Európa by mala harmonizovať svoje dane, inak vážne oslabí svoju menu. Šanca, že euro prežije tak ako ho poznáme dnes, je 50 k 50 a cesta k jeho záchrane vedie cez zvýšenie eurovalu a oživenie hospodárskeho rastu.
Nemecko s Francúzskom sa predbežne dohodli na tom, že si zjednotia dane. Čo si myslíte o myšlienke harmonizácie daní v eurozóne?
Harmonizácia je takmer nevyhnutná. Euro čelí problémom aj preto, lebo krajiny medzi sebou súperia výškou daňového zaťaženia.
Medzi krajiny s nižšími daňami patrí aj Slovensko. Ako prípadné zjednotenie daní ovplyvní našu konkurencieschopnosť?
Znamená to, že podvádzate. Ja si myslím, že to nie je správny spôsob hospodárskej súťaže. Podobne sa správalo aj Írsko, teda že lákalo investorov zo zahraničia tým, aby platili nižšie dane. Som presvedčený, že pre globálnu ekonomiku je dôležitá cesta harmonizácie daní, aby sa planéta vyhla extrémom. Pre vás to bude, samozrejme, veľká konkurenčná nevýhoda.
Myslíte si, že je možné udržať euro bez harmonizácie daní?
Skôr by som povedal, že ak sa Európania nerozhodnú pre toto riešenie, tak sa ich mena výrazne oslabí. Je to úloha, ktorú budete musieť vyriešiť.
Aká je šanca, že spoločná mena prežije?
Politická situácia v Európe je veľmi zložitá. Napriek dohode lídrov v júli veci nemusia fungovať podľa ich predstáv.
Stavili by ste na to, že eurozóna pretrvá so všetkými členmi tak, ako ju poznáme dnes?
Myslím si, že šanca je 50 k 50. Je tu výrazné riziko, že euro sa rozpadne. Ak by sa tak stalo, vyvolalo by to veľký nepokoj a jeho rozsah by závisel od spôsobu, akým by sa spoločná mena rozpadla.
Vo svetových médiách rezonuje čoraz častejšie slovo recesia. Okrem dlhovej krízy v Európe sa pritom ekonómovia pozerajú najmä na USA. Prečo dva roky po vypuknutí krízy najsilnejšia ekonomika sveta stále bojuje s problémami?
Nie je prekvapením, že hospodárstvo USA je stále slabé. V čase, keď sa finančná kríza ešte len začínala, som upozornil na to, že kabinet Baracka Obamu sa bude musieť vysporiadať s tromi úlohami, a to stimuláciou ekonomiky, problémom s nehnuteľnosťami a problémom s bankami. Bez týchto základných riešení by bolo málo pravdepodobné, aby sa americké hospodárstvo obnovilo na pevnú ekonomiku. Bohužiaľ, po dvoch rokoch sa ukázalo, že Obamove opatrenia neboli dostatočné.
V čom urobili Američania chyby?
Vláda zle odhadla vývoj nezamestnanosti. Zatiaľ čo očakávala, že stimulmi ju znížia z desiatich na osem percent, stalo sa to, že ju znižovali z 12,5 na 10 percent. Nefungoval ani program bývania, okolo 6 až 7 miliónov Američanov prišlo o domov a pokles cien nehnuteľností pokračuje. Dnes napríklad vidíme medziročný päťpercentný pokles. Zásadným problémom tiež je, že veľké množstvo peňazí išlo na záchranu veľkých bánk, pričom si vláda neuvedomila, že dôležité sú aj malé banky. A to nie pre finančný systém, ale pre ľudí. Práve tieto finančné domy sú totiž dôležitým zdrojom pre malé a stredné podniky a pre vytváranie pracovných miest. Veľké spoločnosti teraz sedia na biliónoch dolárov v hotovosti, zatiaľ čo malým firmám sa nedarí.
Je riešením pumpovať do ekonomiky nové množstvá peňazí?
Menová politika Federálnej rezervnej banky je neefektívna. A bude neefektívna aj naďalej, pretože Fed problému nerozumie. Znižujú úrokové sadzby, ale to nevedie k ďalšiemu požičiavaniu. Je to tak preto, lebo bankový systém nefunguje. Časť bankového systému, ktorá zabezpečuje požičiavanie malým a stredným podnikom, nefunguje. Čiže malé znižovanie úrokových sadzieb nemá žiadny účinok. Pokiaľ veľké spoločnosti sedia na biliónoch dolárov v hotovosti a dostávate o dve desatiny percenta z úrokovej sadzby menej, tak to nepovedie k ďalšiemu požičiavaniu a investovaniu. Takže peniaze z kvantitatívneho uvoľňovania neviedli k väčšej ekonomickej aktivite v USA, ale peniaze išli tam, kde je najvyšší zisk a zdá sa, že to je na vynárajúcich sa trhoch, ktoré práve zažívajú boom. Čiže v globálnej ekonomike nie je prekvapením, že peniaze nešli na financovanie USA. Vláda preto musí, naopak, podporovať domáce investície a bojovať s vysokou nezamestnanosťou.
