Ako funguje život v atómovej elektrárni? Je pravda všetko, čo zobrazil populárny seriál o Černobyli? A môže jeden gombík AZ-5 rozhodnúť o tragédii svetových rozmerov aj dnes? Na to, aby ste sa dostali do prísne stráženého areálu jadrovej elektrárne, nemusíte cestovať na Ukrajinu. HN sa boli pozrieť priamo „k zdroju“ – vyskúšali sme si, aké to je byť operátorom v atómovej elektrárni.
Hodiny ukazujú pol deviatej ráno. V čase, keď by sme si za bežných okolností sadali za stôl v redakcii, tentoraz parkujeme v areáli atómovej elektrárne Mochovce. Zo 120 metrov vysokých chladiacich veží, ľudovo nazývaných komíny, sa valia kúdoly vodnej pary. Tentoraz tu však nie sme kvôli tlačovej konferencii o vývoji dostavby tretieho bloku. Vyskúšame si deň v koži operátora. Pri vstupe do infocentra – Energolandu – nás už očakáva šéf komunikácie elektrárne Róbert Holý. „Vitajte, ja vás budem sprevádzať celý deň. Máte šťastie, dostanete sa na miesta, kam sa ľudia zvonku od spustenia blokov ešte nedostali,“ prezrádza nám.
Spolu prechádzame vrátnicou a absolvujeme bezpečnostné kontroly takmer ako na letisku: overovanie dokladov, detektory kovov, skenovanie batožiny. Pri pulte podpisujeme a odovzdávame bezpečnostné formuláre a dostávame kartičku na otváranie dverí. Ani tá nás však nedostane všade. Každý vstup musí ešte schváliť náš sprievodca. Prechádzame cez areál, ktorý pred neželanými návštevníkmi chráni ostnatý plot a kamerové systémy. Hovorca elektrárne nás zastavuje pri veľkej mape. „Nájdete tu všetko, od kancelárií, simulátorov na zácvik nových zamestnancov, cez zdravotné stredisko, jedáleň až po samotnú strojovňu a technické haly vrátane budovy, kde sa nachádzajú reaktory,“ ukazuje.
My najskôr mierime do administratívnej časti, kde sa stretávame s riaditeľom závodu Martinom Mrázom v jeho kancelárii a pri káve sa dozvedáme, čo nás čaká. Postupne prejdeme prakticky všetkými úsekmi zácviku nového zamestnanca – absolventa. Namiesto roka a pol to však musíme zvládnuť za pár hodín.
Tri kontrolné miestnosti
Bez dlhšieho zdržania sa preto presúvame na prvý simulátor. Ide o starší typ kontrolnej miestnosti, kde sa zaúčajú noví operátori. Všade je mnoho svetielok, kontroliek, tlačidiel. Priestor nápadne pripomína ten, ktorý mnohí poznáme zo seriálu. Neubránime sa teda otázke, či aj v skutočnosti existuje známe tlačidlo AZ-5. „Systémy kontroly a riadenia jadrových elektrární od 80. rokov prešli evolučným vývojom a dnes sú projektované ako ,blbovzdorné‘, čo znamená, že aj keby operátor spravil ten najnezmyselnejší úkon, systém by ho vyhodnotil ako nesprávny a automaticky by odstavil reaktor,“ vysvetľuje nám riaditeľ elektrárne.
Ako však Mráz ďalej dodáva, reaktor sa dá odstaviť aj ručne. Tlačidlom podobným ako spomínané AZ-5, ešte pred automatickým odstavením. No ak už dôjde k rýchlemu odstaveniu reaktora v dôsledku vonkajšej alebo vnútornej príčiny, operátor tento systém už vypnúť nemôže a počas niekoľkých minút nemá možnosť systém ovládať. Medzitým sa reaktor odstaví – to trvá asi 12 sekúnd, zastaví sa štiepna reakcia a začne sa jeho dochladzovanie.
„Hlavný rozdiel je v samotnej technológii. Dizajn našich elektrární je VVER-440, čo je tlakovodný reaktor vo svete známy ako PWR, teda pressurized water reactor. Černobyľ bol dizajn RBMK, teda takzvaný varný reaktor. Rozdiel je v tom, že v tlakovodnom je chladiacim médiom ľahká voda v podchladenom stave v akomkoľvek režime prevádzky, teda nikdy nedochádza k jej varu,“ ubezpečuje nás Mráz.
