Zväz sa pripravuje aj na ostré nátlakové akcie. Tým chce pre zamestnancov tohto odvetvia dosiahnuť aj zvýšenie tarifných miezd, lebo podľa jeho predáka Emila Machynu to umožňuje rast produktivity práce.
Bolo nevyhnutné vyhlásiť štrajkovú pohotovosť?
Po piatich kolách rokovania so Zväzom strojárskeho priemyslu sme sa nedohodli na kolektívnej zmluve a zvýšení tarifných miezd o sedem percent. Zamestnávatelia ponúkajú len tri percentá, čo nie je pre nás prijateľné. Keďže dohoda nie je možná, zhodli sme na tom, že pôjdeme pred sprostredkovateľa. Dovtedy však chceme využiť čas. Štrajková pohotovosť je prvý krok k tomu, aby sme našich ľudí upozornili, že je tu problém a treba sa pripraviť aj na prípadné nátlakové akcie. Preto sme v základných organizáciách začali zbierať podpisy. Našou snahou je získať viac ako 51 percent podpisov odborárov, čo treba na spustenie tvrdých nátlakových akcií.
Aké nátlakové akcie máte na mysli?
Nechceme hneď siahnuť po najtvrdšej metóde, ktorou je zastavenie práce vo fabrikách. Tak sa to nikde na svete nerobí. Ale nevylučujem, že nepovolíme flexibilný pracovný čas a ani hodinu nadčasov na rizikových pracoviskách. Už tieto opatrenia by spôsobili v mnohých fabrikách obrovský problém. Takýto postup by bol správny aj preto, lebo predávanie zdravia je najhoršie, čo môže zamestnancov na pracoviskách postihnúť. Napríklad v prevádzkach s karcinogénnymi látkami, so žiarením alebo pri vysokých peciach.
Keď sa vlani rokovalo o novele Zákonníka práce, údajne ste hovorili aj o možnosti vypnúť prúd v niektorom meste, čo by paralyzovalo aj podniky. Chcete ísť až do takejto krajnosti?
To som nepovedal, a už vôbec nie v súvislosti s prijímaním novely Zákonníka práce. Vtedy sa môj podobný, ale starší výrok iba nesprávne interpretoval. Asi pred piatimi rokmi som totiž v podbrezovských Železiarňach uviedol, že takto štrajkovali v jednej firme v Dánsku. Vypnutie prúdu vo fabrike je totiž metóda, ktorá sa v zahraničí bežne používa. V Nemecku odborári pol roka okupovali istú veľkú spoločnosť. Urobili okupačný štrajk a v podniku všetko odstavili. Takáto možnosť je aj na Slovensku. Nehovorím však, že ju využijeme.
O kolektívnej zmluve rokujete aj so zástupcami elektrotechnického priemyslu. Aj v tomto odvetví hrozia štrajky?
Ešte bude posledné kolo rokovania. Ak sa dohodneme, bude to v poriadku, ak nie, budeme postupovať podobne ako v strojárstve. Pripravuje sa aj kolektívne vyjednávanie so Zväzom hutníckeho priemyslu. Táto kolektívna zmluva však platí do konca marca, takže ešte je čas na hľadanie dohody.
Prečo chcete štrajkovať, keď ekonomika rastie?
Je pravda, že prosperuje. Je to výsledok rastu produktivity práce. Ale rozdeľovanie tohto koláča nie je celkom spravodlivé. V strojárskom priemysle vzrástla za prvé tri štvrťroky 2007 produktivita o viac ako o 14 percent. Tento a ďalšie ukazovatele hovoria, že naša požiadavka na rast miezd nie je taká vysoká, aby spôsobila tlak na infláciu. Nežiadame také zvýšenie miezd, ktoré by prevyšovalo produktivitu práce. V Pakte stability, ktorý chce uzavrieť premiér Robert Fico, sa zaviažeme, že so mzdami nad rast produktivity práce nepôjdeme. V zahraničí mnohí zamestnávatelia svojim pracovníkom automaticky zvyšujú mzdu o výšku inflácie. Niektoré štáty, napríklad Belgicko, to majú uvedené aj v zákonoch.
Ale v súvislosti s prijímaním Paktu stability prezident Konfederácie odborových zväzov Miroslav Gazdík nám nedávno povedal, že odbory budú radšej dlhšie rokovať, ako by mali ísť do ulíc. Nie je vyhlásenie štrajkovej pohotovosti v rozpore s tým, čo chce vedenie konfederácie?
