Už niekoľko rokov sa špekuluje o tom, či vôbec má zmysel a budúcnosť dnešná forma denného vzdelávania. Čo si myslíte vy?
Je to, samozrejme, tak. Keď si spomeniem na moje školské roky, bol to vždy zajatecký tábor, z ktorého sa nedalo utiecť. Bol založený na prinútení a deti v škole často držalo len osobné nasadenie učiteľov, ktorí boli na ne dobrí. Ja sa pamätám, že vo všetkých školách, na ktoré som chodil, som trpel. Systém musíme nastaviť tak, že dieťa nebude zajatec, že sa môže zdvihnúť a odísť. Pretože základom slobody je možnosť odísť. Ale nájsť takýto ideálny spôsob je dosť ťažké, pretože rodičia sú v práci a potrebujú, aby dieťa niekde bolo. Tak ho dajú do školy.
Takže ten dnešný inštitucionálny model zrejme ešte nejaké obdobie vydrží.
Bojím sa, že vydrží ešte veľmi dlho, pretože nikde na svete zatiaľ nič rozumné nevymysleli. Vnímame snahy humanizovať školy a presadzovať individuálny prístup. Chceme k tomu prispieť tiež, aj keď nie sme pedagógovia, ale vieme poskytnúť podporné prostriedky. Pevne verím, že postupom času sa nájde nejaký model.
Sú napríklad učitelia zmenám otvorení, alebo sú skôr konzervatívni?
Opäť je to individuálne. Musíme si uvedomiť, že v školách učia buď tí, ktorí naozaj majú deti radi a chcú ich učiť, alebo takí, ktorí sa nevedia zamestnať nikde inde. Je to od extrému po extrém. Bolo by dobré, aby mohli učiť všetci dobrí učitelia, aby im to dovoľoval aj plat. Je veľa fantastických učiteľov, ktorí nie sú v školách, pretože si to z finančných dôvodov nemôžu dovoliť. Na druhej strane, plošne zvyšovať platy na dvojnásobok by momentálne nič neprinieslo, lebo zase tým učiteľom, ktorí sú tam z opačného dôvodu, by nikto žiadnu lásku k deťom cez peniaze nevštepil. Takže nečakajme výsledky veľmi rýchlo.
Aké opatrenia by podľa vás mohli školstvu pomôcť?
Najmä dopriať viac možností školám, viac možností učiteľom a viac sa zamerať na to, že učiteľ má mať deti rád. To je asi dôležitejšie ako to, či ich naučí, že sedemnásť bez dvoch je pätnásť. Pretože to už zráta každá kalkulačka.
Ako sa dá u učiteľov podporiť záujem o deti?
O týchto veciach najmä treba hovoriť a podporovať ich. Akým spôsobom si vedenie školy zabezpečuje disciplínu učiteľov? Tým, že na nich vymyslí kvantum administratívy, ktorá sa dá kontrolovať. Vedenie školy tak nemusí vedieť, zvlášť, keď to nie sú odborníci, či ten učiteľ naozaj deti niečo učí, alebo nie. Lebo učiť sa dá aj dobre, aj zle, aj násilne, aj hravo. A keď vedenie školy kontroluje niečo, čo je merateľné, kde sa dajú nájsť chyby, a to je práve administratíva a ekonomika, tak tým systém mení na školstvo kasárenského typu. Keď bude inšpekcia sledovať, kto je dobrý učiteľ, čo sa od neho naučili, tak aj školy budú vyzerať inak. To by sme mali podporovať.
Ešte nedávno sa vo veľkom hľadala inšpirácia vo fínskom systéme, a tam práve inšpekcia vôbec neexistuje. Od toho sme asi ďaleko.
To sú paradoxy. Fínsky systém, o ktorom sa zo začiatku ani príliš veľa nevedelo, chceme natlačiť do našich možností, ktoré sú oveľa obmedzenejšie – a to individuálne aj morálne. Nezakrývajme si, že u nás bolo istým vývojom morálne správanie ľudí potlačené. To vidno aj na kríze, ktorá teraz panuje. Aj o nej sa hovorí, že nie je celkom ekonomická, ale že je spôsobená nemorálnym správaním všetkých, od bánk, cez vedenie firiem až po zamestnancov. Pretože keď svorne kradne každý od skladníka až po generálneho riaditeľa, tak sa to nikam nemôže vyvinúť.
Podobné systémy ako váš sa využívajú v niektorých krajinách s veľkými vzdialenosťami medzi sídlami, napríklad v Austrálii. Tam ste sa inšpirovali?
Tie systémy fungujú. Kanada je ďalší príklad veľkých vzdialeností. Spolu s Austráliou sú to vyspelé systémy, kde môžu zavádzať technológie na komunikáciu učiteľa so žiakom. Dlhé roky ju už aj používajú. U nás to však nebolo potrebné.
V čom teda treba hľadať motiváciu u nás?
Je potrebné sústrediť sa najmä na nové poznatky, ktoré hovoria, že individualizácia vzdelávania a jeho humanizácia sú najdôležitejšie. Práve tieto veci vplývali na náš systém a na jeho vlastnosti. Že sa z neho dá generovať stránka, že sa cez ňu dá komunikovať so žiakom. To už je len krôčik od toho, aby sa žiakovi individuálne pridelil vzdelávací obsah.
Ako by sa pri ňom mohol systém zmeniť?
Na tomto princípe by sa dal postaviť nejaký hybrid medzi frontálnym a individuálnym vzdelávaním. Ale opakujem, najdôležitejšie je nechať školám a učiteľom dosť voľnosti, aby mohli individuálne u každého žiaka použiť špecifický prístup. Z našej strany to chceme podporiť, vieme, že počítač niekoho nemusí naučiť nič, žiak to musí chcieť, ale na precvičovanie či poskytnutie informácií a komunikácie je počítač ideálny partner.
Vaša platforma e-learning, ktorá poskytuje vzdelávací obsah, trochu pripomína Planétu vedomostí. Dá sa to porovnávať?
Planéta vedomostí je softvér, ktorý je oveľa starší a nesie si so sebou aj vlastnosti, ktoré s dobou súvisia. Jej obsah bol odbornými posudzovateľmi zhodnotený ako z 80 percent nevyužiteľný na našich školách s ich terajšími vzdelávacími programami. Preto sa teraz vynakladajú ďalšie obrovské finančné prostriedky, aby sa ten obsah spravil odznovu.
Bude vedieť fungovať v rámci súčasných školských systémov?
Samozrejme, ak má škola dobrý informačný systém, tak v nej môže pracovať s akýmkoľvek kompatibilným vzdelávacím obsahom. To znamená, že ak by bola nová Planéta dobrá, dá sa okamžite cez školské systémy šíriť a sledovať, s akým úspechom s ňou žiak pracuje. Takže z našej strany držíme jej tvorcom palce.
A veríte jej?
Planéta vedomostí už prebehla v Česku i v Poľsku a všetok ten vzdelávací obsah je na serveroch dostupný. Nedá sa povedať, že by sa tam príliš využíval, pretože nemá oporu v nejakom prideľovaní žiakom a učitelia nemajú možnosť sledovať, čo s ním žiak robí alebo či to má pre neho prospech. Takže predpokladáme, že všetky projekty, ktoré takto prebehnú, len minú európske peniaze. Potom zase musí prísť mravčia práca niekoho, kto sa v téme naozaj vyzná.