Nepokoje, migrácia, hlad. Aj to má na svedomí zmena klímy

Premiér Tuvalu nedávno pricestoval do Bruselu, aby požiadal európskych lídrov o pomoc. Jeho krajine hrozí zmiznutie z povrchu zemského. Pod povrch morský. Skupinu nízkopoložených ostrovov v Tichom oceáne, ktoré obýva len 10-tisíc ľudí, ohrozuje stúpajúca hladina morí. Premiér Enele Spoaga vyzval európskych predstaviteľov, aby sa snažili o zníženie emisií skleníkových plynov a udržali tak globálne otepľovanie pod hranicou 1,5 stupňa Celzia. „Aby sme zachránili svet, musíme zachrániť Tuvalu. V prípade, že ostrovy zmiznú pod vodou, vplyv zmeny klímy sa tým neskončí,“ zdôraznil politikom premiér štvrtej najmenšej krajiny sveta.

Spoaga vychádza z toho, že oteplenie o dva stupne už bude znamenať, že ostrovy zaleje voda a obyvatelia Tuvalu sa budú musieť presťahovať kamsi inam. Pritom možno priamo zastupuje len malé množstvo ľudí, poukazuje však na vážny globálny problém. Klimatickú zmenu a jej dôsledky. A to nielen na prírodu, ale najmä na celé ľudské komunity.

Prehrievame a zatápame Zem

Priemerné ročné teploty sa od konca 19. storočia zvýšili o 0,2 až 0,6 stupňov Celzia. Môžu za to emisie skleníkových plynov, ktoré vypúšťame do ovzdušia, najmä oxid uhličitý. Emisie idú ruka v ruke s rozvíjajúcim sa priemyslom, ale napríklad aj narastajúcim chovom dobytka.

Ako to celé funguje? Princíp je v podstate jednoduchý. Vďaka vypúšťaniu emisií sa v atmosfére nachádza viac čiastočiek, ktoré síce umožnia slnečnému žiareniu, aby vošlo dnu, no nepustia ho von. A čím je tých čiastočiek viac, tým menej žiarenia atmosféra vypustí späť do vesmíru. Dokazujú to aj údaje z družíc, ktoré zachytávajú čoraz menej vracajúcich sa lúčov. A to sa prejavuje v narastajúcej globálnej teplote.

Zvyšovanie teploty na celoplanetárnej úrovni prináša rôzne dôsledky. Prispieva k zosilneniu a zmene výskytu tropických búrok, k topeniu pevninských aj morských ľadovcov, tepelnému rozťahovaniu vody v oceánoch, zmene vodného režimu na pevnine aj mimo nej a následnému zvyšovaniu hladiny svetových morí. Ako povedal klimatológ Milan Lapin v rozhovore pre HN, do konca storočia sa očakáva oteplenie o dva, možno až o štyri stupne Celzia.

Konkrétne dopady si dokážeme predstaviť len ťažko. Ilustrujme si to preto na príklade. Ak chceme vedieť, čo znamená topenie ľadovcov, stačí si predstaviť, že iba v Grónsku sa každých 40 hodín roztopí jeden kilometer kubický ľadu. To predstavuje väčšie množstvo vody, ako spotrebuje druhé najväčšie mesto Spojených štátov Los Angeles za celý rok.

Hladina morí sa má podľa poslednej správy Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu zvýšiť do roku 2100 v tom lepšom prípade o 30 až 60 centimetrov, no ak sa na našom prístupe k svetu nič nezmení, môže stúpnuť až o meter. Podľa americkej Národnej výskumnej rady sú aj tieto odhady príliš konzervatívne a vo svojej štúdii hovorí až o dvoch a viac metroch. Americká armáda berie tieto odhady vážne, tamojšie námorníctvo už začalo s navyšovaním prístavu v Norfolku, kde okrem iného sídli časť americkej vojenskej námornej flotily.

Problém pre ľudí

Klimatická zmena zďaleka nie je iba environmentálnym problémom. Väčší problém s otepľovaním máme my ľudia. Ide v prvom rade o spoločenskú otázku, ktorá už v súčasnosti vplýva na množstvo ľudí. A nie je to iba tých 10-tisíc Tuvalčanov z úvodu článku. Tými najohrozenejšími sú ľudia, ktorí žijú na okrajoch už dnes rizikových oblastí. Ľudia na nízkopoložených ostrovoch Tichomoria, v Bengálskom zálive, delte Nílu, v južnej časti Sahary, v Strednej Ázii. A to sú len niektoré zo skutočne ohrozených oblastí.