Určite to nie je v rozpore s názorom vedenia odborov. Naopak, Prezídium KOZ našu iniciatívu podporilo. Nemôžeme pripustiť, že ak sa ekonomike darí a sú predpoklady na rýchlejší rast miezd, aby sme kvôli Paktu stability súhlasili s ich zvýšením len do výšky inflácie. Pri veľkom raste zisku v odvetviach, ktoré náš odborový zväz pokrýva, sme presvedčení, že naši pracovníci môžu mať mzdy na úrovni našich požiadaviek.
A čo hrozba straty konkurencieschopnosti? Neobávate sa, že viaceré zahraničné firmy pôsobiace na Slovensku sa môžu presťahovať za lacnejšou pracovnou silou na Ukrajinu či Balkán?
Priznávam, že napríklad výrobu káblových zväzkov môže podnikateľ presťahovať takmer zo dňa na deň. Ale veľké fabriky sa tak ľahko nepresťahujú. Automobilový priemysel, ako je výroba motorov, prevodoviek, by to mal zložité. Takéhoto vývoja sa neobávam, lebo viac ako my by sa muselo obávať Česko, Rakúsko či Nemecko. A to nehovorím o Fínsku, Švédsku a Nórsku. Ak sa na Slovensku zvyšuje produktivita práce, musí sa to prejaviť v adekvátnom raste miezd. Ľudia chcú čoraz kvalitnejšie výrobky a lepší život. Ak budú bohatší, budú aj slobodnejší. Tým sa upevňuje aj demokracia, čiže nehrozia sociálne nepokoje. Ich riešenie stojí oveľa viac ako hľadanie spôsobu na zvýšenie a vyrovnávanie životnej úrovne jednotlivých vrstiev spoločnosti. Práve kolektívne zmluvy vyššieho stupňa garantujú v danom sektore väčšiu vyrovnanosť a vyváženosť.
Je podľa vás zavedenie eura pre Slovensko dôležité?
Pre našu ekonomiku je to potrebné. Hoci to má výhody aj nevýhody. Určite však nebude všetko super. Ale z dlhodobého hľadiska má euro význam nielen pre ekonomiku, ale aj priamo pre občanov.
Odbory sa dnes vo svete považujú za jedinú reálnu silu, ktorá môže čiastočne napraviť niektoré negatívne dôsledky globalizácie. Ich autorita na Slovensku však nie je vysoká. Prečo je to tak?
Globalizácia je ako vlna, z ktorej nemôžu všetci profitovať. Mnohí ostávajú dole. A my sme tu na to, aby sme jej negatívne dôsledky vyrovnávali. Na Slovensku sme mali aj ťažké obdobie a priznávam, že náš kredit utrpel. Možno aj preto, že sme boli dôverčiví a neraz sme ustupovali.
Kedy ste ustupovali?
Napríklad v období veľkej privatizácie. Vtedy zamestnávatelia ponúkali 15- aj 20-percentné rasty miezd. Takže najdôležitejšie témy na štrajkovanie neexistovali. Ale na druhej strane sa rôznymi cestami "vyberal" z fabrík majetok. Ľudia to videli. Odbory považovali za kontrolóra, ktorý mal na tieto veci dohliadať, no zlyhali. Neustriehli to, a to aj preto, lebo neniesli za to zodpovednosť. Stratu kreditu tiež spôsobilo, že niektorí naši funkcionári v podnikoch prijali úlohu blízkych partnerov zamestnávateľov. Minulý rok nám však členská základňa začala rásť. Karta sa tak začína obracať.
Zdá sa, že váš odborový zväz je najradikálnejší. Ostatné akoby mlčali. Sú spokojné?
Nehovoril by som, že ide o radikalizáciu. Je to skôr otázka pragmatického prístupu a riešenia vecí...
Ostatné odborové zväzy nie sú pragmatické?
Nechcem ich posudzovať, lebo nepoznám detaily. Ale ak to tak je, musí to riešiť ich členská základňa. Bol by som však rád, keby všetky zväzy mali taký "ťah" ako kováci. Za vlády Mikuláša Dzurindu nám vzali všetko, čo sa vziať dalo. Aj vtedy sme mali zlú pozíciu a klesla nám popularita. Lebo ak niekto povie, aby sme robili politiku v podnikoch, a nie na uliciach, a potom nám zakáže vstúpiť do podniku, tak ako môžeme odborársky pracovať? Zákonník práce sa však zmenil, odborári získali viac právomocí. Náš zväz je veľmi dobre vybavený personálne, odborne aj technicky. Napríklad zamestnávame piatich právnikov. Aj to je dôvod, prečo máme dobré výsledky. Na našom zväze pracuje 80 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
Ako ich platíte?
