Všetko sa to začalo minulý utorok. Slovensko hralo s Francúzskom a ja som mal prednášať na Trend konferencii finančných riaditeľov. Popoludní. V čase kľúčového zápasu, na území bývalého Československa, kde každá žena je hokejová „fanynka“ a každý muž má kvalifikáciu hokejového trénera. Kto ma bude počúvať? Nakoniec to dopadlo dobre. Ekonomické témy na chvíľu zvíťazili nad hokejovou eufóriou a tretiu tretinu už väčšina videla postojačky na jednej z hotelových obrazoviek.
Je štvrtok, celoštátna konferencia ZMOS je v plnom prúde, za rečníckym pultom stojí premiér a v závere predpovedá víťazstvo Slovenska nad Kanadou 3:2 v predĺžení. Ďalší rečník, podpredseda českého SMO, prorokuje víťazstvo v riadnom hracom čase slovami, že ak na nich vaši (teda naši) hokejisti vpália s takým nadšením a odhodlaním, ako účastníci do konferencie, bude vymaľované. A tak aj bolo.
Keď idem k rečníckemu pultu ja, zápas sa už hrá, veľa ľudí po očku sleduje priebežný stav v mobile. Technici sa v rovnakom čase horúčkovito snažia zapojiť štyri veľkoplošné obrazovky, aby mohli delegáti, aj keď bez zvuku, sledovať zápas. Nakoniec sa hotelom nesie víťazný slovenský chorál. A keď potom večer zlomili Česi švédske prekliatie, povedal som si, že tieto majstrovstvá sú vďačná téma, ktorá prináša mnoho poučení.
Trebárs, že je veľmi dôležité nájsť si čas aj v zložitých časoch na malé ľudské radosti, ako je fandenie národnému tímu. Alebo, že si v malých krajinách veľmi vážime vzácne úspechy a že nám dávajú mnoho pozitívnej energie a dobrej nálady. A že každý, aj dlhoročný, komplex sa dá zlomiť. Tak český proti Švédom, ako aj ten slovenský proti Čechom. A že každý je poraziteľný, keď máte plán, vôľu a odhodlanie, a tiež trochu šťastia. A že platí stará pravda, že mužstvo hviezd nie je automaticky hviezdnym mužstvom. A že je veľmi dôležité mať kouča, ktorý vie tím postaviť tak, že každý pozná svoju rolu a presne si ju plní, že sa každý podriadi úspechu tímu.
Tá cesta k striebru sa začala hromadným odmietaním reprezentovať. Niekedy nás situácia donúti improvizovať, niekedy nás donúti staviť na niekoho, od koho zase toľko nečakáte a on jednoducho vezme šancu za pačesy. Koniec koncov na to, aby sa Ján Laco, ktorého sotva poznali aj niektorí jeho spoluhráči, stal najlepším brankárom šampionátu, museli iní odmietnuť alebo sa zraniť. A to je pre mňa najväčšie poučenie. Až budem hľadať hviezdu pre svoj tím, budem sa veľmi dlho rozhliadať a hľadať aj tam, odkiaľ zdanlivo nič nežiari. Niekoho možno trochu podceňovaného, ale zároveň niekoho, kto si šancu jednoducho nedá vziať...
Autor je predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Slovenskej sporiteľne