Viac ako tri desaťročia sa španielsky kráľ Juan Carlos teší slepej lojalite a taktnému rešpektu médií. Ale éra bezbrehej úcty, počas ktorej luxusný život a osobné aféry kráľovskej rodiny nepodliehali kritickému pohľadu verejnosti, sa možno blíži ku koncu. Série protestov katalánskych nacionalistov a výzvy konzervatívneho komentátora na kráľovu abdikáciu lámu dlhotrvajúce tabu a vyzývajú na debaty o úlohe monarchie a o privilégiách a nezvyčajnej úcte, ktorej sa kráľovská rodina teší. Ale láska ku kráľovi samotnému sa nevzťahuje na celú inštitúciu monarchie. Mnohí sa považujú za juancarlistov, nie za monarchistov. Esquera Republicana de Catalunya, ľavicová katalánska strana presadila, aby kráľovská rodina musela zverejňovať podrobnosti o svojich finančných prostriedkoch.
Kráľ sa narodil v Ríme (1938) a do Španielska sa vrátil, keď mal desať rokov. Za kráľa ho vyhlásili až v roku 1975 po Francovej smrti. Krajinu však viedol k parlamentnému systému a v súčasnosti je jeho skutočná moc veľmi malá. Počas pokusu o vojenský puč (1981) si kráľ vo svojich televíznych vystúpeniach i osobnou odvahou, keď sa zoči-voči postavil proti generálom, získal trvácu vďaku a rešpekt väčšiny Španielov. Podľa Paula Prestona, profesora histórie na London School of Economics, Juan Carlos "vyhral právo byť kráľom". Tento rok v máji ho zvolili za najväčšieho Španiela všetkých čias. Porazil dokonca Krištofa Kolumba a Miguela de Cervantesa.
V júni uverejnil satirický časopis El Jueves na titulnej strane karikatúru, ktorá zobrazovala korunného princa Filipa a jeho manželku Letiziu pri pohlavnom styku. Rozhodnutie sudcu zrušiť časopis a súdne stíhať karikaturistov vyvolalo šialený záujem o časopis s nízkou čítanosťou a zúrivú debatu o slobode prejavu. "Spôsob, akým zaobchádzame s našou monarchiou, je veľmi staromódny a represie majú kontraproduktívny efekt," povedal Fernando Bouza, odborník na verejnú mienku.
Spory do určitej miery odrážajú širšiu debatu o význame monarchie v Európe. Členovia mladšej generácie sa sobášia s nešľachticmi s kontroverznou minulosťou a daňoví poplatníci počítajú náklady spojené s udržiavaním životného štýlu svojich monarchov.
Komentátori z oboch strán politického spektra hovoria, že kráľ sa možno stáva obeťou pôvodnej úlohy, pre ktorú je tak veľmi uctievaný. Je ňou jeho blízka spojitosť s prechodom k demokracii v štýle "odpusť a zabudni", ktorý krajine umožnil vystrábiť sa zo svojej občianskej vojny z rokov 1936 až 1939 a z desaťročí diktatúry, ktoré po nej nasledovali.
Najmä ľavičiari sa pozastavujú nad tým, či sa úspešne a férovo vyrovnal s krvavou minulosťou Španielska. Ľavicoví zákonodarcovia a asociácie zastupujúce obete Frankových milícií presadzujú zákon "historickej pamäte", ktorý by mal odškodniť obete občianskej vojny. Konzervatívni politici a komentátori hovoria, že kráľ je poslednou obeťou kampane vlády Josého Zapatera, ktorá mala podkopať základy španielskych inštitúcií -- katolíckej cirkvi, manželstva a monarchie. Napriek sporom politici, historici a komentátori tvrdia, že pozícia kráľa sa obnoví. Ochranná stena okolo monarchie má dnes praskliny, ale nie také, aby sa zrútila. "Toto je krajina, ktorá v zásade inklinuje k republikánstvu, ale ľudia nepovažujú zmenu systému za niečo, čo je potrebné," tvrdí Bouza.
Victoria Burnett, NYT Syndicate
StoryEditor