"To, čo rozprávajú v Bratislave, sú všetko hlúposti," reaguje na obvinenia Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Vojtech Paluš, riaditeľ Revúckeho sociálneho podniku. Na otázku, kto a aké školenia pre podnik robil, odpovedá: "Teraz to neviem povedať, musel by som sa pozrieť. Šoférujem." Chce, aby sme mu otázky poslali mailom. Po dohode, že sa budeme pýtať telefonicky, keď už nebude v aute, však už nedvíha.
Takmer rodinný podnik
Podnik má oficiálne dve adresy, jednu revúcku, a jednu muránsku. V Revúcej má administratívu a v desať kilometrov vzdialenom Muráni prevádzku. Oficiálne sa zaoberá výrobou paliet a štiepkovaním, niekoľko mesiacov sa neúspešne chystá spustiť betonársku produkciu, ktorej výsledkom by mala byť zámková dlažba. Spolu zamestnáva 27 ľudí, ktorých riadi osemčlenný manažment. V ňom sú okrem riaditeľa ešte dvaja Palušovci, Branislav a Andrea, syn a dcéra. Okrem dotácií za milióny eur sa podnik preslávil kúpou drahého terénneho vozidla Toyota Land Cruiser, určeného vraj na ťahanie štiepkovača a vozenie jeho obsluhy. Teraz má však problémy s jeho preplatením.
Šedou eminenciou podniku je istý Gerhard Majling z Revúcej. Do volieb v roku 2006 neznámy učiteľ, ktorý mal ambície v miestnej politike, kde sa nepresadil. Skončil však ako nominant Smeru v prezídiu Fondu národného majetku a v okolí Revúcej je verejným tajomstvom, že sociálny podnik riadi on.
Nekonkurujú
Paluš podnikal v drevovýrobe a neistú spoluprácu so zahraničnými partnermi vymenil za štátom dotovanú istotu. "Vyrábali dyhy a polotovary pre nábytkárov, ale nejako im to nešlo," povedal HN dobre informovaný zdroj. Podľa neho je celý sociálny podnik na smiech. Aj keď sú v obci dve menšie píly a jedna veľká, so sociálnym podnikom si nekonkurujú, lebo nerobia palety, ani neštiepkujú. "Sú neškodní, ich výkony sú zanedbateľné, objemy biomasy, ktorú produkujú, malé a je jasné, že ide o kamufláž a zárobkovú činnosť na politickú objednávku pre straníckych priaznivcov," dodáva zdroj. Výrobu majú v píle, kde ešte donedávna podnikali Slovinci. Tí sa však zbalili a odišli do Rumunska za lacnejšou surovinou a pracovnou silou. Revúcky sociálny podnik má v stredisku drevoštiepky sedem ľudí a dva malé štiepkovacie stroje, v stredisku výroby paliet jednu linku a štrnásť robotníkov. K strediskám ešte patrí šesť servisných pracovníkov, ktorí obsluhujú brusiareň, kotolňu, zámočnícku dielňu, elektrodielňu a vrátnicu. Podnik doposiaľ preškolil 170 ľudí. Časť zaúčal, ako riadiť podobné sociálne podniky, časť presviedčal, aké je minimum zamestnanca a aké sú výhody, keď má človek prácu, a ostatných učil zamestnaneckým, remeselným a podnikateľským zručnostiam. S akým efektom využili preškolení nezamestnaní tieto vedomosti, nie je známe. Isté ale je, že sociálne podniky vytvárajú jedny z najdrahších pracovných miest na Slovensku. Ich cena sa podľa výšky dotácie a počtu zamestnaných pohybuje až do výšky 30-tisíc eur na človeka. Revúcky nie je výnimkou.