Slovensko čakajú od budúceho roku rozsiahle investície do vodárenstva. Rozvoj verejných vodovodov totiž zaostáva za ekonomicky vyspelými krajinami, ale aj susednými štátmi. Ešte väčšie zaostávanie existuje pri verejných kanalizáciách, na ktoré je napojených len 16 % obcí obsluhujúcich až 55 % z celkového počtu obyvateľov SR. Ani mnohé samosprávy, ktoré majú kanalizáciu, nie sú napojené na čistiareň odpadových vôd. Podľa reálnych odhadov bude v najbližších 25 rokoch potrebné preinvestovať v slovenskom vodárenstve asi 140 až 150 mld. Sk.
V súlade s európskou smernicou č. 92/271/EEC by do roku 2010 mali byť napojené na čističky odpadových vôd (ČOV) všetky slovenské aglomerácie nad 10 000 obyvateľov a do roku 2015 všetky sídla nad 2 000 obyvateľov. Je to najdlhšie prechodné obdobie spomedzi všetkých doteraz negociovaných období. Táto náročná úloha stojí pred práve sa konštituujúcimi regionálnymi vodárenskými spoločnosťami, ktorých akcionármi sú jednotlivé mestá a obce. Predstavitelia samospráv sa budú musieť už v najbližších mesiacoch rozhodnúť, či prevádzku vodárenskej infraštruktúry zabezpečia sami alebo zvolia tzv. prevádzkový model. Jeho princípom je partnerstvo medzi verejným a súkromným sektorom, ktoré spočíva najmä v poskytovaní služieb, čo znamená viac než len financovanie či realizáciu infraštruktúr. Projekty na tejto báze umožňujú realistickejší odhad nákladov a zabraňujú vysoké prekročenie pôvodného rozpočtu, ako je to časté pri jednorazovom verejnom obstarávaní veľkých infraštrukturálnych celkov. Za službu poskytovanú občanovi nesie stále zodpovednosť verejný subjekt, ktorý sa však prostredníctvom spolupráce so súkromným prevádzkovateľom môže zbaviť investičnej záťaže. Súkromný prevádzkovateľ totiž lepšie dokáže optimalizovať svoje investície a samospráva sa môže sústrediť na kontrolu kvality poskytovaných služieb.
Partnerstvo nie je privatizácia
Podľa riaditeľa spoločnosti Vivendi Water Slovenská republika, s. r. o., Bratislava Juraja Králika, partnerstvo verejného a súkromného sektora nie je privatizáciou. Ide totiž o zverenie výkonu verejnej služby odborne spôsobilej právnickej osobe na určitý čas. Nemá to vplyv na majetkové pomery vo vzťahu k vodárenskej infraštruktúre, ktorá by podľa neho mala ostať aj naďalej vo vlastníctve regionálnych vodárenských spoločností. Samospráva si tak ponecháva právo definovať obsah služieb vykonávaných vo verejnom záujme a zabezpečuje ich reguláciu.
Súkromný prevádzkovateľ infraštruktúry je síce motivovaný ziskom, ale zároveň cenovo limitovaný mestami a obcami, ktoré sú združené v regionálnej vodárenskej spoločnosti. Tento princíp núti súkromnú prevádzkovú spoločnosť znižovať náklady a čo najefektívnejšie hospodáriť tak, aby si vytvorila priestor na primeraný zisk. Zmluvné podmienky jej totiž nedovolia spoliehať sa na to, že svoj zisk dosiahne na úkor neúmerného zvyšovania ceny vodného a stočného. Okrem toho je vystavená aj konkurenčnému tlaku, pretože kontrakty na prevádzkovanie sietí sa uzatvárajú na určitý čas. Ak by samospráva nebola so službami súkromného prevádzkovateľa spokojná, môže ho po uplynutí zmluvnej lehoty nahradiť inou, konkurenčnou spoločnosťou. Prevádzkovateľ vodárenskej infraštruktúry teda musí zaručiť nielen prijateľné ceny pre odberateľov, ale mal by sa snažiť o ustavičné zlepšovanie jednotlivých služieb zákazníkom.
Čo určuje cenu vody?
Voda v prirodzenom stave nemá trhovú hodnotu a nie je ani fakturovateľná pre konzumenta. To, čo zákazník platí, sú služby spojené s odberom vody, jej úpravou, distribúciou a v neposlednom rade odvádzaním odpadovej vody a jej čistením. K cene vody treba pripočítať vloženú prácu a aj náklady na výstavbu nových sietí, výskum, rozvoj nových technológií a postupov. Najväčšia časť nákladov smeruje do vodárenskej infraštruktúry. Veľké investície sú nutné predovšetkým na rozšírenie kapacity sietí, čerpanie, akumuláciu, obnovu úpravárenských zariadení, čistiarní, rozvodnej a kanalizačnej siete.
