Hovorí sa, že do tej istej rieky sa dvakrát vstúpiť nedá. Dušan Šemrinec, 34-ročný personálny manažér pre obchod v spoločnosti ING je živým dôkazom, že sa to dá. V ING začal budovať personálny systém výberu a vzdelávania pracovníkov obchodu a po presedlaní sa k tejto zaujímavej novátorskej práci vrátil.
Nos na ľudí aj biznis
Jeho práca je zvláštnou kombináciou personalistiky a obchodu. Človek, ktorý ju chce robiť dobre, musí mať všetky predpoklady a klady vynikajúceho personálneho manažéra so všetkým, čo s touto prácou súvisí, vrátane "nosa" na výber ľudí, serióznosti, uvážlivosti, rozvahy, predvídavosti. Súčasne však, aby bol úspešný, musí mať ešte jeden nos, a to ten obchodný, dravý, kreatívny a intuitívny, schopný rozlišovať a objavovať možnosti rozvoja nielen ľudí, ale prostredníctvom nich aj celej firmy a jej obchodných úspechov.
Dušan Šemrinec už odmalička svoju budúcnosť spájal s prácou s ľuďmi, ich vzdelávaním a pomocou pri ich rozvoji. Mal veľmi rád školu. Nestačilo mu len to, čo mu povedali, vždy chcel vedieť viac. Okrem ľudí ho fascinoval aj svet čísiel, preto už od školských čias spájal to ľudské, emotívne, s tým racionálnym, dokázateľným. Na základnej škole navštevoval matematicko-fyzikálne triedy a už na strednej škole sníval o tom, že bude učiť a vybuduje vlastný systém, ktorý by študentom pomáhal rásť a zároveň ich motivoval dosahovať lepšie výsledky. "Chcel som, aby sme so študentmi boli partnermi, aby sa nielen oni učili odo mňa, ale aj ja od nich. Pri mojom pobyte v Amerike pred nástupom na vysokú školu som sa presvedčil, že to je možné. Odvtedy som o tom neustále uvažoval."
Americká šťastná náhoda
Do USA sa dostal vlastne náhodou. Rodák z Prievidze mal šťastie, keď do mesta prišla po revolúcii učiteľka angličtiny. Ktorá chcela pomôcť Slovensku. Rozhodla sa, že jej rodina bude financovať jednému študentovi rok štúdia. "Ako chlapec som bol dosť priebojný a keď učiteľka navrhla súťaž -- kto povie posledné slovo po slovensky na hodine angličtiny -- tak som tú súťaž vyhral. Tak som sa dostal do Ameriky," smeje sa. V štátoch sa naučil, že v živote je dôležité každé gesto. A ochota pomôcť, priložiť ruku k dielu. Základné pravidlá slušnosti a akceptácie človeka človekom. Ísť za svojim cieľom a nebáť sa otvorene hovoriť o trom, čo človek vie, v čom je dobrý. Dodržiavať dané slovo, byť partnerom pre každého. Študent bol partnerom pre pracovníčku na študijnom oddelení. "V Amerike neexistovalo obchádzanie pravidiel, ba dokonca ani hlúpe pravidlá! Ľudia tam vás mali chuť niečo naučiť! A to sa mi veľmi páčilo, taký som chcel byť aj ja!"
Alma ne-Alma mater
"Lákala ma kombinácia ekonomicko-riadiaceho s IT. To som považoval za efektívne a perspektívne aj do budúcnosti. To konkrétne, čo človeka v živote čaká, sa však nedá naplánovať do detailov a ja som rád, že sa môj život uberal tak, ako sa uberal a ja som sa mal možnosť naučiť to, čo viem dnes."
Na Fakultu hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave zažil pár úžasných učiteľov, ktorí veľa vyžadovali, no veľa aj naučili. Rozdiely oproti americkému systému však pociťoval dosť intenzívne. Rozdiel však nebol podľa neho nebol v budovách a vybavení, ale v prístupe ľudí.
V roku 1993, keď na školu nastúpil, bola ešte iná atmosféra. "Všade bol zakotvený skostnatený prístup, starí ľudia, nielen vekom. Škola mi dala titul, ktorý na vizitke vidíte a ešte pár iných vecí. Ostatné som sa musel naučiť sám," konštatuje svoje bytie na univerzite.
Nadmieru zamestnaný študent
"Počas pracovných skúseností som študoval," odpovedá na otázku štúdia popri práci. Po návrate z USA sa opäť šťastnou náhodou vďaka americkému profesorovi dostal na seminár riadenie spoločnosti a konkurencieschopnosti. "Ja malý junior, ktorý v zásade nič nemal, som mal viesť jednu z panelových diskusií. Preto som sa zúčastnil aj tréningu trénerov. Tam mi jeden z kolegov ponúkol prácu," vysvetľuje. Začal teda pracovať v malej tréningovej firme, ktorú rozbiehali. Pracoval na dvoch projektoch. Prvým bol prieskum platov pre firmy so zahraničnou účasťou. Išlo o to, aby neplatili nadmieru. "Podobný systém využívame aj v ING. Som hrdý, že si môžem povedať: Toto som ja rozbiehal, toto bolo dobré." Druhý projekt na ktorom pracoval, boli počítačové simulácie manažérskeho rozhodovania. Pracoval dvanásť až štrnásť hodín denne.