Hoci je zmena klímy globálny fenomén, ktorý nepozná hranice, viac sa dotkne tých, ktorý k nej prispeli najmenej. A majú zároveň aj najmenej prostriedkov na to, aby sa s ňou mohli vyrovnať. “Najviac sa to dotkne tých ľudí a štátov, ktoré nemajú dosť prostriedkov, aby urobili adaptačné opatrenia,” konštatuje Milan Lapin. Zároveň pritom platí, že až osemdesiat percent skleníkových plynov vypúšťa do ovzdušia pätina obyvateľov bohatých krajín. Teda aj my. Tento vzťah sa zvykne nazývať aj klimatickou zodpovednosťou. Práve priemyselne prosperujúce štáty znečisťujú ovzdušie viac, ako tie menej rozvinuté. Čína síce produkuje v absolútnych číslach najviac emisií, no Spojené štáty, ktoré sú druhé, ich podľa údajov Svetovej banky vypustia na jedného obyvateľa až trikrát viac.

Menej rozvinuté krajiny sú pritom nielen chudobnejšie, ale aj omnoho viac závislé od poľnohospodárstva. A tým sú opätovne viac vystavené vplyvom klimatickej zmeny než krajiny bohatého globálneho Severu. „Extrémne prívalové zrážky, či víchrice ohrozujú nekvalitnú infraštruktúru a obydlia v chudobnejších vidieckych aj mestských oblastiach a zanechávajú tisíce ľudí bez domova. Všetky tieto prejavy klimatickej zmeny ako sucho, horúčavy, dažde, silné vetry, priamo ohrozujú úrodu,“ hovorí Lukáš Zorád, ktorý dlhodobo pracuje v Keni pre mimovládnu organizáciu Človek v ohrození. Ako príklad uvádza obľúbenú odrodu kávy – arabiku. Tá má nízku toleranciu na výkyvy počasia. „Niektorí analytici predpokladajú, že tento druh kávy sa čoskoro takmer prestane pestovať a farmári budú musieť prejsť na iné a odolnejšie plodiny,” vysvetľuje. Takýmto zmenám v pestovaní plodín sa však nedokáže prispôsobiť každý a podľa Zoráda sa tak môžu státisíce ľudí prepadnúť do chudoby. “Podľa jedného odhadu tu hovoríme dokonca o 25 miliónoch ľudí, ktorí sú v ohrození,“ dopĺňa.

Hroziaci hlad a migrácia

Práve pokles produkcie potravín je jednou z najväčších hrozieb, ktoré prináša zmena klímy. „Rast ich cien bude politicky destabilizovať chudobné krajiny a povedie k vojnám - Sýria je len akýmsi ´kanárikom v uhoľnej bani´, ktorý ukazuje, kam vývoj smeruje. Pokiaľ dôjde k výraznému poklesu úrody v USA, Európe, Kanade alebo v pár ďalších významných krajinách exportujúcich obilie, vypuknú v chudobných krajinách hladomory, aké ľudstvo už dávno nezažilo,“ varuje Juraj Mesík zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. A všetky tieto problémy vedú až k migrácii. „Len málo ľudí si uvedomuje, že na začiatku súčasnej vojny v Sýrii a nasledujúcej migračnej vlny, stálo niekoľkoročné extrémne sucho na Blízkom východe. To zničilo živobytie miliónom sýrskych roľníkov a destabilizovalo celý región,“ hovorí Mesík.

Pre ľudí, ktorí prídu o svoj domov kvôli zvýšenej hladine oceánov, či pre tých, ktorí musia kvôli neúrode v dôsledku klimatickej zmeny opustiť svoje domovy, však dosiaľ neexistuje právny rámec, na ktorý by sa mohli odvolávať pri žiadosti o azyl. Status klimatických utečencov totiž Ženevská konvencia nerozoznáva. Zjednodušene povedané, utečenec musí utekať pred niekým, komu sa dá vzniknutá situácia pripísať. No kto je zodpovedný za to, že Tuvalčanovi zatopí záhradu a domov? Táto právna dilema nič nemení na tom, že utiecť musí. „Presuny obyvateľstva sa dnes dejú prevažne lokálne. Sťahovanie sa za lepším podnebím však vedie ku konfliktom. Keď sa napríklad skupina ľudí z určitej oblasti s vyschnutými studňami presťahuje do inej oblasti, kde síce vodu majú, ale majú jej nedostatok, konflikt je na svete,“ vysvetľuje Lukáš Zorád.

Napriek tomu, že v poslednom období existujú snahy o zadefinovanie klimatického utečenca, legislatívna podoba ešte nie je. „Štyria apokalyptickí jazdci - Hlad, Vojna, Epidémie a Poroba - sa nenadarmo zobrazovali odjakživa spoločne: väčšinou prichádzajú naraz. Potom je ťažko rozlišovať, čo je hlavným dôvodom pre útek ľudí - či je to útek pred biedou a hladom, pred neslobodou, chorobami, vojnami a násilím,“ uvádza Mesík.

Klimatická zmena sa prejavuje relatívne pomaly, preto sa jej nevenuje až taká pozornosť, akú by si zaslúžila. Politici mysliaci v štvorročných intervaloch ju nedokážu reálne zapracovať do stratégií štátov. Filozof Stephen Gardiner, ktorý sa zaoberá etickou stránkou tejto témy, to pomenoval „dokonalou morálnou búrkou“. Hovorí okrem iného o tom, že keďže medzi nami a budúcimi generáciami neexistuje recipročný vzťah, chýba nám tlak čosi na našom správaní zmeniť.