Po tom, ako si v krátkosti obzrieme aj druhý simulátor, ktorý predstavuje jeho modernejšiu, digitalizovanejšiu verziu, dostávame sa do ozajstnej kontrolnej miestnosti, odkiaľ sa ovládajú prvé dva bloky Mochoviec. Skupinka mladých operátorov tu sústredene sleduje obrazovky, čísla a zapisuje údaje. Vedúci zmeny nám vysvetľuje, čomu sa operátori venujú, ukazuje nám aj monitor, na ktorom môžu vďaka prepracovanému kamerovému systému sledovať samotný reaktor na diaľku. Cestou na obed ešte navštevujeme strojovňu. Tam už môžeme vstúpiť len s bezpečnostnou prilbou, okuliarmi a štupľami do uší. V miestnosti je horúčava a hluk, vychádzajú z nekonečných potrubí obrovských rozmerov, preto sa dlho nezdržíme.
Jadro na dosah
Pomaly sa blíži vrchol našej návštevy. Predtým sa však ešte posilňujeme obedom v závodnej jedálni. Sadáme si k dlhému stolu a netrvá dlho, kým si vedľa nás ukladajú tácky s jedlom miestni zamestnanci.
„Tá polievka je z našej zeleniny, ale nemusíte sa obávať, rádioaktívne je prakticky všetko,“ poznamenáva so stoickým pokojom jeden z prísediacich. Keď však vidí zblednutie v našich tvárach, so smiechom dodáva, že „určité množstvo prirodzenej rádioaktivity pôsobí všade okolo nás. Všetky živé organizmy vrátane nás ľudí sú čiastočne rádioaktívne, pretože i taký prvok, ktorý je základom všetkých organických molekúl - uhlík – existuje aj v rádioaktívnej forme.“ Táto informácia v danej chvíli nepôsobí úplne presvedčivo, no napriek tomu polievku aj zvyšok obeda odvážne dojedáme.
Po obede sa opäť stretávame s hovorcom Holým. Vedie nás do časti areálu, kde sme ešte neboli – k budove, v ktorej sa nachádza reaktorová sála. Tu už nám však prilba a okuliare nestačia. Ochrana proti radiácii má niekoľko stupňov, ktoré zahŕňajú ochranné odevy, merania a kontroly. Obliekame si teda špeciálne plášte a návleky na topánky a každý z nás dostáva dozimeter, ktorý zbiera údaje o prípadnom ožiarení. „Je však najväčšia pravdepodobnosť, že pri vašom odchode bude stále na nule,“ vraví nám vedúci radiačnej kontroly Pavol Bryndziar.
A konečne sa dostávame k jadru. V obrovskej sále sú umiestnené oba reaktory, aj pre prvý, aj pre druhý blok Mochoviec. Spolu s naším sprievodom stúpame po schodoch k mostu, z ktorého sa nám naskytá impozantný výhľad na to, čo za 21 rokov od spustenia videli len vyškolení technici a zamestnanci elektrární. V sále vládne ticho, kde-tu sa mihne prilba niektorého z technikov. Tu vzniká zhruba štvrtina elektriny vyrobenej na celom Slovensku.
Atómová elektráreň Mochovce
Na juhu Slovenska, medzi Nitrou a Levicami, sa nachádzajú štyri bloky Atómových elektrární Mochovce s tlakovodnými reaktormi, každý s výkonom 470 megawattov.
Prvý blok elektrárne dodáva elektrickú energiu do siete od leta 1998, druhý od konca roka 1999. Dva aktívne bloky v Mochovciach ročne dodajú do siete okolo siedmich miliónov megawatthodín elektrickej energie, čo pokrýva približne štvrtinu spotreby elektriny na Slovensku.
Tretí a štvrtý blok sa stavajú od roku 2009. Výstavbu však sprevádzalo viacero komplikácií, predražení a odkladov, ktoré zvýšili pôvodnú cenu 1,3 miliardy eur na aktuálnych 5,7 miliardy eur. V súčasnosti dostavba finišuje a nové reaktory by mali byť uvedené do prevádzky v rokoch 2020 a 2021.
Samotný princíp výroby elektriny v jadrovej elektrárni je podobný ako v klasickej tepelnej elektrárni – hlavný rozdiel je v zdroji tepla, ktoré sa neskôr mení na elektrinu. Zatiaľ čo v tepelnej elektrárni je zdrojom fosílne palivo, teda uhlie, plyn či biomasa, v jadrovej elektrárni je to jadrové palivo.