Veľmi dobre.
Povedzte aspoň ich priemernú mzdu.
Je oveľa vyššia ako celoštátny priemer.
Povedali ste, že Dzurindova vláda vám všetko vzala. Ale najmä vďaka nej dnes môžete žiadať zvýšenie miezd.
Je to najmä vďaka občanom tejto republiky, vďaka ľuďom, ktorí tu pracujú. Tento štát nepatrí žiadnej vláde...
Ale občania pracujú najmä podľa pravidiel, ktoré stanovili dve Dzurindove vlády...
Nikoho neglorifikujme. Mne sa to nepáči. Politici majú slúžiť ľuďom, preto nechcem hovoriť, kto urobil viac a kto menej. Ak niekto spravil viac, ohodnotia ho občania, lebo im patrí štát. Mnohé reformy sme podporili, ale s niektorými sme nesúhlasili. Hovorilo sa, že ak bude pri moci vláda Roberta Fica, dostane ekonomiku pod čiernu zem. To sa však nestalo. Ani my ju nerozbíjame. Veď aj odbory robili kampaň za vstup Slovenska do EÚ a NATO. Odbory pomohli vyhrať Dzurindovi voľby v roku 1998. Takže súčasná ekonomická situácia nie je len zásluha jeho vlád, ale aj odborárov.
Ako ste spokojní s vládou Roberta Fica?
Na sto percent nikto nikdy nemôže byť spokojný. Ale so súčasnou vládou sa nám spolupracuje oveľa lepšie ako s predchádzajúcou. Viac komunikujeme a je aj sociálnejšia. Akceptuje naše názory.
Otázkou však je, kto je naozaj sociálnejší. Či pravicová vláda, ktorá nastavila ekonomiku tak, že teraz prosperuje, alebo súčasná sociálno-demokratická, ktorá, až na výnimky, kroky predchádzajúcej nezmenila.
Rozdiely medzi ľavicou a pravicou sa vo svete postupne stierajú. Ekonomika sa nedá oklamať žiadnym politickým rozhodnutím. Ak sa akákoľvek vláda rozhodne inak, ako sú ekonomické pravidlá, vždy sa to prejaví negatívne. Minulá vláda však postavila jednu skupinu ľudí, ktorej vytvorila ideálne, až skleníkové podmienky voči druhej.
Ktorá skupina mala skleníkové podmienky?
Podnikatelia. A niekedy aj politická elita. To bolo nespravodlivé. Keby sa také reformy ako na Slovensku urobili v niektorých iných štátoch, prepukne tam revolúcia. Najhoršie dopadla reforma zdravotníctva. Nechali sa štátne nemocnice a všetko okolo sa sprivatizovalo. Do súkromnej časti odvetvia idú obrovské peniaze a nemocnice krvácajú. Ale páči sa mi, že konečne sa rieši lieková politika a ide sa na degresívnu maržu.
S novelou Zákonníka práce ste asi spokojní...
Síce sme nedosiahli, čo sme chceli, ale zákonník je dobrý. Odbory získali viac právomocí. Čo oceníme až v budúcnosti, je, že norma spotreby práce sa môže meniť len so súhlasom odborovej organizácie. V minulosti sa stalo, že sme síce dohodli vyššie mzdy o desať percent, ale v okamihu sa v tej fabrike o toľko zvýšila aj rýchlosť montážneho pásu. Keď chce dnes zamestnávateľ zvýšiť jeho rýchlosť, musí mať súhlas odborov.
Kto je Emil Machyna (50)
Najväčšiemu Odborovému zväzu Kovo (má 410 základných organizácií) šéfuje od roku 1996. Pracoval ako elektrotechnik v Avii Žilina, kde robil aj predsedu základnej organizácie OZ Kovo. Na Univerzite Komenského vyštudoval odbor manažmentu. V čase, keď bývalý prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor ohlásil kandidovanie na post primátora Banskej Bystrice, Machyna ho v tejto funkcii nechcel vymeniť. Tvrdil, že post predsedu OZ Kovo napĺňa jeho ambície. Členom komunistickej strany nebol. Je ženatý, má dve deti.