Vyššie platy, pohodlnejší život, no zároveň životná závislosť od skupiny oligarchov. Tak vyzerá stručná charakteristika východnej Ukrajiny, presnejšie, jej najvyspelejšej a najpriemyselnejšej časti zvanej Donbas. Platy sú tu o 30 percent vyššie ako v západnej časti krajiny, v mestách tu býva o tretinu viac ľudí. Prevažujú tu pritom ruské názvy ulíc, ruské médiá, ruský jazyk a ruský kapitál.
Ruská „zlatá“ baňa
Korene ekonomických rozdielov, ktoré zjednodušene opisuje rozdelenie na agrárny západ a priemyselný východ, siahajú do 19. storočia. Vtedy totiž do oblasti Donecka dorazila prvá železnica, ktorá dala zelenú rozvoju miestnej ťažby uhlia. Naň je bohatá celá oblasť doneckej panvy zvanej Donbas, do ktorej okrem Doneckej patrí aj Luhanská oblasť Ukrajiny a Rostovská oblasť Ruska.
Do ťažby takmer nevyčerpateľných zásob uhlia investovalo Rusko veľké množstvo prostriedkov. Oblasť rýchlo osídľovali noví zamestnanci baní, mestá sa nafukovali a priemyselné fabriky rástli. Začiatkom 20. storočia už oblasť produkovala 87 percent všetkého ruského uhlia a 74 percent surového železa. Objem ťažby rástol až do roku 1970, keď sa začal pozvoľný prepad.
Bolestná transformácia
S revolúciou v roku 1991 prišiel rozpad sovietskeho bloku a pretrhnutie väzieb jednotného trhu, kam sa uhlie a rudy vyvážali. Obrovské fabriky budované na sovietsky štýl začali upadať a paralelne s tým prichádzala aj privatizácia na postsocialistický spôsob. K veľkým, no zastaraným podnikom sa dostávali špekulanti či bývalí komunistickí lídri. Charakter privatizácie bol podobný ako napríklad na Slovensku, avšak všetko sa dialo vo väčšom. Jej dôsledky tak boli omnoho rozsiahlejšie. Prehlbovala ich nielen veľkosť podnikov, ale najmä rozloha druhej najväčšej krajiny Európy, kde nebolo možné tieto procesy ustrážiť. Fabriky sa kvôli zastaranosti technológií i neskúsenosti nových vlastníkov dostávali do problémov a postupne sa v spleti fúzií a akvizícií dostali do rúk oligarchom.
Keďže podstatná časť podnikov v tomto období zanikla, výrazne stúpla aj nezamestnanosť a obyvateľstvo sa stalo prakticky závislé od úzkej skupiny majiteľov podnikov. Tí zároveň často ovládali aj miestne médiá a politiku. Príkladom je impérium oligarchu Rinata Achmetova. Ten vlastní štyri najväčšie súkromné podniky v krajine a zároveň je považovaný za neoficiálneho vodcu Strany regiónov. Jej lídrom bol donedávna proruský prezident Viktor Janukovyč.
Donbas ťahá Ukrajinu
Napriek tomu v Donbaskej oblasti zostala práca a tamojšie obyvateľstvo je v lepšej situácii ako ich spoluobčania na západe Ukrajiny. Tá totiž nedisponovala nerastným bohatstvom východu, a tak bola závislá od poľnohospodárstva. Keď neskôr jeho produkcia najmä kvôli nedostatku investícií klesla natoľko, že rodiny mali problém uživiť sa, začínajú miestni obyvatelia odchádzať do strednej a západnej Európy. Hoci táto migrácia znamenala aj prínos kultúrnych hodnôt západnej Európy, ktoré sa naplno prejavili v protestoch na Euromajdane, ekonomike sa lepšie dariť nezačalo. Doma žijúci Ukrajinci tak zostali ešte chudobnejší ako ich východní spoluobčania a často závislí od štátnych dávok.
Obe časti Ukrajiny preťatej riekou Dneper tak v podstate žijú svoj vlastný život. Oligarchovia východnej časti aj vďaka svojim politickým kontaktom našli nové odbytiská svojho tovaru najmä v krajinách lojálnych Rusku a západná Ukrajina zostala zakliesnená pre nedostatok investícií a veľkú korupciu prakticky v stagnácii, medzi Ruskom a Európskou úniou. Za všetko hovorí fakt, že na dnešnom exporte krajiny sa 35 percentami podieľajú oblasti Donecka a Dnepropetrovska patriace k východnej Ukrajine. Sedem najzápadnejších oblastí krajiny pritom k vývozu prispieva iba jednou štrnástinou.