Je to cesta aj pre Európu?
Je to veľmi podobné. Menší rozdiel je v tom, že vy nemáte jednotnú fiškálnu politiku. Avšak tie krajiny, ktoré majú dostatočnú silu, by mali umožniť lacnejšie pôžičky pre problémové krajiny a podporovať investície. Existuje súbor politík, akými možno podporiť hospodársky rast. Priestor vidím napríklad v daňovom systéme. Ako vzor môže slúžiť New York, kde investori, ktorí investujú a najímajú ľudí, platia nižšie dane. Naopak, tí, ktorí by svoj kapitál nevyužívali týmto spôsobom, budú platiť štátu viac. Nástrojom, ako stimulovať ekonomiku, je aj zvýšiť dane pre ľudí s vysokými príjmami a, naopak, znížiť záťaž pre chudobných. Vyšší výber od bohatých by umožnil znížiť napríklad daň z pridanej hodnoty, čo by naštartovalo spotrebu. Niektoré krajiny, ako je napríklad Španielsko, Nemecko a Francúzsko, teraz volajú po zdanení finančných transakcií. Aj to je podľa mňa správna cesta na zvýšenie príjmov, rovnako aj zavedenie emisnej dane.
Nemali by sa Európania viac sústrediť aj na úsporné opatrenia?
Pre krajiny ako je Grécko, ktoré si nemôžu požičať, nie je inej cesty než šetriť. Avšak júlové rozhodnutie lídrov svedčí o tom, že hospodársky rast uznali ako jediné riešenie tejto situácie. S tým súvisí aj pomoc zadlženým krajinám tak, aby sa vyhli bankrotu. Ak Nemci a ďalšie veľké krajiny pomôžu zadlženým naštartovať rast, pomôžu tým aj sami sebe.
Európski lídri sú však rozdelení a trhy im dôverujú čoraz menej.
V demokracii je ťažké donútiť hovoriť všetkých jedným hlasom. Ak by všetci súhlasili, tak by sme nemali žiadny priestor na diskusiu. Problém je skôr v tom, že lídri Európy nemali vôľu objasniť ľuďom povahu problému. V prípade Nemecka by mal pád eura vysokú cenu. Znamenalo by to znehodnotenie kurzu a zníženie konkurencieschopnosti. Doplatil by na to aj bankový sektor, ktorý by sa dostal do situácie, keď by vlastnil veľké množstvo rizikových dlhopisov. Zachovanie eura, samozrejme, tiež nie je zadarmo. Jasný politický záväzok, že záchrana by viedla cez podporu rastu, by však v konečnom dôsledku stál Európanov menej než prvá možnosť. Dôležité je pritom aj zvýšenie záchranných mechanizmov a vydávanie spoločných eurodlhopisov. Napríklad v Brazílii v roku 1998 bola taktiež veľmi zlá situácia. Úrokové sadzby boli vysoké a štát prežíval vážnu krízu. Ľudia sa báli, že krajina zbankrotuje. Potom však zasiahol Medzinárodný menový fond, ktorý zabezpečil prísun peňazí a Brazília sa vyhla krachu.
Naopak, splatila svoje dlhy a dnes, po desiatich rokoch, vidíme, že pomer dlhu k HDP je veľmi nízky a ekonomika rastie. Brazília vyťažila najmä zo silnej zábezpeky, vďaka ktorej si požičiava lacno a tento model môže platiť aj pre Európu.
Aké je podľa vás hlavné poučenie z finančnej krízy a do akej miery hrozí recesia v prípade, že svetoví lídri neprijmú rozsiahle opatrenia?
Hlavným poučením z krízy je, že voľné trhy sa nevedia korigovať samy osebe, a teda nepracujú efektívne bez zásahov. Čo sa týka hrozby recesie, pravdepodobnosť je vysoká. Je ťažké presne odhadnúť, aká vysoká, ale môže to byť viac než 30 percent. Hlavným problémom je pritom, ako som už naznačil, najmä nezamestnanosť.
Nie je súčasná situácia aj krízou ekonómie ako vedy a ekonómov samotných?
Áno. V tom vidím seriózny problém na rozdiel od tých, ktorí samoľúbo presadzujú zastarané schémy aj naďalej. A problém vidia iba v aplikácii detailov.
Kto je Joseph Stiglitz
Joseph Stiglitz (1943) je americký ekonóm. Žije v New Yorku. Je profesorom na Columbia University. Je nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001. V českom preklade vyšla jeho kniha Jiná cesta k trhu – Hledání alternativy k současné podobě globalizace.