblasti Slovensko? Ktoré sú hlavné riziká prijatia spoločnej európskej meny? Tieto otázky boli hlavnou témou minulotýždňového HNClubu - Klubu Hospodárskych novín. Hosťami boli guvernér Fínskej národnej banky Erkki Liikanen a guvernér Národnej banky Slovenska Ivan Šramko. Prinášame vám výber z diskusie po príhovore Erkkiho Liikanena.
Milan Šikula, riaditeľ ekonomického ústavu SAV:
Pán Liikanen hovoril pri porovnávaní Slovenska a Fínska o nepatrných rozdieloch medzi krajinami. Ja sa však domnievam, že sú oveľa závažnejšie rozdiely ako počet obyvateľov a rozloha územia. Fínsko sa v čase finančnej krízy vyznačovalo tým, že enormne zvýšilo výdavky na vedu a výskum. A v čase, keď vstupovalo do eurozóny, bol ten prechod neporovnateľný so súčasnou pozíciou Slovenska. Fínsko je najkonkurencieschopnejšou ekonomikou vo svete. Do akej miery môžu mať tieto zásadné rozdiely vplyv na dosahy zavedenia eura?
Erkki Liikanen:
- Z histórie Fínska musím povedať, že ak sa pozrieme do hlbšej minulosti, boli sme extrémne chudobná krajina v 19. storočí, ktorá veľmi zaostávala za vašou krajinou. Patrili sme k najchudobnejším krajinám Európy, ale počas desaťročí bol rast Fínska vysoký. Bolo to zapríčinené najmä tým, že naša krajina sa naučila používať elektrinu a stroje na elektrinu. Boli sme schopní vyrábať papier a produkovať kovy. Takto sme rástli.
Čo sa týka vedomostnej ekonomiky, prijali sme rozhodnutia do budúcnosti pokiaľ ide o vzdelávací systém. Máme kompletný vzdelávací systém pre všetkých ľudí, ktorý sme implementovali v roku 1972. Ja som bol vtedy mladým členom fínskeho parlamentu. Iba pred tromi rokmi sme sa dozvedeli od OECD, že máme najlepší vzdelávací systém na svete. Vo Fínsku toto nikto nevedel, no stalo sa to pred tridsiatimi rokmi.
Vo výskume a vývoji sme začali meniť našu politiku na začiatku osemdesiatych rokov. Cez noc sa predsa nedajú zvýšiť výdavky na výskum z dvoch dôvodov. Po prvé: vláda nemá peniaze. Po druhé: ak zvýšite výdavky v príliš krátkom období, budú to vyhodené peniaze. Vždy musí existovať určitý proces. My sme začali s touto zmenou v polovici osemdesiatych rokov. V tom čase som bol ministrom financií, keď sme začali pridávať rok po roku, bez ohľadu na obchodný cyklus.
Toto bola teda druhá časť, ktorá rástla a do ktorej sme vkladali naše úsilie. Samozrejme, mali sme za sebou silnú vedomostnú štruktúru. Na toto všetko, samozrejme, potrebujete súťaživosť. Bez internej súťaživosti nemáte motiváciu pre spoločnosti zvýšiť svoju výkonnosť a nemáte prístup na trh, takže toto pomohlo. Je to dlhší príbeh. Teda chcem povedať, že sme začali v minulosti. Pred sto rokmi sme boli jednou z najchudobnejších krajín v Európe a náš progres bol dlhodobý.
Jana Kováčová, odbor verejných informácií NBS
Keď ste hodnotili celý proces zavedenia eura, prišli ste k nejakej chybe v komunikácii, ktorej by sme sa my mohli prípadne vyhnúť?
Náklady na kampaň v celej eurozóne boli zhruba euro na obyvateľa, ako to vychádzalo vo Fínsku?
Erkki Liikanen:
- Bolo to trochu viacej. Mohol by som vám uviesť presnejšie čísla, ale v našej krajine to bolo trochu viac. Na čom však záleží, je, že máte masmédiá ktoré vás podporujú. Ľudia potrebujú školu, aby si uvedomili, že je to v ich záujme, aby to urobili dobre. Dosiahnutie takéhoto typu atmosféry je veľmi dôležité.
Povedal by som, že sa treba sústrediť na sektor služieb. Na ľudí, ktorí budú skutočným medzičlánkom, keď príde k zmene. Práve oni musia vyriešiť každú, aj tú najhlúpejšiu požiadavku. Predstavte si storočnú ženu, ktorá príde do obchodu a prvýkrát uvidí euro, vydajú jej euro, ceny sú zmenené. Ako k tomu pristúpiť. Ak sa podarí problém vyriešiť u tejto skupiny obyvateľstva, všetko by malo ísť hladko. Všetky kampane sú iba pozadím, ale skutočným medzičlánkom sú všetky služby, kde ľudia prídu do styku s účtovaním. Po druhé, teraz už vieme, na čo sa ľudia pozerajú. Vieme, že sledujú ceny konkrétnych výrobkov. Ak sa dostanete k údajom, ktoré sú tie symbolické ceny, ktoré ľudia sledujú, dajte obchodom na známosť, že občania sú veľmi múdri. Je to veľmi dôležité, pretože vnímanie v niektorých oblastiach zotrvá veľmi dlho.