Suchá či prívalové dažde sú už aj u nás

Aj na Slovensku si môžeme vypočuť debaty o tom, aké boli kedysi zimy tuhé a že takéto vysoké teploty si starší ľudia nepamätajú. A aj toto leto ukazuje, že sa čosi naozaj mení.

Mení sa distribúcia zrážok v rámci roka - vody síce padne približne rovnako veľa, no padá jej viac naraz alebo naopak nepadá vôbec - a najzraniteľnejšie je poľnohospodárstvo. „Tento rok avizujú farmári o 20 percent nižšiu úrodu. V minulosti by to znamenalo, že bude hladomor, dnes si to väčšina obyvateľov bohatých krajín, kam Slovensko nesporne patrí, vôbec neuvedomuje,“ vysvetľuje Juraj Mesík. Výkyvy teplôt pritom poľnohospodárom spôsobujú nemalé starosti. „Je potrebné viac zavlažovať, čo zvyšuje náklady na poľnohospodársku produkciu. Výkyvy teplôt tiež znižujú, respektíve ničia úrodu krmovín a môžu spôsobiť nedostatok krmiva pre zvieratá,“ uvádza hovorca ministerstva pôdohospodárstva Peter Hajnala. Extrémy počasia sú podľa neho tiež stresovým faktorom pre hospodárske zvieratá.

Podľa ministerstva životného prostredia sme na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy, ako sú prívalové dažde, suchá a povodne, ktoré sa vyskytujú čoraz častejšie, dosiaľ skôr reagovali, než ich predvídali a predchádzali im. „Zmenu v prístupe by mala priniesť stratégia adaptácie na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy, ktorá bola schválená uznesením vlády v marci 2014. Ide o vôbec prvý rámcový dokument pre túto oblasť, ktorý definuje hlavné ciele a prináša aj prehľad vhodných adaptačných opatrení pre jednotlivé sledované oblasti,“ uvádza hovorca rezortu životného prostredia Maroš Stano. Ministerstvo predpokladá, že väčšinu adaptačných opatrení zo stratégie budeme realizovať prostredníctvom rôznych operačných programov.

Historicky sa väčšia pozornosť venovala najmä opatreniam na znižovanie emisií skleníkových plynov. Slovensko v roku 2002 ratifikovalo Kjótsky protokol a zaviazalo sa znížiť emisie. Podľa hovorcu rezortu životného prostredia sme si tieto záväzky nielen splnili, ale ich aj vysoko prekročili.

Odborníci však tvrdia, že tieto kritériá boli nastavené príliš nízko. Klimatológ James Hansen z NASA kjótsky systém priamo nazval systémom “odpustkov”, ktorý rozvinutým krajinám, a teda aj nám, umožnil pokračovať prakticky nezmeneným tempom znečisťovania, tváriac sa, že sme pre planétu čosi urobili.

Novú šancu dokázať odhodlanie bojovať so zmenou klímy budeme mať tento rok ešte viackrát. Prvá príde na samite OSN v New Yorku v septembri, kde by mala globálna komunita prijať Ciele udržateľného rozvoja záväzné aj pre nás - jedným z nich je aj cieľ týkajúci sa zmeny klímy. Druhá príde neskôr na konferencii v decembri v Paríži, ktorá má ambíciu prísť s novým Kjótskym protokolom. K zmene však môže prispieť aj každý z nás - zmenou konzumného správania, obmedzením konzumácie mäsa, či preferovaním hromadnej dopravy pred poloprázdnym osobným autom.

Tento článok je štrnásty z 20-dielneho seriálu o Cieľoch udržateľného rozvoja, ktoré budú svetoví lídri schvaľovať na samite v New Yorku v septembri tohto roka. Seriál vzniká v rámci Európskeho roka rozvoja 2015 v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií.

Ciele udržateľného rozvoja

1. Odstrániť chudobu vo všetkých jej podobách kdekoľvek na svete

2. Odstrániť hlad, podvýživu a dosiahnuť potravinovú bezpečnosť

3. Zaistiť zdravý život a podporiť blahobyt

4. Zabezpečiť vzdelanie v rovnakej kvalite pre všetkých a podporiť celoživotné vzdelávanie

5. Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie žien a dievčat

6. Zaistiť dostupnosť vody, udržateľný vodný manažment a sanitáciu

7. Zabezpečiť prístup k dostupnej a udržateľnej energii

8. Podporiť udržateľný ekonomický rast, zamestnanosť a dôstojnú prácu

9. Stavať odolnú infraštruktúru a podporiť udržateľnú industrializáciu a inovácie

10. Znížiť nerovnosť v rámci krajín a medzi nimi

11. Vytvárať bezpečné a odolné mestá a ľudské osídlenia