Málokto je s počiatkami Európskej únie a eurom prepojený tak hlboko ako 59-ročný Luxemburčan Jean-Claude Juncker. Ako dlhoročný premiér, minister financií svojej krajiny a zároveň aj prezident euroskupiny totiž hral kľúčovú úlohu nielen pri rokovaniach o vzniku Európskej únie a následne aj eurozóny, ale aj pri hľadaní riešení, ako ich počas krízy zachrániť. Do dôchodku sa však tento politický veterán ešte ani zďaleka nechystá.
Kariérny politik
V roku 1979 Juncker vyštudoval právo na Univerzite v Štrasburgu, no profesijne sa právu nikdy nevenoval. Do politiky totiž vstúpil prakticky ihneď po ukončení štúdií. Onedlho, už ako 28-ročný, sa ako člen luxemburskej kresťanskodemokratickej strany CSV stal tajomníkom ministerstva práce a následne aj ministrom tohto rezortu.
Jeho politická kariéra sa výrazne posunula, keď okrem rezortu práce získal v roku 1989 aj post ministra financií, ktorý následne zastával nepretržite až do roku 2013. Vďaka tomu mohol predsedať stretnutiam ministrov financií Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Z tejto pozície sa v roku 1991 stal Juncker jedným z hlavných architektov Maastrichtskej dohody, ktorou bola v roku 1992 založená Európska únia.
Najdlhšie slúžiaci premiér
Po tom, ako sa dovtedajší luxemburský premiér Jacques Santer stal v roku 1995 novým predsedom Európskej komisie, na voľnú premiérsku stoličku nominoval práve Junckera. Ako nový predseda vlády si však naďalej ponechal aj svoje dovtedajšie posty ministra financií aj ministra práce.
Práve vďaka tomu sa v roku 2005 stal vôbec prvým prezidentom euroskupiny – ministrov financií eurozóny. Stal sa tak jedným z najmocnejších politikov Európy. V rovnakom roku Luxembursko zastávalo rotujúce predsedníctvo Európskej rady, čo mu umožnilo vytvoriť a presadiť Pakt stability a rastu. Následne hral kľúčovú úlohu aj pri snahách EÚ dostať pod kontrolu dlhovú krízu.
Svoju premiérsku stoličku spolu s postom ministra financií a prezidenta euroskupiny si udržal až do roku 2013. Stal sa tak najdlhšie slúžiacim premiérom v Európe. Nakoniec však doplatil práve na množstvo funkcií, ktoré zastával naraz.
Spravodajský škandál
Jednému z najmocnejších politikov Európy sa, paradoxne, stal osudným škandál drobnej,60-člennej luxemburskej spravodajskej služby, ktorá sa dlhodobo podieľala na nelegálnych operáciách a odpočúvaniach.
Vyšetrovanie parlamentnej komisie ukázalo, že zodpovednosť nesie vláda na čele s Junckerom. Ten totiž jej aktivity dlhodobo zanedbával. V dôsledku prevalenia škandálu sa v roku 2013 rozhodol rezignovať. Svoju stranu viedol aj v predčasných voľbách, ktoré nasledovali, no premiérske kreslo v nich už neobhájil.
Súboj o Barrosovo nástupníctvo
Juncker však svoju politickú kariéru zatiaľ zabaliť neplánuje. V súčasnosti totiž kandiduje v eurovoľbách za Európsku ľudovú stranu (EPP) ako jej kandidát na predsedu Európskej komisie. Táto pozícia bude po prvýkrát obsadená na základe výsledkov priamych volieb do Európskeho parlamentu. Najväčším oponentom v boji o Barrosovo nástupníctvo mu bude Martin Schulz, súčasný predseda Európskeho parlamentu a líder socialistickej frakcie, ktorá má po EPP v Európskom parlamente druhé najsilnejšie zastúpenie.