Budúcich operátorov overujeme psychotestami
Rozhovor / Presná komunikácia je pri spolupráci operátorov kľúčová, hovorí pre HN Martin Mráz, riaditeľ závodu atómovej elektrárne Mochovce
Aké predpoklady musí mať človek, aby sa stal operátorom v atómovej elektrárni?
Snažíme sa robiť aktívnu politiku náboru, pretože konkurencia na trhu je silná a mohla by nám odlákať najlepších adeptov na tieto pozície. Preto chodievame na univerzity a tiež organizujme „dni kariéry“ priamo u nás v Energolande Mochovce, kde sa študenti stretávajú s topmanažmentom. Ak sa niekto chce stať operátorom, najprv, samozrejme, musí poslať formálnu žiadosť o zamestnanie so životopisom a s motivačným listom. Boli roky, keď sme mali takýchto žiadostí ročne aj viac ako sto. Vybranú skupinu ľudí pozývame sa osobný pohovor. Uchádzači musia absolvovať aj psychotesty, pri ktorých sledujeme, ako reagujú v normálnych i záťažových podmienkach.
Aká je úspešnosť pohovorov?
Dlhodobo nám cez toto sito prechádza 20 percent uchádzačov, ktorých zaradíme do prípravy na operátorskú pozíciu.
Ako dlho trvá táto príprava, kým sa uchádzač dostane do skutočnej kontrolnej miestnosti či k reaktoru?
Teoretické školenie trvá asi pol roka. Počas prípravy sa uchádzači oboznámia s rôznymi aspektmi prevádzky, musia absolvovať množstvo skúšok. Potom prichádzajú prvýkrát do elektrárne na praktickú stáž – za štvrťrok prejdú všetkými prevádzkami elektrárne. Nasleduje simulátorový výcvik a až potom sa dostanú na blokovú dozorňu, kde sa zaúčajú pod dozorom skúsených operátorov. A na záver musia absolvovať štátnu skúšku. Celý tento proces trvá zhruba jeden a pol roka.
Je práca v elektrárni bezpečná? Ako predchádzate zopakovaniu situácie, v akej nastala katastrofa v Černobyli?
Situácie, ktoré sa udiali v Černobyli, sú v súčasnosti nepredstaviteľné. Kultúra jadrovej bezpečnosti a samotného prevádzkovania nedovoľuje vynechanie postupov či vyblokovanie ochrán. A naši operátori sú na plnorozsahovom simulátore trénovaní aj na neštandardné a núdzové situácie. Ak by došlo k hrubému porušeniu predpisov, je veľmi veľký predpoklad, že by prevádzkovateľ prišiel o licenciu na prevádzkovanie na základe rozhodnutia dozorných orgánov.
Bude práca v prevádzke jadrovej elektrárne relevantná aj v budúcnosti?
Jadrová energetika určite nie je na ústupe. Je to jediný nízkouhlíkový zdroj, ktorý dokáže stabilne zásobovať elektrizačnú sústavu a v blízkej budúcnosti nie je reálne ho nahradiť niečím iným. Práve naopak, väčšina krajín predlžuje životnosť svojich jadrových elektrární na 60 rokov a tie, ktoré sa v súčasnosti stavajú alebo plánujú, budú mať životnosť minimálne takú istú. Na trh prichádzajú aj nové typy reaktorov – či už rýchle, ktoré dokážu energeticky využiť vyhorené palivo, alebo malé modulárne, ktoré môžu byť budúcnosťou jadrovej energetiky.
Môže sa vyškolený operátor zamestnať alebo uplatniť aj v zahraničí či v inej elektrárni?
Operátor má licenciu len na konkrétny reaktor – napríklad v Mochovciach je to len buď na 1. a 2. blok, alebo na 3. a 4. blok, lebo aj tieto sa od seba mierne líšia. Môže si spraviť licenciu aj v zahraničí na iný typ reaktora, ale všade je podmienkou perfektné ovládanie jazyka, lebo presné dorozumievanie je pri spolupráci operátorov kľúčové. Operátori však väčšinou po čase strávenom v zmenovej prevádzke prechádzajú na iné pozície v rámci elektrárne. Ja som takisto začínal ako operátor v AE Bohunice. Veľa mojich kolegov získalo časom aj lukratívne miesta v medzinárodných inštitúciách, ako je Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu vo Viedni, alebo v zahraničných dodávateľských firmách. Tam je však už potrebná znalosť cudzieho jazyka, najmä angličtiny. Možnosti kariérneho postupu sú obrovské.