V ňom je blízko nového prezidenta Henri Guaino, človek, ktorý predstavuje hrozbu spoločnej mene eurozóny, euru. V rozhovore pre britský Financial Times povedal, že francúzska vláda príde vo vhodnom čase s iniciatívou, ktorou by sa malo dosiahnuť, že volení politici budú mať väčší vplyv na ECB.
Guaino je najdôležitejším poradcom prezidenta Sarkozyho. Okrem rezortu spoločnej meny má pod kontrolou aj francúzsku hospodársku politiku.
Keď Sarkozy reční o nezávislosti ECB, či skôr proti nej, môžete sa staviť o to, že prejav vytvoril jeho hlavný poradca. Nedávno to napísal popredný analytik nemeckého denníka Financial Times Deutschland Wolfgang Münchau. Dodal, že pre Nemecko je otázka nezávislosti ECB hlavnou a bezpodmienečnou podmienkou pre existenciu menovej únie. Všetko o nezávislosti ECB bolo zakotvené už pred takmer 20 rokmi v Maastrichtskej zmluve. A dnes sa znovu o tom diskutuje. Problém je v tom, že sa Francúzsko nikdy nestotožnilo s terajším režimom činnosti centrálnej banky eurozóny.
Avšak v otázke nezávislosti ECB, či jej obmedzenia, neexistuje možnosť kompromisu. Nemecko bude blokovať každú iniciatívu, ktorá by smerovala proti zrušeniu či obmedzeniu nezávislosti ECB.
Pred voľbami v krajine galského kohúta padla alternatíva, alebo Francúzsko vystúpi z eurozóny alebo dosiahne podriadenie ECB politikom. Nemecko by pravdepodobne prijalo radšej jeho prvú alternatívu.
Diskusia o obmedzení nezávislosti ECB však nevedie k ničomu inému, len k tomu, že by sa z dlhodobého hľadiska mala spochybniť menová únia.
Diskusiu medzi Francúzskom a Nemeckom vedú na oboch stranách dogmatici. Francúzi sú keynesovci, ale z hľadiska orientácie nepatria medzi ekonomických keynesovcov; sú nimi politicky. Ekonomicky sú Francúzi stále ešte merkantilistami v štýle Jeana-Babtistu Colberta. Keynes bol naproti tomu vášnivým obhajcom voľného trhu a voľného obchodu. Prečo je však Keynes napriek tomu taký príťažlivý pre Francúzov? Priťahuje ich jeho myšlienka hospodársko-politickej koordinácie. Práve koordinácia sa zhoduje s francúzskou predstavou o fungovaní štátu a Francúzov idea priťahuje podstatne viac než akékoľvek iné moderné ekonomické smery. Práve centrálna banka, nezávislá od štátu, respektíve vlády, je ideologicky cudzím telesom v Piatej republike.
Diskusiu sťažuje to, že Francúzi v debatách o nezávislosti centrálnej banky prichádzajú s nesprávnou analógiou, keď uvádzajú príklad USA. Francúzov často počuť hovoriť o tom, že bývalý šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan sa pravidelne stretával pri prestretom stole s ministrom financií. A diskutoval s ním o koordinovaní finančnej a ekonomickej politiky. Stretnutia sa skutočne konali, ale nedochádzalo k nijakej koordinácii a už vôbec nie v zmysle, ako ju chápu Francúzi. Páni si vymieňali názory o hospodárskej situácii a jeden druhého sa pokúšali presvedčiť o správnosti svojho názoru. Greenspan veľmi podráždene reagoval na pokusy politiky ovplyvňovať ho.
Ak by malo dôjsť k podriadeniu ECB politikom, teda konkrétne ktorej vláde? Francúzskej? Nemeckej? Talianskej? Španielskej...? Spojené štáty majú v princípe jednotnú ekonomiku, kým v eurozóne jestvuje fakticky dnes už 15 rozdielnych a niekedy aj protichodných hospodárskych politík. Nie ECB sa má prispôsobovať každému z členov eurozóny, ale musí to byť naopak. Členovia bloku musia pôsobiť v súlade so stabilnou menovou politikou svojej centrálnej banky. V opačnom prípade by došlo k nepredstaviteľnému chaosu a dni eurozóny by boli spočítané.
Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.