Mesto Modra bez majoliky nemohlo dlho existovať. Keď však slávnu dielňu na výrobu keramiky zatvorili, desiatky umelcov a remeselníkov prišli o prácu. Tajomstvo výroby by sa s nimi vytratilo, keby tradíciu modranskej majoliky neoživil tridsaťtriročný ročný Jakub Liška.
Za veľkými oknami staršieho, nižšieho meštianskeho domu sedia dve ženy. V ruke majú štetce a sústredene pozerajú na kusy keramiky pred sebou. Sme v Modre, v meste, ktoré je známe modranskou majolikou. Vchádzame dnu do malej dielne a zároveň predajne. Poličky sú plné hrnčekov, fľašiek či maselničiek. Taniere na stojane sú zatiaľ biele, všetky ostatné riady sú pomaľované červenými či modrými vzormi. Zamestnankyne spoločnosti modranska sa na nás usmejú, myslia si, že sme zákazníci a prišli sme si vybrať ručne vyrobený a pomaľovaný hrnček, džbán či misku. Keď sa predstavíme, pochopia a ochotne nám začnú predstavovať celý proces výroby.
Z hliny postupne hrnček
Z prvej miestnosti preto vchádzame do druhej, v jej rohu sedí pán za hrnčiarskym kruhom. „Nevytočíš im niečo? Odfotia si to a budeš populárny,“ so smiechom pobáda kolegu Marta Snohová, ktorá nás na začiatku privítala. Ľuboš Šimonovič preto vezme do rúk hlinu a pred našimi očami vytočí asi dvadsaťcentimetrovú vázu. Ide mu to tak dobre, že na nás výroba keramiky pôsobí jednoducho. Skutočnosť je však iná a na Slovensku je už málo hrnčiarov, ktorí by svoje remeslo takto dobre ovládali.
Hotové produkty sa poukladajú na stojan a tam sa sušia dva až tri týždne. „Nemáme žiadnu sušičku, ale suší sa voľne v priestore. Nesmie tu byť však prievan, lebo by váza uschla nerovnomerne a to by ju skrivilo,“ vysvetľuje Marta Snohová. Zručný a skúsený hrnčiar vie za deň vytočiť 30 až 50 výrobkov. Ľuboš Šimonovič sa hrnčiarsku venuje 42 rokov. Na ot...
Zostáva vám 85% na dočítanie.