| V hospodársky vyspelých štátoch sveta sa ťažiskové ekonomické témy zvyčajne stávajú hitmi predvolebných kampaní politických strán. Kedy to tak bude aj u nás? - Prísne vzaté, deje sa tak už aj teraz, i keď možno nie v takej miere ako v iných vyspelých krajinách. Svoje polienko k rodiacemu sa ohníku priložila istým spôsobom aj zamestnávateľská a podnikateľská sféra. Z podnetu najvýznamnejších zamestnávateľských centrál - Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR a Združenia priemyselných zväzov SR, ako aj vrcholových predstaviteľov v obchodno-priemyselnej, poľnohospodárskej, potravinárskej a živnostenskej komore - došlo v uplynulom období k stretnutiu s predstaviteľmi politických strán. Jeho cieľom bolo prispieť k zjednoteniu stanovísk vo vzťahu ku kľúčovým problémom národohospodárskej politiky a k definovaniu jej hlavného smerovania. Politici tak dostali príležitosť spoznať názor ľudí z ekonomiky a pochopiť, že sa blíži čas, kedy sa budú sami musieť usilovať o priazeň takto zjednoteného vplyvného fóra. Pochopili to? - Vychádzajúc z odozvy predstaviteľov strany Smer, Aliancie nového občana, HZDS, Slovenskej národnej strany, ako aj Strany demokratickej ľavice a Sociálno-demokratickej alternatívy by som povedal, že áno. Väčšina z nich v diskusii hodnotila predložený dokument zamestnávateľov o národohospodárskej politike a identifikovala sa s postojom zakomponovať jeho zásadné časti do pripravovaných volebných programov a v prípade účasti vo vláde aj do programového vyhlásenia nového kabinetu. K úplnosti treba dodať, že časť politického spektra - najmä tá s liberalistickým postojom k ekonomickým problémom, výmenu názorov na uvedenú tému v kruhu odborníkov nepovažuje zrejme za potrebnú. Na stretnutie napriek pôvodnému prísľubu predstavitelia neprišli. Svedčí to o nadmernej a možno i nepodloženej suverenite alebo o nedostatku dôvery vo svoje argumenty. Podobne ako aj postoj časti vládnej reprezentácie k vypracovaniu dlhodobej hospodárskej, priemyselnej, agropotravinárskej, finančnej a exportnej politiky, ako aj k ďalším strategickým cieľom vo vede, zdravotníctve, školstve. Pripadá mi to, ako keby ucelená národohospodárska politika bola akýmsi nechceným dieťaťom kabinetu. Zaoberá sa ňou len čiastočne a aj to len preto, lebo tak musí robiť so zreteľom na tlak z Európskej únie. Vyplýva to zo skutočnosti, že niektorí predstavitelia vlády sa otvorene hlásia - miestami až k naivnej dôvere vo všemocnosť neoliberálnych riešení akýchkoľvek ekonomických ťažkostí. Slová ako vízia a dlhodobá stratégia pôsobia na nich div nie ako červené súkno. Z čoho pramení tento postoj? - Naivný neoliberalizmus zvyčajne pramení z preceňovania učebnicových teórií o neviditeľnej ruke trhu, ktorá všetko optimálne riadi. To potvrdzuje, aká potrebná a nenahraditeľná je pre kormidelníkov štátu prax s konkrétnou hospodárskou zodpovednosťou, ktorá reálne otvára oči a ukazuje, že aj ten najvyspelejší trh nefunguje dokonale a vynucuje si čas od času rôzne druhy korekcií z centra. Ak to platí vo vyspelých krajinách, tak oveľa viac je to realitou v tranzitívnych štátoch, Slovensko z toho nevynímajúc. Ten, kto sleduje hospodársky vývoj Európy v uplynulých desaťročiach, si určite spomína na širokú škálu mechanizmov štátu usmerňujúcich ekonomiku krajín starého kontinentu od prvých integračných krokov až podnes. Dobre to ovládajú politici a ekonómovia aj v materskej krajine liberalizmu - v Spojených štátoch amerických, kde im tento fakt nikdy nebránil v účinnej ochrane vlastného trhu, ak si to okolnosti vynútili. Stačí si spomenúť na obdobie, keď európsky export dusil domácich výrobcov USA, čo odporúčal robiť americkým ekonómom charizmatický prezident Abraham Lincoln: "Moc toho o clách neviem, ale jedno mi je jasné - keď kupujeme priemyselné výrobky v cudzine dostaneme tovar, no cudzinec dostane peniaze. Ak však kupujme tovar vyrobený doma dostaneme oboje - tovar aj peniaze." Americkí vplyvní muži dodnes vedia chrániť svoje národno-štátne záujmy. Aktuálny vývoj v americkom oceliarstve to dokumentuje. Alebo, o čom je súčasná diskusia o budúcej podobe poľnohospodárskej politiky EÚ, ak nie o miere ovplyvňovania jednotlivých politík členských krajín z centra mohutnejúceho európskeho superštátu. Podobných príkladov poukazujúcich na zásahy vlády v súčasnosti do ekonomiky a ovplyvňujúcich podnikateľské prostredie v hospodársky vyspelých krajinách by sa dalo uviesť veľmi veľa. A kam vedie liberalizmus, napríklad v potravinárskej výrobe, sme častými svedkami dodnes - naposledy problém holandských prasiat. Žiaľ, ako keby takéto informácie neboli schopné preniknúť do uší niektorých našich národohospodárov. Neoliberáli by vám asi oponovali poukazovaním na súčasné problémy Japonska, ktoré sa nedarí riešiť, napriek štátnym zásahom. - Bol by som bol veľmi šťastný, keby problémy, aké prekonáva súčasná japonská ekonomika, boli ťažkosti, s akými sa musí vyrovnávať naše hospodárstvo. Nemožno ale robiť závery o japonskej ekonomike z jednej štúdie, ktorá bola nedávno publikovaná a nevidiac pritom reálne výsledky posledného vývoja tohto ekonomického zázraku. Tŕňom v oku neoliberálov býva tiež aj švédsky ekonomický model. Hovorí sa pritom až o deštrukčných zásahoch centra do podobne riadených ekonomík tzv. sociálneho štátu. Kiež by "deštrukcia" tohto druhu dominovala aj v našej ekonomike a nahradila neschopnosť naozaj riešiť jestvujúce problémy, čo sa neraz zakrýva práve naivným neoliberalistickým pláštikom. Renomovaný ekonóm Joseph Stiglitz, bývalý predseda Rady ekonomických poradcov prezidenta Clintona, bez servítky na ústach tvrdí: "Krajiny na prechode k demokracii a trhovej ekonomike od nás dostávajú zavádzajúcu radu otvoriť svoje hospodárstvo. Jeho liberalizácia prostredníctvom monopolov však v konečnom dôsledku slúži iba na to, aby časť príjmov takéhoto štátu prúdila do vreciek monopolistov, ktorí odjakživa kupujú a korumpujú vlády na celom svete." Profesor Stiglitz sa nebojí vysloviť názor, že aj neoliberalistický kráľ môže byť nahý. Asi by bolo užitočné, bez akýchkoľvek "izmov", zamyslieť sa zodpovedne nad príčinami našich problémov a nad plánovitými riešeniami pre prosperujúcu budúcnosť Slovenska. Vôbec tu pritom nejde o akúsi spomienku na plánovaciu komisiu z minulých rokov, ale o návrat k zdravému rozumu. |
StoryEditor