Potreba investovať do vodárenstva je obrovská. Podľa údajov z roku 2000 nemal každý piaty človek na našej planéte prístup k pitnej vode a každý druhý nebol napojený na kanalizáciu. Pre havarijný stav rozvodov sa vo veľkých mestách môže strata v potrubiach pohybovať až na úrovni 50 % celkového množstva dodávanej vody. Z globálneho hľadiska sú investície nutné najmä do nových rozvodných sietí, odkanalizovania a čistenia vody. Podľa odborníkov je nevyhnutné zdvojnásobiť súčasné prostriedky tak, aby sa ročne preinvestovalo viac ako 180 mld. USD, v porovnaní s dnešnými 70 mld. USD.
Zahraničné skúsenosti
Svetovým lídrom na trhu vodného hospodárstva je francúzsky koncern Vivedi Water, ktorý pôsobí ako významný investor a strategický partner miest a obcí v prevádzke komunálnych vodárenských komplexov vo viac ako 100 krajinách sveta. Práve francúzske skúsenosti môžu byť cennou inšpiráciou a poučením aj pre slovenské samosprávy, ktoré sa stávajú čerstvými akcionármi vznikajúcich regionálnych vodárenských spoločností.
"Vo Francúzsku cena vody už nie je dotovaná z iných zdrojov a hradí ju v plnej miere spotrebiteľ. Zodpovednosť za zabezpečenie dodávky pitnej vody a jej odkanalizovanie leží vo väčšine prípadov na pleciach obecných samospráv. Tie sa môžu rozhodnúť preniesť zodpovednosť za prevádzku vodárenskej infraštruktúry na súkromné spoločnosti. Uplatňuje sa tu model, ktorý je založený na zásade, že obecná samospráva poverí prevádzkou a zodpovednosťou za zásobovanie pitnou vodou súkromnú prevádzkovú spoločnosť. Je to spojenie zodpovednosti samosprávy s technickou odbornosťou súkromného sektora. V súčasnosti je to jeden z najúspešnejších modelov, ktorý dokáže pokryť potreby obyvateľstva v tejto oblasti a zároveň efektívnou prevádzkou zabezpečiť potrebné finančné prostriedky na ďalší rozvoj a obnovu vodárenskej infraštruktúry," konštatuje Juraj Králik.
Rôzne modely vo svete
Vo väčšine krajín sú vodárenské služby organizované, prevádzkované a poskytované na miestnej, resp. regionálnej úrovni. Napríklad nemecké mestá si tradične samy zabezpečujú prevádzku vodárenskej infraštruktúry prostredníctvom komunálnych spoločností. Takýto subjekt je založený obcou a spravidla je poverený prevádzkou viacerých sektorov -- vody, energie, verejnej dopravy, odpadového hospodárstva a podobne. Starnúci a kapacitne nevyhovujúci systém zásobovania vodou a ČOV však donútili niektoré samosprávy svoje vodárenské zariadenia prenajať. Rozpočty obcí väčšinou nedovoľujú , aby sa do rozsiahlejších investícií púšťali samostatne. Preto sa v polovici 80. rokov vyše 130 samospráv rozhodlo dať do prenájmu svoje obecné ČOV, čím sa prelomila určitá obava samospráv delegovať výkon poskytovaných služieb na súkromné spoločnosti. V súčasnosti sa tento postup stal pravidlom.
Podobný systém prevláda aj v USA, kde sa úspešne rozvíja systém delegovania vodárenských služieb na základe dlhodobých prevádzkových zmlúv medzi obcou a prevádzkovateľom vodárenského zariadenia.
Zodpovednosť na samospráve
Podľa Pierra Victoriu z parížskej centrály Vivendi Water sú obecné samosprávy vo Francúzsku zo zákona zodpovedné za dodávku pitnej vody, jej odkanalizovanie a súčasne sú vlastníkmi vodárenskej infraštruktúry. Každá samospráva má možnosť slobodne sa rozhodnúť, či bude túto verejnú službu obyvateľom poskytovať sama alebo poverí jej výkonom súkromného prevádzkovateľa. Poverenie touto službou sa robí spravidla na základe zmluvy o prevádzke, kde je dohodnutý obsah a rozsah výkonu služby, lehota a ceny za poskytované služby. Je to výlučne obecná samospráva, ktorá rozhoduje o strategických otázkach, ako je investičný rozvoj a cenová politika vo vzťahu k obyvateľstvu. Investície potrebné na rozvoj sietí, odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd sú financované z prenájmu vodárenskej infraštruktúry a sčasti subvencované z verejných financií. Aj v prípade, že samospráva prevádzkuje svoje vodárenské zariadenie formou komunálneho podniku, zabezpečuje časť služieb a nákup tovarov verejným obstarávaním v odborných organizáciách. Francúzsky model našiel efektívne uplatnenie aj v Anglicku, Španielsku, Nemecku, Českej republike, Maďarsku, ako aj vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky, Ázie a Afriky.