My sme nespravili žiadne veľké chyby, ale povedal by som, že kľúčovou otázkou je komunikácia so sektorom služieb. Snažte sa získať všeobecnú podporu. To je dôležité.
Ladislav Unčovský, výkonný riaditeľ Asociácie bánk SR
Boli vo Fínsku pri prechode na euro vyčlenené bankové prázdniny? To je konkrétna záležitosť, ktorá bankový sektor v súčasnosti pri príprave na euro najviac trápi.
Erkki Liikanen:
- Nemali sme prázdniny. Začína sa to zle, ak ste na prázdninách, a keď sa vrátite, mate pred sebou novinku. Bola jedna záležitosť, ktorú sme podcenili. Euromince nízkej nominálnej hodnoty boli predávané pred vstupom vo všetkých stánkoch a obchodoch. Vypredali ich doslovne za pár sekúnd.
Mali sme ich predávať v oveľa väčšej miere, aby si ľudia mohli zvyknúť. Tieto mince sa stali aj dobrým suvenírom. Starí rodičia ich kupovali svojim vnukom ako darček. Bolo to niečo ako: "pozri mám tie mince a budem ich môcť použiť hneď prvého januára". Jedna konkrétna fínska anomália, za ktorú nás kritizovali, bola, že sme nevyrazili jedno- a dvojcentovky. V princípe sú platným platidlom. Pretože počas starého obdobia fínskej marky sme nemali malé menové hodnoty, tak teraz sme vyrazili iba päť a desať centovky. V tých prvých predaných balíčkoch však boli aj jedno a dvojcentovky, takže to vytvorilo taký špeciálny záujem. Neradím vám postupovať tak ako my, pretože je to trochu v rozpore s právom, teda mali sme ich vyraziť viac. No v Európe akceptovali náš postup, pretože sme akceptovali jedno- aj dvojcentovky.
Jozef Paška, predseda predstavenstva Allianz - Slovenská DSS
Litva, krajina, ktorá sa veľmi pripravovala na vstup do eurozóny, neobstála v plnení kritéria inflácie. Ak takáto situácia nastane na Slovensku, ako sa môže v takomto prípade pohnúť verejná mienka?
Erkki Liikanen:
- Najprv azda niekoľko slov o prípade Litvy a aj iných prípadoch. Kľúčovou otázkou v EÚ je, že naše aktivity sú zákonne podložené. Zákon dnes nahradil použitie sily. Čo je teda prijaté v dohodách, podľa toho postupujeme. To je prvá vec.
Po druhé, všetky členské štáty sú riešené rovnako. Identické prípady sa riešia identicky. Toto je veľmi dôležité. To je úloha Európskej komisie a rovnako európskych inštitúcií, tak ako aj Európskej rady a Rady Európy, ktoré postupujú rovnakým spôsobom. Myslím si, že táto objektivita musí byť vždy rešpektovaná a som si obzvlášť istý, že toto je veľmi dôležité aj pre malé členské štáty.
Čo sa týka Litvy, tam bol problém s infláciou. Bolo krátke obdobie, keď inflácia išla dole, ale my sme videli predpoveď, a to nielen krátkodobú, podľa ktorej takýto stav nebol udržateľný. Takže výzvou je splniť kritériá udržateľným spôsobom. Udržateľná zmena je dobrá pre eurosystém, ako aj pre danú krajinu. Náš prezident, ktorý bol tiež v minulosti guvernérom Fínskej centrálnej banky, nám dal počas vyjednávaní o našom členstve jednu inštrukciu. Povedal: "Existuje jedno pravidlo. Nikdy neprinášame svoje vlastné problémy do EÚ. Najprv si ich vyriešime doma." Všade to platí rovnako. Keď má niekto problémy, musí si ich riešiť doma. Ak nie, potom ich riešime spolu. Avšak toto nebol prípad Litvy. Litva nebola stabilná. Oni neboli schopní stabilným spôsobom zvládnuť svoju infláciu.
Niekedy ľudia hovoria, že iní nejdú v súlade s Paktom o stabilite a raste. Prečo teda my vo Fínsku áno? Vytvorilo nám to nejaký problém? Nie. Prinieslo nám to výhody. Postupovať podľa týchto pravidiel je dobré pre našu ekonomiku. Je to súčasť Paktu stability a rastu, ale zároveň je to prínosom aj pre našich občanov. Robili sme veci vo vlastnom záujme a zároveň sme napĺňali ciele Paktu stability a rastu. Tieto dve rozumné politiky sú dobré tak pre krajinu, ako aj pre celý eurosystém.