Počas školy pomohol s budovaním aj ďalšej firmy, neskôr sa stal najmladším tréningovým manažérom pre Opel. Pozval ho tam kamarát. Realizovalo sa to celé v Prahe, kde aj dva roky študoval. "Bolo to zaujímavé. Pretože to rozhodovanie bolo aj o tom, čo so školou. Stále som to len tlačil pred sebou a nestíhal. Vyriešil som to tak, že prvý rok, čo som bol v Prahe som urobil štátnice a druhý diplomovku."
ING po prvý raz
Po štyroch rokoch v Opli začal rozmýšľať, čo ďalej. "Všetko už bolo zabehnuté, už som nemusel nič riešiť. Posledný rok som už lietal po Európe a pomáhal kolegom implementovať systém. Chceli sme sa s priateľkou usadiť. Rozhodli sme sa pre Slovensko." Tu narazil na ponuku tréningového manažéra z ING, vtedy ešte Nazionalle Nederladen. Konkurz vyhral.
Dostal zadanie vybudovať systém vzdelávania. "Bolo mi povedané, aby patril na trhu medzi najlepšie. Toto bola pre mňa obrovská výzva a ja som sa na ňu tešil. Povedal som, že keď chcú najlepší, budú mať najlepší!" Začal budovať, no po prvých úspechoch sa situácia vo firme zmenila a jeho osud opäť zavial do iných končín.
Naraz na troch stoličkách
Do cesty mu prišli dve ponuky. Prvá bola práca pre neziskovú organizáciu Centrum pre filantropiu. "Bola to mimoriadne pozitívna energia pracovného života. Pomáhať firmám čo najefektívnejšie darovať peniaze, to je naozaj výnimočné a ľudsky obohacujúce. Darovať sumu detskému domovu, to znie pekne, ale darovať ju náhradnej rodine je užitočnejšie," opisuje prácu. Centrum v tom čase hľadalo človeka, ktorý by upevňoval vzťahy s firmami. Hľadali niekoho z biznisu a Dušan bol ten pravý. Druhá ponuka prišla z General Motors pre strednú východnú Európu. Dostal možnosť viesť tréningovú zložku z Budapešti.
Takisto sa vynoril aj tretí projekt. "Manželka otehotnela. Nekomerčný projekt bola moja srdcovka. V General Motors mi dali výborné podmienky, takže som sa mohol venovať aj neziskovke. A rodine."
ING po druhý raz
ING kontaktovala Dušana druhý raz. Ponúkli mu priestor na rozbehnutie toho, čo začal pri prvom pokuse. Najskôr som tvrdil, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpim. Teraz už viem, že sa to dá a dokonca veľmi dobre!"
Presvedčilo ho to, že jeho šéf mal chuť ísť za rovnakou víziou akú mal Dušan. "Nezľakol sa ani toho, keď som mu povedal, nech neočakáva, že nastúpi niekto, kto bude robiť veci, čo sa mu len páčia. On sa toho nezľakol, tak som si pomyslel, že mi ten priestor aj dá."
Jeho práca je takou zvláštnou kombináciou obchodu s personalistikou. Nevenuje sa platom, administrácii. Zastrešuje výber obchodníkov, vzdelávanie, rozvoj, ich nastavenie. Zabezpečuje spolu s tímom ich motiváciu. "Často riešim podľa mňa základné veci, no ľuďom, ktorých vediem, treba ukázať, kam majú ísť," smeje sa. "Vieme, že aj keď sú to obchodníci, sú to stále ľudia. Napriek tomu, že všetci tvrdia, že jediný spôsob motivácie sú peniaze, tak to tak nie je. Sú nadšení, keď dostanú čosi iné ako peniaze. Keď dostanú cestu. To je asi to, čo môj tím robí," v skratke vysvetľuje.
Vie ako nato
Je dobrý v tom, čo robí, pretože sa o svoju stoličku nebojí a má víziu. Chce pohnúť obrovským kolesom, ktoré sa hýbe pomaly. Chce spraviť z ľudí, ktorých podporuje presne to, za čo sa už považujú, alebo to, o čom snívajú. "V podstate tá vízia, ktorú som mal, keď som sem prichádzal bolo nastaviť personálnu prácu tak, ako má vyzerať. Hovoriť o tom, čo od ľudí očakávame, aké majú mať kvality a zručnosti, Viem ako mám ľudí vyberať, hodnotiť a tvarovať." Zaviedol napríklad elektronické vzdelávanie, ale natvrdo.
"Nemám pocit, že budujem svoju kariéru. Veci, ktoré robím, sa snažím robiť, čo najlepšie. Bez ohľadu na moju budúcu kariéru. Som možno úspešný práve preto, lebo sa nebojím o to, čo bude. Určite viem, že raz budem chcieť učiť. A nato kariéru nepotrebujem. Nato sa potrebujem učiť a mať v sebe trochu pokory, aby som vedel, že ešte stále mám čo doháňať," vyjadruje sa ku kariére.
Vie, že nechce robiť navždy zamestnanca, ani vo veľkej korporácii. Chce len robiť dobre, to, čo robí. "Asi mám dar pomenovať veci správnym spôsobom a dať im víziu. Nehovorím vždy áno. Práve naopak najlepšie obchody som uzavrel, keď som povedal nie," zakončuje rozprávanie.
StoryEditor